Preskočiť na obsah

Zlyhanie Slovenského národného povstania v Nitre

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Zlyhanie povstania v Nitre
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 29. august – 2. september 1944
Miesto Nitra
Výsledok Nitrianska posádka sa nepridala k povstaniu, zachovala vernosť bratislavskej vláde, nebola ako jediná Nemcami odzbrojená
Protivníci
Nitrianska posádka

Skupina Schill
Einsatzkommando 13

Velitelia
mjr. Ján Šmigovský
pplk. Rudolf Klotz
Ján Černek
Straty
žiadne žiadne
Slovenské národné povstanie
RužomberokStrečnoSpišTrnava, Hlohovec, SereďNitraKartoffelernteObišovceTelgártPriekopaRajecká dolinaTri DubyOstrôBaťovanyPrievidzaPiešťanySvätý Kríž nad HronomBeskydyČremošnéJalnáVinnéPoľana

Zlyhanie Slovenského národného povstania v Nitre boli udalosti v Nitre, počas ktorých sa nitrianska vojenská posádka zapísala do dejín jedinečnym spôsobom. Veliteľ major Ján Šmigovský sa nepridal k povstaniu, zachoval vernosť bratislavskej vláde, a nitrianska vojenská posádka nebola ako jediná Nemcami odzbrojená. Nepodaril sa ani útek politických väzňov z nitrianskej väznice.[1]:255 Ján Šmigovský bol povýšený na podplukovníka, no po vojne bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na smrť a 9. októbra 1945 popravený.

Nitriansku posádku tvorilo 1500 mužov, cenná bola pechotná škola pre poddôstojníkov a autoprápor. Veliteľom posádky v Nitre bol major Ján Šmigovský, ktorý velil aj poddôstojníckej škole. Vedelo sa o ňom, že bol v roku 1939 vojenským poradcom Hlinkovej gardy a v povstaní sa s ním nepočítalo. Vojenské ústredie určilo za veliteľa povstaleckej akcie v Nitre Jána Černeka, ktorý velil Doplňovaciemu okresnému veliteľstvu v Nitre. Ján Černek sa stretával s miestnymi demoktratickými odbojármi, no jeho činnosť sa nedala pokladať za serióznu prípravu povstania.[1]:255 V augustových dňoch sa väčšinou zdržiaval v obvodoch v Hlohovci a Zlatých Moravciach, ktoré viedol. 27. augusta dostal v Hlohovci od Ing. Pavla Blahu, statkára, obálku z Veliteľstva pozemného vojska s rozkazom na sústredenie a obranu posádok.[1]:256 28. augusta sa stretol majorom Šmigovským a zistil, že tento nezmenil provládne stanovisko. V Nitre sa neuskutočňovali žiadne prípravy. 29. augusta Černek v Zlatých Moravciach dostal kuriérom z Banskej Bystrice rozkaz na zvýšenie bojovej pohotovosti nitrianskej posádky, no namiesto do Nitry sa vybral do Banskej Bystrice.[1]:256

V Nitre boli z Bratislavy evakuované vojenský súd, prokuratúra a vojenská väznica. V nitrianskej väznici v tom čase bolo 35 – 40 mužov, medzi nimi komunistickí funkcionári Viliam Široký, Július Ďuriš, Ján Osoha, Ľudovít Benada, Jaroslav Hlinenský a ďalší. Útek resp. oslobodenie politických väzňov zo všetkých väzníc bol súčasťou povstaleckých plánov a mal sa predbežne uskutočniť 28. augusta. V predvečer dohodnutého termínu však minister Alexander Mach informoval Laca Novomeského o tom, že radikálna akcia by mohla mať za následok obsazdenie Slovenska Nemcami, ktorí už sústredili sily na slovenských hraniciach, avšak bez vyvolania bezprostredná okupácia nehrozí. Navyše sa nepodarilo zaistiť situáciu vo väzniciach v Leopoldove a Ilave. Gustáv Husák, ktorý mal akciu na starosti, rozhodol o krátkodobom odklade úteku a prostredníctvom Jozefa Ilčíka poslal o tom list do Nitry Viliamovi Širokému, ktorý s odkladom údajne súhlasil.[2]:149

Vypuknutie povstania

[upraviť | upraviť zdroj]

30. august

[upraviť | upraviť zdroj]

Zápas o Nitru začal 30. augusta. Majorovi Šmigovskému bol kuriérom z Bystrice doručený rozkaz odísť do povstania. Šmigovský po prečítaní rozkazu zvolal poradu prítomných dôstojníkov a vyhlásil, že sa k povstaniu nepridáva a že sa bude riadiť rozkazmi z Bratislavy od Ministerstva národnej obrany alebo od prezidenta. Kuriéra poručíka Švihru chcel dať zatknúť, no ten po varovaní stihol uniknúť.[1]:257 Rovnako u Šmigovského nepochodili ani Karol Fraňo a Florián Juračka, dôstojníci povstaleckej trnavskej posádky, ktorá sa presúvala z Trnavy na povstalecké územie. Karol Fraňo a Florián Juračka nepresvedčili Šmigovského pridať sa k povstaniu a vracali sa k svojej presúvajúcej sa posádke.

Nitru navštívil aj pplk. Dezider Kišš-Kalina, ktorý hľadal a nenašiel Černeka, takže sa následne snažil presvedčiť majora Ďurčanského, aby tento prevzal velenie posádky, no neuspel. Dezider Kišš-Kalina takisto neuspel pri presviedčaní posádkoveého veliteľstva, aby posádka odišla smerom na Topoľčany a tak sa vybral do Hlohovca v ústrety trnavskej posádke. [1]:258

Dôstojníci trnavskej posádky Andrje Benko – Rybár a Ján Benko vyslali do Nitry druhú delegáciu. No ani Jozefovi Sámelovi, Zorardovi Bohuslavovi a Karolovi Petzovi sa nepodarilo Šmigovského presvedčiť a ten ich dal internovať, no neskôr ich prepustil po prísľube, že sa dôstojníci vrátia k trnavskej posádke a odhovoria ju od povstania, dokonca im poskytol auto. Trnavskí dôstojníci sa ale Šmigovského pokynmi po prepustení neriadili.[1]:259

Ján Černek sa dostavil do Nitry30. augusta a predpokladal, že Šmigovský mu ako hodnostne vyššiemu a služobne staršiemu posádku odovzdá. Ten tak neurobil a nezvolal ani zhromaždenie dôstojníkov, ako Ján Černek chcel, vyhlásiac, že ostáva verný prezidentovi Tisovi a velenie odovzdá len so súhlasom MNO v Bratislave.[1]:260 Ján Černek sa následne vrátil do Banskej Bystrice.

Šmigovský držal situáciu v Nitre pevne v rukách. Na cesty rozostavil hliadky a obmedzil telefonické hovory len na vojenské služobné.

Úradníci väznice v Nitre dostali 30. augusta od dr. Ivana Trebichavského, prednostu justičnej stráže na veliteľstve pozemného vojska, rozkaz prepustiť politických väzňov, ale pre vojenskú ostrahu väznice zosilnenú v ten deň na príkaz Šmigovského ho nemohli vykonať. Večer po 20. hodine pricestovali do Nitry Anton Rašla a Štefan Gažík, ktorí mali za úlohu odprevadiť väzňov na povstalecké územie, pričom predpokladali, že situáciu v Nitre už bude mať pod kontrolou povstalecké velenie, čo sa však neudialo.[1]:262

31. august

[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia v Nitre ostávala pevne v rukách majora Šmigovského, Ten nechal vyhlasovať rozhlasom výzvy k pokoju s varovaniami, že on je „v stave urobiť poriadok proti rozvratníkom“, zároveň vydal zákaz vychádzania po 20. hodine. Štefan Gažík vycestoval vlakom do Baťovian požiadať o pomoc veliteľa tamojších partizánov Jozefa Trojana pri oslobodzovaní politických väzňv, prípadne skúsiť strhnúť celú posádku, no ten odoprel vyslať formujúcich sa partizánov do Nitry.[1]:263 Oslobodenie politických väzňov v Nitre sa neuskutočnilo.

Popoludní 31. augusta sa uskutočnila porada miestnych činiteľov na radnici za účasti župného tajomníka HSĽS, okresného náčelníka, okresného veliteľa Hlinkovej Gardy, zástupcov žandárstva, polície. Šmigovský vystúpil s pevným postojom. Pod vedením okresného veliteľa HG Antona Malého sa začalo vyzbrojovanie gardy a vládnych prívržencov z vojenských skladov.

31. augusta sa opäť do Nitry vybral Ján Černek. Pri Zlatých Moravciach sa stal svedkom prestrelky partizánov z 1. československej brigády J. V. Stalina a bratislavského Heimatschutzu[pozn. 1] a po boji nepokračoval, ale vrátil sa do Zvolena. Rozprášená jednotka Heimatschutzu na čele s Franzom Karmasinom sa stiahla do Nitry. Napriek pevnému Šmigovského postoju vyjadrovala provládna tlač obavy o situáciu, nakoľko časť vojska sympatizovala s povstalcami a zabarikádovala kasárne v očakávaní nemeckých jednotiek, boli obavy, či neprídu partizáni a na uliciach sa objavili Židia z rozpustených táborov v Seredi a Novákoch.[1]:268

1. september

[upraviť | upraviť zdroj]

1. septembra do Nitry prišiel opáť Ján Černek na príkaz veliteľstva povstaleckej armády, autom bez vojenského sprievodu. Príchod spozorovali dôstojníci Jozef Gajzel, Anton Varinský a Štefan Petrík a nahlásili to Šmigovskému. Ten dal Černeka zatknúť a doviesť do kasární, kde sa mohol voľne pohybovať, no bol pod dozorom.

Večer do Nitry dorazila kolóna áut Einsatzkomanda 13 nemeckej bezpečnostnej polície s príkazom zistiť situáciu v Nitre a v prípade podtreby odzbrojiť posádku. Nemci nemali o pomeroch v Nitre informácie, po príchode zistili, že mesto majú v rukách slovenskí vojaci, ktorí im nekládli odpor. Šmigovský s veliteľom Einsatzkomanda 13 Ottom Kozlowskim uzavrel „čestný mier“ a ubezpečil ho, že je na strane vlády dr. Tisu a že sa nepripojí s posádkou k povstalcom, ale naopak ich bude v prípade potreby potierať.[1]:270 Dôstojníci tlmili protifašistické nálady mužstva a zdôrazňovali, že predišli krviprelievaniu. Rozruch vyvolaný príchodom Nemcov využil Ján Černek k úteku na povstalecké územie, cez Dražovce, Zobor a Zlaté Moravce 3. septembra prišiel do Banskej Bystrice.[1]:271

2. september

[upraviť | upraviť zdroj]

2. septembra vstúpili do Nitry presunom z Bratislavy cez Trnavu na obrnených vozidlách a nákladných autách jednotky Einsatzkomanda 14 a skupiny Schill: štáb práporu Kettgen, roty Maier a Mathiebe a dve samohybné delá.[4]:27 Rota Maier zabezpečila železničný uzol v Zbehoch a rota Mathiebe so samohybnými delami obkľúčila Zoborské kasárne. Brána kasární bola ale zatvorená, na dvore kasární boli rozmiestnené delá a mínomety a z okien na Nemcov mierili guľomety. Hrozila otvorená konfrontácia. Veliteľ práporu Hans Kettgen sa ale nechal zaviesť za Šmigovským, ktorý mu objasnil, že ostáva verný slovenskej vláde, no časť dôstojníkov sympatizuje s povstalcami a mužstvo je nerozhodné. Následne dal zvolal Šmigovský na nádvorie veliteľský zbor a nespoľahlivých dôstojníkov dal zatknúť.[4]:28 Šmigovský v rozhovore s Rudolfom Klotzom žiadal, aby posádka nebola odzbrojená. Počas rozhovoru telefonoval do prezidentskej kancelárie v Bratislave, kde telefonát prijal tajomník dr. Karol Murín. Šmigovský vysvetlil situáciu a žiadal o zákrok. Dr. Karol Murín Šmigovský oznámil, že posádka nebude odzbrojená, čo potvrdil aj podplukovník Rudolf Klotz. Vo večerných hodinách prišiel na posádkové veliteľstvo veliteľ skupiny Schill generál zbraní SS Karl – Friedrich von Pückler, ktorý dokonca symbolicky majorovi Šmigovskému zveril velenie aj nad nemeckými jednotkami v Nitre.[1]:272

Podĺa Správy o politickej a vojenskej situácii na Slovensku Úradu veliteľa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby v Generálnom gubernáte zo dňa 6. septembra, Krakov sa 2. septembra pokúsil situáciu neúspešne zvrátiť telefonátom ešte aj bývaly minister Ferdinand Čatloš:

Bývalý minister obrany Čatloš telefonicky vyzval 2. 9. z Novák, okr. Prievidza, veliteľa slovenskej posádky v Nitre, aby ihneď odpochodoval so svojimi vojakmi do Novák a aby župana Haššíka, s ktorým sa po Čatlošovom úteku ráta ako s novým ministrom obrany, vzal spútaného so sebou. Posádkový veliteľ však túto výzvu odmietol.
[5]:222

Po zlyhaní povstania v Nitre začal štáb 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina na žiadosť ústredného vedenia KSS pripravovať akciu na obsadenie Nitry a oslobodenie politických väzňov z tamojšej väznice. Kolóna v počte asi 30 áut vezúcich oddel Rylina, 2. a 3. rotu Ozábalovho oddielu a družstvo vojakov 1. čs armády pod velením komisára Jegorovovej brigády Myľnikova vyrazila z Banskej Bystrice 5. septembra a zastavila sa na noc v Nemciach. Prieskumná hliadka na motocykloch priniesla správu, že nepriateľ opustil Zlaté Moravce. Partizáni mesto obsadili a na železničnej stanici zaistili transport smerujúci do Nitry vezúci zbrane, benzín a múku. Partizáni náklad poslali vlakom na povstalecké územie a pripravovali útok na Nitru, keď ich zastihol rozkaz na okamžitý návrat a presun na bojový úsek do Turca. Kolóna sa 6. septembra vrátila do Banskej Bystrice a nasledujúci deň bola prepravená k Martinu.[3]:47

Nitra sa stala oporou vlády na západnom Slovensku a symbolom vernosti vláde. Postoj nitrianskej posádky uľahčil postup skupiny Schill na Ponitrí a výrazne prispel aj k pádu Turca a celkovo k potlačeniu povstania.

Ján Šmigovský bol povýšený na podplukovníka, no po vojne bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na smrť a 9. októbra 1945 popravený. Napriek tomu, že hlavným dôvodom jeho postojov bola vernosť vláde Slovenskej republiky, na súde sa ospravedlňoval aj tým, že mu v Banskej Bystrici nedôverovali.[1]:273

Neschopnosť oslobodiť politických väzňov v Nitre vyústila v osobnú nevraživosť a averziu medzi komunistickými funkcionármi a prerástla po vojne do politického boja a obviňovania Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského, ktoré vyvrcholilo obvineniami Karola Bacílka „oni nesmeli byť – podľa zámerov Husáka – v povstaní oslobodení, a preto nehanbil sa Husák poslať podvodný list, ktorým bolo znemožnené oslobodenie komunistov z nitrianskej väznice“ a Júliusa Ďuriša „Husák a Novomeský nám v deň Národného povstania v pondelok 29. augusta 1944 (správne má byť 28.8.) odkazujú do nitrianskej väznice, že Národné povstanie sa odkladá, oni zostávajú do stredy v Bratislave a vyjednávajú so zástupcami buržoázie, aby povstanie ľudu zaviedli do koľají nacionalizmu a londýnskej koncepcie západných imperialistov“.[6][1]:266

  1. 31. augusta vyslal náčelník štábu brigády npor. A. P. Ržeckij tridsaťčlennú skupinu partizánov pod velením I. J. Danilenka k Nitre. Skupina naložená na dvoch nákladných autách sa dva kilometre pred Zlatými Moravcami stretla s kolónou piatich áut nemeckej motorizovanej pechoty. V prestrelke padlo jedenásť Nemcov a traja boli ranení, partizáni mali troch mŕtvych a dvoch ranených a ukoristili dve nákladné autá a zbrane. Po tejto akcii sa vrátili späť do Banskej Bystrice.[3]:47

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g h i j k l m n o p JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. 1.. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8.
  2. MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7601-181-6.
  3. a b PAŽÚROVÁ, Helena. Jegorovova partizánska brigáda, Prvá čs. partizánska brigáda J.V.Stalina. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2017. 156 s. ISBN 978-80-89514-47-2.
  4. a b KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. Bratislava : Ústav pamäti národa, www.upn.gov.sk, 2014. 242 s. ISBN 978-80-89355-69-5 Chybné ISBN.
  5. PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Nemci a Slovensko 1944, Dokumenty. Bratislava : Epocha, 1971. 704 s.
  6. K päťdesiatym narodeninám súdruha Viliama Širokého. Zborník. 1.. vyd. Bratislava : [s.n.], 1952.