Tatranský národný park

Tatranský národný park
Národný park
Gerlachovský štít z Velickej doliny
Štát	Slovensko
Región	Žilinský, Prešovský
Okres	Liptovský Mikuláš, Poprad, Tvrdošín, Kežmarok
Súradnice	49°10′0″S 20°10′0″V
Najvyšší bod	Gerlachovský štít
- výška	2 654,4 m n. m.
Najnižší bod
- výška	710 m n. m.
Rozloha	738 km² (73 800 ha)
- ochranné pásmo	307 km² (30 700 ha)
Bióm	les (66.6%)
Vznik	1. január 1949
Správa	Správa TANAP
- Sídlo správy	Tatranská Lomnica , č. 66, 05960 Vysoké Tatry
Poloha v rámci Slovenska
Webová stránka: tanap.sopsr.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Tatranský národný park (skratka TANAP) je jeden z deviatich národných parkov na Slovensku a je zároveň najstarší národný park na Slovensku. Nachádza sa na severe stredného a východného Slovenska v Tatrách. Je určený na ochranu časti Západných Tatier a Východných Tatier. Bol založený 1. januára 1949 a o päť rokov neskôr sa vytvoril národný park aj na poľskej strane Tatier s názvom Tatrzański Park Narodowiy. Spolu s poľským národným parkom sú Vysoké Tatry od roku 1993 Biosferickou rezerváciou UNESCO. Správa národného parku sídli vo Svite a v Liptovskom Mikuláši. Má rozlohu 738 km² a jeho ochranné pásmo 307 km², dokopy 1 045 km². Park obsahuje 600 km turistických chodníkov a 16 označených a udržiavaných cyklistických chodníkov.

Na vlastnom území Tatranského národného parku sa chránia najmä horské a vysokohorské rastliny ako sú napríklad porasty kosodreviny alebo plesnivec alpínsky. Zo vzácnych živočíchov tu žijú orol skalný, medveď hnedý, kamzík vrchovský tatranský alebo svišť tatranský.

Dve tretiny chráneného územia pokrývajú smrekové alebo smrekovo-jedľové lesy. Od roku 1993 patrí (spolu s poľským TNP) medzi jednu zo štyroch slovenských biosférických rezervácií programu UNESCO Človek a biosféra.

Na území Vysokých Tatier sa nachádza najvyšší vrch Vysokých Tatier, Slovenska a Karpát, Gerlachovský štít (2 654,4 m n. m.) a symbol Slovenska Kriváň (2 494,7 m n. m.). Najvyšším vrchom Západných Tatier je Bystrá (2 248 m n. m.) a Belianskych Tatier je Havran (2 152 m n. m.). Park je charakteristický aj výskytom vyše 100 plies a niekoľkých vodopádov. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies (na území Slovenska) je Veľké Hincovo pleso (plocha 20,08 ha, hĺbka 53,7 m), najvyššie položené je Modré pleso (2 192 m n. m.). Najčastejšie navštevovanými sú Štrbské a Popradské pleso.

Jediná verejnosti prístupná jaskyňa je Belianska jaskyňa.

História

Začiatky poznávania prírody

Záujem o poznávanie tatranskej prírody bol v dávnych dobách podmieňovaný zvedavosťou prvých návštevníkov vysokohorského prostredia a veľmi rýchlo aj hospodárskou aktivitou. Bylinkári, hľadači pokladov, baníci, pytliaci, poľovníci a mnohí iní mali voľné pole pôsobnosti a dokonale to využívali.

Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“. Chýr o nich sa odzrkadľoval stále častejšie v dobovej tlači. O prírodu sa začali zaujímať bádatelia. Prvú vytlačenú zmienku o nich prinieslo dielo Juraja Wernhera De admirandis Hungariae aquis hipomnemation (Bazilej, 1549). Už v tom čase do Tatier sa vyberali profesori a študenti kežmarského lýcea, ktorí sa snažili poznávať prírodu a zbierať prírodniny pre školské kabinety. O prvú geografickú charakteristiku Tatier sa pokúsil kežmarský matematik a astronóm Dávid Fröhlich v diele Medulla geographiae practicae (Bardejov, 1639) a v príručke Bibliotheca, seu Cynosura peregrinantium (Ulm, 1643). Najviac zmienok o Vysokých Tatrách v literatúre 17. storočia zanechal kežmarský študent Daniel Speer v dobrodružnom cestopise Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus (Ulm, 1683).

Prvé vedecké práce

Na rozhraní 17. a 18. storočia poznatky o Tatrách publikovali traja kežmarskí Buchholtzovcy. Juraj Buchholtz st. vydal monoggrafiu Das weit und breit erschollene Ziepser–Schnee–Gebürg, ktorá vyšla tlačou až v roku 1899, ale jej rukopis z roku 1719 čítali a využívali mnohí učenci, medzi nimi aj Matej Bel. Nevydaný denník Juraja Buchholtza ml. Itinerarium Buchholtzianum cum Diario je uložený v archíve Pamätníka literatúry Matice slovenskej v Martine. Prírodou sa zaoberal Jakub Buchholtz, ktorý využíval dielo svojich predkov a okrem iného zhodnotil činnosť cisárskej mineralogickej komisie z roku 1751, ktorá skúmala minerály vo Vysokých a Západných Tatrách. Prírodu skúmal veľkoslavkovský farár Tomáš Mauksch, kežmarský pedagóg Juraj Bohuš, ktorí nové poznatky aj publikovali.

Mnohé publikované výsledky prírodovedeckých skúmaní zaujali zahraničných bádateľov. Mineralogickým štúdiám sa venoval Nemec Johan Fichtel, Poliak Stanisław Staszic, Francúz François Sulpice Beudant, Švéd Göran Wahlenberg, Angličan Robert Townson, Nemec Albrecht Sydow, významným prínosom prispel pražský vysokoškolský pedagóg Karel Kořístka a mnohí iní. Popularita Tatier rástla ďalšími návštevami a dielami propagátorov turistiky a bádateľov, ktorí skúmali zver. O to sa pokúsil Camillo Morgan v diele Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna (Viedeň, 1910). Prvú populárno–vedeckú charakteristiku živej a neživej prírody spracoval Wiktor Kuźniar v diele Z przyrody Tatr (Krakov, 1910). K nim sa pridávali ďalší popularizátori v medzivojnovom období. Napríklad Eugeniusz Romer v diele Jak powstały Tatry? (Ľvov, Varšava, 1934), Józef Szaflarski a iní. Medzi nimi Antonín Bečvař, Ivan Bohuš, Milič Blahout, Jan Šmarda, Anton Droppa, Ivan Houdek, Zofia Radwańska-Paryska a jej manžel, Július Somora, Józef Fudakowski, mnohí iní vedci, lekári, novinári, fotografovia.

Za prvých zoológov, ktorí skúmali poľskú i našu časť Vysokých Tatier možno pokladať známych vertebrotológov J.H. Blasiusa, A. Kayserlinga a G. Hartlauba. V roku 1835, keď navštívili Tatry, boli ešte študenti. V Tatrách boli asi tri týždne a svoje poznatky vydal Hartlaub knižne v roku 1900. Koncom 19.storočia začalo vychádzať monumentálne dielo Fauna Regni Hungariae, v ktorom boli spracované jednotlivé živočíšne skupiny. Postupne vychádzali desiatky ďalších cenných vedeckých prác, ktoré mapovali život kamzíkov, svišťov a ďalších živočíchov. K nim sa pridávali diela vedcov skúmajúcich ichtyofaunu, bezstavovce, stavovce a diela botanikov.

Začiatky ochrany prírody

Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Donačné listiny uhorských panovníkov nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby chránili prírodu. Tí však v rámci svojich majetkových aktivít vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri. Napríklad Turzovci na Orave skoncovali so živelným drancovaním a premenou lesov na pasienky, keď v roku 1615 valaským kolonistom na oravskom panstve obmedzili početné stavy oviec a určili hájnikov na ochranu lesov v blízkosti pasienkov.

Začiatky cieľavedomej ochranárskej činnosti možno datovať do poslednej tretiny 19. storočia po založení Uhorského karpatského spolku. Jeho členovia si vytýčili za cieľ hájiť kamzičiu zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Eduard Blasy sa zaslúžil v roku 1881 o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku 1883 o úpravu hájenia kamzičej zveri. O ochrane svišťov sa hovorilo v roku 1880. Členovia Sliezskej sekcie spolku sa v roku 1888 zaviazali propagovať ochranu motýľa jasoňa (Parnassius apollo). O zarybňovanie tatranských potokov sa starala rybárska komisia spolku. Naopak veľa pozornosti však členovia spolku nevenovali iným druhom zvierat, napríklad medveďom, rysom, ktorých odstrel dokonca hodnotili priaznivo. O to viac spolok podporoval import cudzokrajných zvierat ako boli jelene vapiti, zubry, kozorožce, ktoré vypúšťalo do prírody knieža Hohenlohe. Veľké škody v lesoch robili poľskí pytliaci.

Aktívny Uhorský karpatský spolok

Najviac úsilia venoval Uhorský karpatský spolok na likvidáciu alebo aspoň na reguláciu výpasu dobytka z podtatranských obcí v okolí tatranských osád a v Kvetnici, ktorá je časťou Velickej doliny. Dokonca si túto časť Tatier v roku 1876 prenajal a do roku 1888 čelil veľkému náporu urbárskych pastierov, ktorí sa neustále domáhali práva na pasenie.

V rámci druhovej ochrany tatranskej flóry venoval spolok najviac pozornosti plesnivcu (Leontopodium alpinum), ktorý bol výhodným obchodným artiklom, a tým aj najviac ohrozený. Keďže vedel, kde všade kšeftári plienia túto vzácnu rastlinu usiloval sa hľadať východisko v pestovaní a rozmnožovaní plesnivca v záhradníctvach a v pokusnom presádzaní do Vysokých Tatier.

Podobne ako nenamietal proti dovozu cudzokrajných zvierat, súhlasil s importom a aklimatizáciou dovezených cudzokrajných rastlín, napríklad rododendronov (Rhododendron hirsutum) z rakúskych Álp v rokoch 1880 – 1882 v Doline siedmych prameňov a na Muráni, v rokoch 1889 – 1890 vo Velickej doline a vo Veľkej Studenej doline aj na Slavkovskom štíte.

Lesný zákon č. XXXI/1879, bol prijatý v roku 1879 a platný od 1. júla 1880. Uhorský karpatský spolok pozorne sledoval jeho uplatňovanie a konštatoval jeho nedodržiavanie vo Vysokých Tatrách. Dôsledne bojoval za vyhlásenie lesov v klimatických osadách za úplne chránené. Zasadzoval sa o ochranu limby (Pinius cembra). Od roku 1900 sa spolok usiloval o zriadenie botanickej záhrady na území Tatier. Výstavba meškala pre nedostatok finančných prostriedkov, neskôr jej zriadenie znemožnila vojna. Mala byť v Tatranskej Lomnici nad Kúpeľným domom.

Prínos československých vedcov

Ochrana Vysokých Tatier formou rezervácie alebo národného parku bola za Rakúsko-Uhorska neznáma. Na poľskej strane však boli zaznamenané významnejšie aktivity. Po katastrofálnej povodni na poľskom Podhalí v roku 1884 predložil Gustaw Lettner projekt záchrany tatranských lesov ako celku. V roku 1887 bolo založené Towarzystwo Tatrzańskie – (Tatranská spoločnosť) na záchranu poľských Tatier. Boguslaw Królikowski v roku 1888 navrhoval vyhlásenie poľských Tatier za národný park.

Uhorsko nemalo v tom čase nijaký štátny orgán na ochranu prírody. Po vzniku Československej republiky ochranu pamiatok a prírody dostalo do kompetencie Ministerstvo školstva a národnej osvety. Bohaté skúsenosti v tomto smere mali Zdeněk Wirth a generálny konzervátor Rudolf Maximovič.

Na Karlovej univerzite v Prahe bol v roku 1919 zriadený lektorát ochrany prírody, kde účinkovali Ján Svatopluk Procházka a potom Karel Domin. V roku 1920 na Českom vysokém učení sa angažoval Rudolf Maximovič. V roku 1919 bol v Bratislave zriadený Vládny komisariát pre ochranu pamiatok na Slovensku, ktorý viedol arch. Dušan Jurkovič a potom Dr. Ján Hofman.

Príkladom pre nové iniciatívy boli už zriadené národné parky v americkom Yellowstone (1872), Sweizer Nationalpark (1914) a iné. Vysoká vedecká úroveň československých prírodovedcov zaručovala, že ochrana prírody bude v dobrých rukách. Jedinou hlavnou prekážkou bol zatiaľ len pripravovaný zákon o prírode, v ktorom by bola presne definovaná kategória ochrany národný park. Preto sa predbežne používal termín prírodná rezervácia.

V roku 1920 Ministerstvo školstva a národnej osvety poverilo Jiřího Jandu a Emila Bayera zoologickým výskumom vo Vysokých a Belianskych Tatrách. Janda výskum zakončil návrhom na vyhlásenie vtáčích rezervácií a Bayer návrhom na ochranu kamzíkov a vyhlásenie rezervácie. Janda navrhol vtáčie rezervácie, ktoré mali tvoriť Mlynická dolina, Mengusovská dolina, Zlomiská od Ostrvy až po Rinčový potok, Javorová dolina vrátane bočných odnoží ohraničená hrebeňom Belianskych Tatier od Muráňa až po Ždiarsku vidlu s prepojením na hlavný hrebeň Vysokých Tatier v Kopskom sedle. Uvažovalo sa o masíve Gelachovského štítu a o Kotline Piatich spišských plies. Keďže tieto navrhované pásma ochrany prírody zasahovali do súkromného panstva kniežaťa Chriastiana Krafta Hohenlohe, bol potrebný jeho súhlas, ktorý knieža dalo.

Emil Bayer mal zložitejšiu situáciu. Početné stavy kamzíkov boli zdecimované vojnou a pytliakmi. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a Zemské vojenské veliteľstvo preto vydalo v roku 1921 vyhlášku, ktorá zakazovala lov kamzíkov vo Vysokých Tatrách na dobu 10 rokov, ktorý sa v roku 1924 rozšíril na Belianske a Západné Tatry. Botanický výskum organizoval so svojimi žiakmi Karel Domin. Dr. Josef Dostál sa venoval výskumu na Liptovských holiach, Dr. Vladimír Krajina vo Vysokých Tatrách a v Nízkych Tatrách Dr. Pavel Silinger.

V roku 1921, ešte pred uzákonením ochrany kamzíkov dostal zámer zriadiť Tatranský národný park reálnu podobu. Dr. Ján Hofman zvolal v roku 1921 do Bratislavy konferenciu, ktorá mala prerokovať a schváliť plán ochrany prírodných pamiatok na Slovensku. Kompletný projekt vypracoval Rudolf Maximovič, ale L. Navrátil, riaditeľ Štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku, predložil návrh na vyhlásenie Vysokých a Belianskych Tatier za národný park alebo rezerváciu. Južnú hranicu mala tvoriť Košicko-bohumínska železnica. Navrhované územia mali rozlohu 882 km². Návrh bol prijatý.

Roky 1919 – 1944

Počas prvej svetovej vojny tatranská príroda utrpela značné škody. Lesy boli zanedbané, rozmohli sa krádeže dreva. Pastieri necitlivo vypásali porasty, ktoré navyše trpeli kôrovcovou kalamitou. Voľnú ruku mali pytliaci, ktorí narobili veľké škody.

V rokoch 1919 – 1921 pokračovali prípravy smerujúce k vyhláseniu Tatranského národného parku. Navrátilov projekt bol prepracovaný. Územie navrhovaného národného parku bolo zväčšené o Liptovské hole, zmenou bolo to, že severnú a južnú hranicu parku mala tvoriť Cesta Slobody. Západná a severozápadná hranica mala prechádzať okrajom Suchej doliny na hrebeň Oravskej Magury.

Po vojne zanikol Uhorský karpatský spolok. Niektoré jeho činnosti prevzal novovytvorený nemecký Karpatenverein a Klub československých turistov, ktorý sa chcel venovať turistickej ochrane prírody.

Druhovú ochranu prírody zabezpečovali celoštátne úpravy, ale aj miestne normy, ktoré boli špecificky orientované na Vysoké Tatry. Celoštátna ochrana medveďa bola vyhlásená až v roku 1932. Na Orave však bol chránený už od roku 1921. V roku 1921 bola vydaná norma na ochranu plesnivca. K nej sa ešte v tom istom roku pridali župné úrady v Levoči a v Liptovskom Mikuláši, ktoré vydali osobitné nariadenia na ochranu kamzíka, svišťa a plesnivca.

Od roku 1922 viedol Referát pamiatkovej služby Ministerstva školstva a národnej osvety konzervátor Rudolf Maximovič, priekopník a zakladateľ ochrany prírody v novej Československej republike. Až do roku 1938 bol jediným pracovníkom tohto referátu. Krátko po tom, ako bol zriadený tento referát, poslanec J.V. Stejskal navrhol prvú osnovu zákona na komplexnú ochranu prírody a zriaďovanie národných parkov a prírodných rezervácií. Národné zhromaždenie návrh zamietlo pre námietky majiteľov pôdy. Aj napriek tomu sa podarilo presadiť špecializované rezervácie pre kamzičiu zver v Kôprovej doline s Nefcerkou a v Zlomiskách. Ďalšie navrhované rezervácie neboli schválené.

Krakovský protokol

Poľské územné nároky vyvolávali politickú neistotu. Rozhodnutie Rady Spoločnosti národov a Medzinárodného súdneho dvora 12. marca 1924 definitívne pričlenilo Javorinu (Tatranskú Javorinu) do územia Československa.

V Krakove od 25. apríla do 6. mája 1924 prebiehalo rokovanie delimitačných komisárov, ktoré bolo zavŕšené medzinárodnou zmluvou. Príloha protokolu tejto zmluvy bola zameraná na otázky turistickej konvencie v oblasti Vysokých Tatier a o zriadení pohraničného národného parku. Bola to dôležitá podpora nových československých orgánov v úsilí o uzákonenie národného parku, ktorá mala začiatok už v roku 1919 po vzniku Československa.

Vojnové prekážky

Československí a poľskí ochranári zvyšovali úsilie zamerané na spoločného cezhraničného národného parku. Spresňovali organizačné a vedecké zásady na vytvorenie pohraničnej rezervácie a pripravovali uzavretie bilaterálnej turistickej konvencie. Definitívnu podobu získal projekt na stretnutí vedeckých expertov 8.-9. decembra 1925 v Krakove.

Park mal byť zriadený zákonmi oboch štátov a zásadné otázky jeho správy a prevádzky sa mali riešiť medzištátne. Správu parkov mali vykonávať parkové komisie. Službu v teréne mala vykonávať parková stráž. Keď bol tento návrh uverejnený okamžite sa zdvihla vlna protestov majiteľov pozemkov. Kriticky sa k nemu stavali vojenské a poľovnícke kruhy. Najviac ho podporovali turistické organizácie. Posledné znenie projektu bolo spracované v roku 1936. Po skončení pripomienkového konania bol začiatkom roku 1938 predložený vládny návrh uznesenia o Zriadení národného parku vo Vysokých Tatrách. Mníchovské udalosti, i poľská armáda, ktorá v roku 1938 obsadila všetky bývalé sporné územia–Tešínsko, časť Kysúc, Oravy, Javorinu vrátane Bielovodskej doliny a Javorovej doliny a dediny na poľskom území, kde žila slovenská menšina.

Obsadenie časti Tatier Poľskom, vybudovanie nemeckých delostreleckých pozícií na hrebeni Belianskych Tatier, partizánske akcie, boli dostatočným dôvodom, aby sa štátne orgány Slovenskej republiky už nezaoberali prípravou vyhlásenia národného parku.

Nová cesta k uzákoneniu

Múzeum Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici

Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť začalo diskutovať o vytvorení národného parku. V časopise Krásy Slovenska sa objavil Najnovší projekt Tatranského národného parku. Zverejnil ho slovenský botanik Ján Futák. Išlo o aktualizovanú a doplnenú mutáciu štúdie Prípravnej komisie pre zriadenie parku z roku 1936. Začiatkom roku 1946 Zbor povereníkov ustanovil komisiu, ktorá mala pripraviť osnovu nariadenia Slovenskej národnej rady o Tatranskom národnom parku. V roku 1947 bolo územie Vysokých Tatier vyčlenené z katastrov podtatranských obcí a tatranské obce spolu s nimi Ždiar a Javorina boli zahrnuté pod Jednotný národný výbor so sídlom v Starom Smokovci. Nastala situácia, keď prípravu zákona o národnom parku pripomienkoval len jeden administratívny orgán. Úpravou vlastníckych pomerov v duchu socialistickej legislatívy bez odškodnenia postihnutých odpadli všetky prekážky zo strany majiteľov pôdy, ktorí dovtedy boli najväčšími odporcami zriadenia národného parku. Národná rada 18. decembra 1948 prijala zákon o Tatranskom národnom parku. Novozriadenú organizáciu riadila spočiatku pri Lesnom závode Vysoké Tatry v Tatranskej Lomnici vytvorená Dočasná správa Tatranského národného parku. Po reorganizácii vznikla Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici. Správu národného parku v ďalších rokoch upravovali mnohé novely zákona, nariadenia a uznesenia štátnych a zákonodarných orgánov.

Novodobé míľniky TANAPu

• 1952 – nariadením Sboru povereníkov č.5/1952 vznikla zlúčením Dočasnej správy TANAPu a Správy lesného hospodárstva Vysoké Tatry Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici. Riadil ju lesnícky rezort. Toto nariadenie rozdelilo vlastné územie na štyri zóny – prísne rezervácie, čiastočné rezervácie, intravilány tatranských osád a obrábané poľnohospodárske pozemky.
• 1952 – zriadenie Poradného zboru pre veci TANAPu.
• 1953 – zriadenie Výskumnej stanice TANAPu v Tatranskej Lomnici.
• Ešte v roku 1953 sa naposledy páslo v Tichej a Kôprovej doline 1760 oviec a 200 kusov dobytka. Rakúsy a Spišská Belá pásli v Belianskych Tatrách 1361 oviec. Začala sa postupná likvidácia pastvy, ktorá bola dokončená v roku 1955. Bol to jeden z najväčších úspechov ochrany prírody v prvých rokoch existencie národného parku.
• 1957 – zriadenie Múzea TANAPu v Tatranskej Lomnici.
• 1957 – bola ustanovená profesionálna Horská služba TANAPu ako špeciálne tatranské pracovisko.
• Správa Symbolického cintorína pri Popradskom plese po niekoľkých rokoch „bezprizornosti“ sa postupne dostávala pod krídla Správy TANAPu.
• 1964 – Slovenská národná rada pod č. 14 23. januára 1964 schválila Koncepciu ochrany prírody a tvorby prírodného prostredia TANAPu.
• 1970 – 1973 – pod odborným dohľadom vedcov z Výskumnej stanice TANAPu a v spolupráci s inými odborníkmi vznikol dokument Územný priemet funkcií z hľadiska ochrany prírody v širšej tatranskej oblasti, ktorý tvoril podklad pri hodnotení nových investičných zámerov na území TANAPu a v širšom regióne Vysokých Tatier Podarilo sa tým zabrániť investičným aktivitám pri budovaní objektov cestovného ruchu v Roháčskej doline, na Kotlovej nad Podbanským, pri Hincových plesách a na Patrii.
• Na prelome 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia boli uplatnené viacerí regulačné opatrenia smerujúce napríklad k uzávere a zrušeniu niektorých turistických chodníkov.
• 1979 – po prvý raz sa ochrancovia prírody a turisti zúčastnili na akcii Čisté hory, ktorej cieľom bolo očistiť vysokohorskú prírodu od odpadkov.
• 1987 – Nariadením vlády SSR č. 18/1987 boli Západné Tatry preradené z ochranného pásma do vlastného územia TANAPu.
• 1990 – vláda Slovenskej republiky vydala Uznesenie č. 300/1990 Opatrenia na riešenie akútnych problémov TANAPu na obdobie 1990 - 1991.
• 1991 – Vyhláška č. 166 Slovenskej komisie pre životné prostredie zriaďuje na území TANAPu 37 štátnych prírodných rezervácií.
• 1991 – vláda SR vydala uznesenie č. 658 z 19. novembra 1991, ktorým schválila Program starostlivosti o TANAP do roku 2000. Uplatňovali sa v ňom princípy diferencovanej ochrany prírody v závislosti od stavu jednotlivých ekosystémov. Boli popísané výškové zóny A, B,C a v nich ekologicko–funkčné priestory. Zámery sa nepodarilo dostatočne naplniť.
• 1993 – Tatry ako dve biosférické rezervácie boli zaradené do programu UNESCO Človek a biosféra. UNESCO si v tomto programe vytýčilo úlohu sledovať stav a rozvoj jednotlivých území a ich prírody. V roku 2013 bolo konštatované, že v biosférickej rezervácii TATRY po 20 rokoch sa na území TANAPu zvýšil podiel zastavaných plôch, hospodárskych areálov, športovísk z 2.6 na 5.5 %.
• 1994 – Slovenská národná rada schválila zákon 287/1994 o ochrane prírody a krajiny, ktorého aplikácia priniesla mnohé rozpory. V podstate bol zrušený zákon o TANAPe z roku 1948, ďalej bola zrušená Správa TANAPu a od 1. januára 1995 bola vytvorená nová organizácia Štátne lesy TANAPU (pod rezortom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR). K redukcii náplne práce bývalej Správy TANAPu došlo až v marci 1996, kedy bola ustanovená nová Správa TANAPu ako súčasť nového subjektu – Správy národných parkov Slovenskej republiky, ktorú zriadilo Ministerstvo životného prostredia SR. Odvtedy riadenie prírody v TANAPe spôsobovalo nemálo problémov. Zásadné medzirezortné problémy nevyriešil ani nový zákon Národnej rady SR č. 534/2002 o ochrane prírody a krajiny. Proces zonácie nebol vyriešený ešte ani v roku 2018.
• 2004 – dňa 19. novembra 2004 prudké nárazy vetra o rýchlosti až 230 km/hod poškodili v národnom parku 2030 tis. m³ lesných porastov na ploche viac než 12 tis. ha. Kalamitou v najväčšom rozsahu boli poškodené lesné porasty v pôsobnosti ochranných obvodov Štátnych lesov TANAP Dolný Smokovec, Vyšné Hágy a Tatranská Lomnica. Najväčšie straty utrpeli pri pohrome štátne lesy (56,8 %), mesto Kežmarok (12,4 %) a mesto Spišská Belá (4,6 % výmery postihnutého územia). Zvyšok pripadá na osem pozemkových spoločenstiev bývalých urbarialistov podtatranských obcí (takmer 22 %), na niekoľko fyzických osôb (3,4 %) a cirkev (0,6 % výmery postihnutého územia). V nasledujúcich rokoch porasty v prísne chránených prírodných rezerváciách poškodil podkôrny hmyz. Likvidácii poškodených porastov a ich obnove bránili ochranárske organizácie. Za obdobie od novembra 2004 do roku 2016 pribudlo v lesoch TANAPu toľko hektárov podkôrnikovej kalamity, koľko spôsobila novembrová víchrica v roku 2004.
• 2022 – Národná rada SR svojim uznesením zo dňa 14. decembra 2021 novelizovala zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, v ktorom príspevková organizácia Štátne lesy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici sa od 1. apríla 2022 zlučuje s príspevkovou organizáciou Správa Tatranského národného parku. Príspevková organizácia Štátne lesy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici jej zlúčením s príspevkovou organizáciou Správa Tatranského národného parku 1. apríla 2022 zaniká. Sídlom novej Správy TANAPu sa stala Tatranská Lomnica. Stalo sa tak po takmer troch desaťročiach, keď vyvrcholilo úsilie ochrancov prírody zlúčiť pod jednu strechu dve organizácie, ktoré vznikli v roku 1994 po schválení kontroverzného zákona 287/1994 o ochrane prírody a krajiny. Štátne lesy TANAPu podľa neho spravovali štátne pozemky v oblasti Vysokých Tatier a Pienin a o ochranu prírody v týchto národných parkoch sa starala Správa TANAPu. Novela zákona dala novej Správe Tatranského národného parku, okrem iného, aj právnu subjektivitu.

Návštevnosť TANAPu

Od roku 1972 sa pravidelne zisťuje dynamika návštevnosti územia TANAPu a jeho zaťaženia prostredia nad hornou hranicou lesa. V 70-tych rokoch 20. storočia sa vo vysokohorskom prostredí pohybovalo denne 16 – 20 tisíc návštevníkov. Vrchol bol dosiahnutý začiatkom 80. rokov (6. augusta 1981 – 26 250 osôb). Potom po roku 1989 bol zaznamenaný prudký pokles. Návrat k predošlému stavu bol zaznamenaný koncom 90. rokov. Rekordom je jeden augustový deň v roku 2015 – 24 120 návštevníkov. K najviac navštevovanejším patrí oblasť Hrebienka a Studených dolín, Skalnaté pleso, Popradské pleso, Kriváň, Rysy. Monitoring zistil, že v jeden deň sa počas vrcholiacej letnej sezóny pohybuje na území TANAPu 60 tisíc návštevníkov. V TANAPe je hustota turistických chodníkov 0,89 km/km².

Návštevnosť v atraktívnych lokalitách

Na priemernej dennej návštevnosti sa podieľa dostupnosť lokalít vlakom, autobusom, lanovkou autom, atraktívnosť a dostupnosť chát alebo história tatranských vrcholov ( napríklad Rysy alebo Kriváň). Tlačové správy

Lokalita	30.7.1976	21.7.1988	4.8.1998	9.8.2000	13.8.2010	11.8.2015	9.8.2016	2.8.2017	7.8.2018
Podbanské	45	36	65	nez	32	nez	43	nez	nez
Predné Solisko	2481	3590	1200	1935	nez	nez	1703	1271	1482
Rysy	537	732	nez	1248	770	711	815	1081	1156
Hrebienok	4374	2982	2732	4200	3400	2550	3040	4899	4126
Skalnaté pleso	4100	2686	1843	3352	nez	2771	3434	2176	3731
Popradské pleso	2214	2627	2311	3201	nez	nez	3676	2851	4746
Kriváň	nez	nez	nez	nez	402	nez	402	380	452
Sliezsky dom	335	801	454	465	nez	nez	811	464	nez

Dátum	Počet návštevníkov vo vysokohorskom prostredí
28.7.1972	17651
18.7.1973	16573
15.8.1974	17678
17.8.1975	21850
30.7.1976	18332
24.7.1977	19245
24.7.1978	22283
18.7.1979	19579
3.8.1980	23348
6.8.1981	26520, rekordná návšteva
21.7.1982	16420
20.7.1983	17436
4.8.1984	21371
11.8.1985	20265
3.8.1986	18370
2.8.1987	20945
21.7.1988	21738
6.8.1989	20645
9.8.1990	16876
13.8.1991	13108
6.8.1992	17715
11.8.1993	12310
3.8.1994	14485
8.8.1995	12283
7.8.1996	14889
6.8.1997	12643
4.8.1998	12203
4.8.1999	20059
9.8.2000	22622
7.8.2001	22628
6.8.2002	20000
2.8.2003	20013
13.8.2010	17000
8.8.2014	24117
9.8.2016	22893
2.8.2017	19227
7.8.2018	24061

Odhady predchodcov hovoria, že celková návštevnosť Tatier v čase vzniku TANAPu (rok 1949) bola okolo 200 tisíc, pred rokom 1970 už takmer 2 milióny, začiatkom 80-tych rokov minulého storočia vyše 5 miliónov.

Geológia a reliéf

Tatry sa delia na Vysoké, Západné a Belianske Tatry. Celková plocha Tatier je 785 km², z čoho na Slovensku leží 610 km².

NP má zložitú geologickú stavbu tvoria ju početné tektonické jednotky z tatrika, fatrika (veporikum) a hronika. Reliéf tvorili aj ľadovce, po ktorých ostali v Tatrách mnohé plesá. Tatry sú vytvorené z dvoch druhov hornín. Medzi najstaršie patria kryštalické horniny, hlavne žula, vzniknutá stuhnutím lávy v období prvohôr. Niektoré z nich, tvoriace tzv. kryštalický ostrov Goryczkowej sú staré 415 až 400 miliónov rokov. Trochu mladšia žula vznikla približne pred 315 až 310 miliónmi rokov a v tom istom čase vznikla žula a prekryštalizované horniny Západných Tatier, hlavne ruly.

Klíma

Vrchol Lomnického štítu v zime

Tatry sú jedným z najchladnejších a najdaždivejších častí Slovenska. V Poprade (672 m n. m.) dosahuje priemerná ročná teplota hodnotu 5,5 °C a na Lomnickom štíte (2 632 m n. m.) dosahuje len −3,8 °C. Priemerná teplota na Lomnickom štíte v mesiaci júl je 4,2 °C, v Starom Smokovci 14,4 °C a v Poprade 16,2 °C. Vetry v Tatrách smerujú väčšinou od západu alebo severozápadu. Priemerný ročný úhrn zrážok v Poprade je 608 mm, na Lomnickom štíte 1 561 mm. miestom z najväčším výskytom zrážok je Zbojnícka chata vo Veľkej Studenej doline, kde je priemerný ročný úhrn zrážok na hodnotách 2000 až 2 500 mm. Najsuchším mesiacom je február a naopak, najdaždivejším je júl.

Následky víchrice z 19. novembra 2004

Snehová pokrývka sa drží zvyčajne od novembra do mája, vo vyšších nadmorských výškach a dolinách aj do polovice leta. V najvyšších polohách môže snežiť aj v auguste.

Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy, k akému došlo napr. 19. novembra 2004 medzi 15:30 až 18:00 hodinou, kedy zasiahla Tatry víchrica (orkán) s rýchlosťou vetra 165 až 227 km/h, ktorá vyvrátila rozsiahly pás lesa široký 2 až 5 kilometrov a dlhý 40 kilometrov (od Podbanského po Tatranskú Kotlinu) o rozlohe vyše 12 000 ha a bola najväčšou katastrofou v Tatrách od roku 1936. Nie sú to však historicky najvyššie rýchlosti vetra v tejto oblasti. V januári 1949 napríklad na Skalnatom plese zaznamenali vietor s rýchlosťou 248 km/h a v novembri 1965 dokonca až 283 km/h. Celkový objem dreva v poškodených porastoch činil 2,5 milióna kubíkov, z čoho na smrek pripadlo 75,5 %, borovicu 8,2 %, smrekovec 6,9 %, jedľu 1,6 % a na listnaté dreviny (najmä jelše, brezy, vŕby, jarabinu, osiku, javor horský) 7,8 %.

Flóra

Plesnivec alpínsky

Podľa fytogeografického členenia je prevažná časť rastlinstva Vysokých Tatier zaradená do oblasti západokarpatskej flóry. Iba malá časť v severozápadnej časti územia patrí do obvodu flóry západobeskydskej a v severovýchodnej časti do obvodu flóry východobeskydskej (okres Spišské vrchy). Rastlinstvo Tatier patrí do flóry vysokých centrálnych Karpát a v rámci nich do dvoch fytogeografických okresov: Tatry a Sivý vrch. Podhorie Tatier patrí do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín (okres Podtatranská kotlina, podokresy Liptovská a Spišská kotlina).

Stračonôžka tatranská

Veľkosť územia, veľké výškové rozdiely, striedanie sa rôznych geologických podloží, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, pôdne pomery a takisto aj historické činitele ovplyvnili vývoj rastlinstva vo Vysokých Tatrách a ponúkajú v tomto území možnosť na existenciu a prežívanie širokej škále druhov. Od zástupcov podhorských a teplomilných, cez druhy vlhkomilné, lesné, horské až po druhy alpínske. Z územia Tatier je popísaných takmer 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viacero rastlín má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch (tatranské, západokarpatské alebo karpatské endemity): ostropysk poľný tatranský, zvonček hrubokoreňový, očianka tatranská, zvonček tatranský, bodliak laločnatolistý, kostrava tatranská, voskovka holá tatranská, lyžičník tatranský, mak tatranský, pakrálik alpínsky tatranský.

Zachovalo sa tu množstvo glaciálnych reliktov, pričom niektoré z nich sú na súčasnej južnej hranici svojho areálu. Z glaciálnych reliktov, teda pozostatkov rastlinstva z ľadových dôb sa na území Vysokých Tatier vyskytujú: medvedík alpínsky, ostrica čiernohnedá, sitina gaštanová, sitina trojplevová, ostrička myšia, dryádka osemlupienková, lomikameň zohnutolistý či iskerník ľadovcový.

Medzi ďalšie veľmi vzácne druhy rastlín, ktoré sa vo Vysokých Tatrách vyskytujú na jednej alebo iba niekoľkých lokalitách, patrí trávnička alpínska, ostrica černastá, skalokráska pyrenejská a poniklec jarný.

Fauna

Kamzík vrchovský tatranský

Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatranského národného parku je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných ako aj ľudských faktorov. Veľký vplyv na tatranskú faunu mali najmä studené obdobia (v dobách ľadových), z ktorých pochádzajú potomkovia druhov obývajúcich severskú tajgu a tundru. Studené obdobia vystriedali teplejšie obdobia s teplomilnejšími druhmi z východnej a juhovýchodnej Európy. Tatranskú faunu preto charakterizujú rozličné geografické zložky, z ktorých sú zastúpené najmä kozmopolitné, palearktické, európske (eurosibírske, boreoalpínske, boreálne, samarské, sudetokarpatské) a endemické druhy.

Kozmopolitnú a palearktickú zložku reprezentujú druhy vyskytujúce sa v nižších polohách. Európska zložka je zastúpená mnohými druhmi bezstavovcov i stavovcov ako napr. skokan zelený, žlna zelená a iné. K početnejším zložkám sa radí eurosibírska, ktorú reprezentuje značný počet druhov bezstavovcov i stavovcov, napr. skokan hnedý, vretenica severná, tetrov hoľniak, jariabok hôrny, sýkorka chochlatá. Boreálnu (severskú) zložku reprezentuje napr. šidlo belasé, chochláč severský, myšiak severský. Boreoalpínsku zložku charakterizujú druhy rozšírené najmä pri hornej hranici lesa, napr. piskor vrchovský, myšovka vrchovská, hraboš snežný, pomerne značné množstvo rôznych skupín bezstavovcov a patrí sem aj glaciálny relikt žiabronôžka severská. Charakteristická pre Tatry je zložka alpínska, ktorú reprezentujú druhy svišť vrchovský tatranský, kamzík vrchovský tatranský, ľabtuška vrchovská, rôzne druhy ulitníkov, pavúkov, chvostoskokov a hmyzu. Sudetokarpatská zložka je zastúpená napr. slizniakom karpatským alebo chvostoskokom obrovským. Sarmatská zložka je v Tatrách zastúpená pomerne málo. Z cicavcov patrí do tejto zložky napr. ryšavka tmavopása.

Svišť vrchovský tatranský

Významnú zložku tatranskej fauny tvoria endemity (tatranské, karpatské a alpskokarpatské). Napríklad z cicavcov hraboš tatranský, z kôrovcov bežec tatranský, z motýľov priadzovec tatranský, z chrobákov fuzáč zemolezový a iné.

Členitý reliéf a pestrá paleta biotopov vytvára príležitosť pre existenciu spoločenstiev bezstavovcov, ktoré zahŕňajú rozmanité formy živočíchov obývajúce prakticky všetky typy biotopov. Presný počet bezstavovcov dodnes nie je známy, pretože výskumy potvrdzujú stále nové druhy. Stavovce sú v Tatransom národnom parku zastúpené 11 druhmi rýb a 2 druhmi kruhoústnic. Ďalej tu žije 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov, 102 druhov hniezdiacich vtákov a 14 druhov cicavcov.

Podobne ako u rastlinstva i u živočíšstva existuje vertikálne usporiadanie. Veľká absolútna i relatívna nadmorská výška Tatier umožnila vznik širokej škály vertikálneho usporiadania živočíšstva, a to od podhorského a horského stupňa, stupňa kosodreviny (subalpínsky), po alpínsky až subniválny stupeň.

Chránené územia

Popradské pleso s Chatou pri Popradskom plese v pozadí

Veľké Hincovo pleso

Roháče v Západných Tatrách

Na území Tatranského národného parku sa nachádzajú tieto chránené časti prírody:

• Národné prírodné rezervácie

Batizovská dolina (523,6 ha, vyhl. 1952) Belianske Tatry (5 407,65 ha, vyhl. 1991) Bielovodská dolina (3 712,14 ha, vyhl. 1991) Dolina Bielej vody (1 661,11 ha, vyhl. 1991) Furkotská dolina (842,43 ha, vyhl. 1991) Javorová dolina (2 250,89 ha, vyhl. 1991) Juráňova dolina (434,32 ha, vyhl. 1974) Kotlový žľab (70,77 ha, vyhl. 1926) Kôprova dolina (3 220,92 ha, vyhl. 1991) Mengusovská dolina (1 612,96 ha, vyhl. 1991) Mlynická dolina (704,29 ha, vyhl. 1991) Mních (74,75 ha, vyhl. 1981) Mokriny (882,82 ha, vyhl. 1981) Mraznica (159,8 ha, vyhl. 1991)

Osobitá (457,98 ha, vyhl. 1974) Pramenište (45,57 ha, vyhl. 1991) Roháčske plesá (451,66 ha, vyhl. 1974) Sivý vrch (112,67 ha, vyhl. 1974) Skalnatá dolina (1 069,05 ha, vyhl. 1991) Slavkovská dolina (979 ha, vyhl. 1991) Studené doliny (2 222,41 ha, vyhl. 1991) Suchá dolina (1 585,54 ha, vyhl. 1993) Štôlska dolina (739,96 ha, vyhl. 1991) Tichá dolina (5 966,64 ha, vyhl. 1991) Uhlištiatka (385,51 ha, vyhl. 1991) Važecká dolina (1 185,86 ha, vyhl. 1991) Velická dolina (1 217,22 ha, vyhl. 1991)

• Národné prírodné pamiatky

Belianska jaskyňa (vyhl. 1979)

Brestovská jaskyňa (vyhl. 1979)

Javorinka (vyhl. 2001)

• Prírodné rezervácie

Bor (133,61 ha, vyhl. 1991) Brezina (1,16 ha, vyhl. 1991) Čikovská (6,2 ha, vyhl. 1991) Fľak (37,93 ha, vyhl. 1991) Goliašová (27,29 ha, vyhl. 1991) Grapa (40,86 ha, vyhl. 1991) Hrádok nad Pavúčou dolinou (105,1 ha, vyhl. 1991)

Mačie diery (45,61 ha, vyhl. 1991) Pavlová (58,61 ha, vyhl. 1991) Pod Črchľou (31,82 ha, vyhl. 1991) Poš (20,82 ha, vyhl. 1991) Rašelinisko (0,32 ha, vyhl. 1991) Surovec (31,75 ha, vyhl. 1991) Úplazíky (31,19 ha, vyhl. 1974)

Problémy

Začiatkom roka 2010 sa začali objavovať informácie o tom, že v Tatrách je potrebné prehodnotiť ochranné pásma. Prispeli k tomu i udalosti akými bol turnaj v konskom póle uskutočnený na zamrznutej hladine Štrbského plesa, ktoré sa nachádza v najvyššom stupni ochrany prírody.

Panorámy

Panoráma zo Štrbského Plesa

Panoráma Batizovskej doliny

Panoráma z Rysov

Pozri aj

• Tatrzański Park Narodowy

Zdroje

• Flóra TANAPu [online]. Správa TANAPu, [cit. 2013-08-22]. Dostupné online. Archivované 2013-10-07 z originálu.
• Fauna TANAPu [online]. Správa TANAPu, [cit. 2013-08-22]. Dostupné online. Archivované 2014-07-27 z originálu.
• Vysoké Tatry 1:25 000. 6. vydanie. vyd. [s.l.] : TATRA PLAN.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tatra-Nationalpark (Slowakei) na nemeckej Wikipédii.