Preskočiť na obsah

19. storočie

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z 19. storočí)
Tisícročia:  1. tisícročie – 2. tisícročie – 3. tisícročie 
Storočia:  18. storočie – 19. storočie – 20. storočie 
Desaťročia:  0. 10. 20. 30. 40. 50. 60. 70. 80. 90. 

19. storočie bolo storočie, ktoré trvalo od 1. januára 1801 do 31. decembra 1900. 19. storočie bolo deviatym storočím 2. tisícročia.

19. storočie zaznamenalo veľké množstvo spoločenských zmien; otroctvo bolo zrušené a prvá a druhá priemyselná revolúcia (ktoré sa tiež prekrývajú s 18. a 20. storočím) viedli k masívnej urbanizácii a oveľa vyššej úrovni produktivity, zisku a prosperity. Islamské zbrane strelného prachu boli formálne rozpustené a európsky imperializmus priniesol veľkú časť južnej Ázie, juhovýchodnej Ázie a takmer celej Afriky pod koloniálnu vládu.

Napoleon vstupuje do hlavného mesta Španielska počas španielskej vojny za nezávislosť v roku 1810

Bolo poznačené kolapsom španielskeho impéria, zuluského štátu, prvého francúzskeho cisárstva, svätej rímskej ríše a Mughalskej ríše. Toto vydláždilo cestu pre rastúci vplyv Britského impéria, Ruskej ríše, Spojených štátov, Nemeckého cisárstva (v podstate nahradilo Svätú rímsku ríšu), druhého francúzskeho cisárstva, Talianskeho kráľovstva a Japonského cisárstva. Po porážke Francúzskeho cisárstva a jej indických spojencov v napoleonských vojnách sa britská a ruská ríša výrazne rozšírili a stali sa poprednými svetovými mocnosťami. Ruská ríša sa rozšírila na Kaukaz a do strednej a ďalekej východnej Ázii.

Britské impérium rástlo rýchlo v prvej polovici storočia, najmä s rozširovaním rozsiahlych území v Kanade, Austrálii, Južnej Afrike a silne osídlenej Indii a v posledných dvoch desaťročiach storočia v Afrike. Do konca storočia ovládalo Britské impérium pätinu svetovej pôdy a jednu štvrtinu svetovej populácie. Počas post-napoleonského obdobia sa presadilo to, čo sa stalo známym ako Pax Britannica, ktoré vo veľkom rozsahu vyvolalo bezprecedentnú globalizáciu a hospodársku integráciu.

Celkovo

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá elektronika sa objavila v 19. storočí so zavedením elektrického relé v roku 1835, telegrafu a jeho protokolu Morseovej abecedy v roku 1837, prvého telefonátu v roku 1876[1] a prvej funkčnej žiarovky v roku 1878.[2]

Napoleon Bonaparte

19. storočie bolo obdobím rýchleho zrýchľovania vedeckých objavov a vynálezov s výrazným vývojom v oblastiach matematiky, fyziky, chémie, biológie, elektriny a metalurgie, ktoré položili základy technologickému pokroku 20. storočia.[3] Priemyselná revolúcia sa začala vo Veľkej Británii a rozšírila sa do kontinentálnej Európy, Severnej Ameriky a Japonska.[4] Japonsko sa pustilo do programu rýchlej modernizácie po Meidži íšin a potom porazilo Čínu počas dynastie Čching v prvej čínsko-japonskej vojne. Pokrok v medicíne a pochopenie anatómie ľudí a prevencie chorôb sa uskutočnili v 19. storočí a čiastočne zodpovedali za rýchle zrýchlenie rastu populácie v západnom svete. Počet obyvateľov Európy sa v priebehu 19. storočia zdvojnásobil, z približne 200 miliónov na viac ako 400 miliónov.[5] Zavedenie železníc prinieslo po stáročia prvé veľké pokroky v pozemnej doprave, zmenilo spôsob, akým ľudia žili a získavali tovar, a podnietilo hlavné urbanizačné pohyby v krajinách po celom svete. Mnoho miest na celom svete v tomto storočí prekonali viac ako milión obyvateľov. Londýn sa stal najväčším mestom na svete a hlavným mestom Britského impéria. Jeho populácia sa zvýšila z 1 milióna v roku 1800 na 6,7 milióna o storočie neskôr. Počas tohto storočia boli preskúmané posledné zostávajúce neobjavené zemské masy Zeme, vrátane rozsiahlych oblastí vnútrozemia Afriky a Ázie. S výnimkou extrémnych zón Arktídy a Antarktídy boli presné a podrobné mapy sveta dostupné do 90. rokov 20. storočia. Liberalizmus sa stal popredným reformným hnutím v Európe.[6]

Po celom svete bolo otroctvo veľmi obmedzené. Po úspešnej vzbure otrokov na Haiti, Británia a Francúzsko zintenzívnili boj proti barbarským pirátom a podarilo sa im zastaviť zotročovanie Európanov. Zákon o zrušení otroctva vo Veľkej Británii prinútil britské kráľovské námorníctvo ukončiť svetový obchod s otrokmi.[7] Prvou koloniálnou ríšou v storočí, ktorá zrušila otroctvo, boli Briti, ktorí tak urobili v roku 1834. Americký 13. pozmeňujúci a doplňujúci návrh po ich občianskej vojne v roku 1865 zrušil otroctvo a v Brazílii bolo otroctvo zrušené v roku 1888 (pozri abolicionizmus). Podobne bolo v roku 1861 v Rusku zrušené poddanstvo.

Arabský obchod s otrokmi

19. storočie bolo pozoruhodné v rozsiahlom formovaní nových sídelných základov, ktoré boli obzvlášť rozšírené v Severnej Amerike a Austrálii, pričom v určitom okamihu storočia bola významná časť najväčších miest oboch kontinentov založená. Chicago v Spojených štátoch a Melbourne v Austrálii v prvých desaťročiach neexistovali, avšak do konca storočia sa stali druhým najväčším mestom Spojených štátov, respektíve Britskej ríše. V 19. storočí opustilo Európu približne 70 miliónov ľudí, pričom väčšina migrovala do Spojených štátov.[8] V 19. storočí tiež došlo k rýchlemu vytvoreniu, rozvoju a kodifikácii mnohých športov, najmä v Británii a Spojených štátoch. Počas 19. storočia sa rozvíjal futbal, ragby, baseball a mnoho ďalších športov, zatiaľ čo britské impérium uľahčovalo rýchle šírenie športu, napríklad kriketu, do mnohých rôznych častí sveta. Dámska móda bola v tomto období veľmi citlivou témou, pretože ženy, ktoré ukazuovali svoje členky, sa považovali za škandalózne.

19. storočie znamenalo tiež pád osmanskej vlády Balkánu, ktorá viedla k vytvoreniu Srbska, Bulharska, Čiernej Hory a Rumunska v dôsledku druhej rusko-tureckej vojny, ktorá sama o sebe nasledovala po veľkej krymskej vojne.

Európa v roku 1815

Éry

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojny

[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleonské vojny

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Napoleonské vojny

Napoleonské vojny boli séria významných konfliktov od roku 1803 do roku 1815, ktoré stavali Francúzske cisárstvo a jej spojencov pod vedením Napoleona I. proti kolísajúcemu zoskúpeniu európskych mocností, ktoré sa formovali do rôznych koalícií, financovaných a zvyčajne vedených Spojeným kráľovstvom. Vojny pramenili z nevyriešených sporov spojených s francúzskou revolúciou a jej výsledného konfliktu.

Napoleonov ústup z Ruska v roku 1812

Po francúzskej revolúcii získal Napoleon Bonaparte vo Francúzsku v roku 1799 moc. V roku 1804 sa korunoval za francúzskeho cisára.

V roku 1805 Francúzsko zvíťazilo nad rakúsko-ruskou armádou v bitke pri Slavkove, ktorá ukončila vojny tretej koalície. V dôsledku Bratislavského mieru bola Svätá rímska ríša zničená.

Neskoršie úsilie bolo menej úspešné. V španielskej vojne za nezávislosť sa Francúzsko neúspešne pokúsilo ustanoviť Jozefa Bonaparteho za španielskeho kráľa. V roku 1812 mala francúzska invázia do Ruska masívne francúzske straty a bola zlomovým bodom napoleonských vojen.

V roku 1814, po porážke vo vojne šiestej koalície, sa Napoleon vzdal a bol vyhostený na ostrov Elba. Neskôr toho roku utiekol do vyhnanstva a začal vládnuť sto dní predtým, ako bol nakoniec porazený v bitke pri Waterloo a vyhnaný na ostrov Svätá Helena, čo je ostro v južnom Atlantickom oceáne.

Po Napoleonovej porážke sa konal Viedenský kongres, ktorý mal určiť nové hranice krajín.

Nezávislosť Latinskej Ameriky

[upraviť | upraviť zdroj]
Čílske vyhlásenie nezávislosti dňa 18. februára 1818

Väčšina krajín Strednej Ameriky a Južnej Ameriky získala v 19. storočí nezávislosť od koloniálnych vládcov. V roku 1804 získala Haiti nezávislosť od Francúzska. V Mexiku bola mexická vojna za nezávislosť desaťročným konfliktom, ktorý sa skončil mexickou nezávislosťou v roku 1821.

V dôsledku napoleonských vojen sa kráľovská rodina Portugalska v rokoch 1808 – 1821 presťahovala do Brazílie, čo viedlo k tomu, že Brazília mala samostatnú monarchiu od Portugalska.

Stredoamerická federatívna republika získala nezávislosť od Španielska v roku 1821 a od Mexika v roku 1823. Po niekoľkých povstaniach sa federácia do roku 1841 rozpustila v nezávislých krajinách Guatemaly, Salvádoru, Hondurasu, Nikaragui a Kostariky.[9]

V roku 1830 sa rozpustil post-koloniálny štát Veľká Kolumbia a miesto neho vznikli štáty Kolumbia (vrátane dnešnej Panamy), Ekvádor a Venezuela.

Revolúcie v roku 1848

[upraviť | upraviť zdroj]
Revolúcia vo Francúzsku v roku 1848. Potom sa rozšírila do väčšiny Európy. Je známa ako „jar národov“.

Revolúcie v roku 1848 boli radom politických otrasov v celej Európe v roku 1848. Revolúcie mali v podstate demokratický a liberálny charakter s cieľom odstrániť staré monarchické štruktúry a vytvoriť nezávislé národné štáty.

Prvá revolúcia sa začala v januári na Sicílii. Revolúcie sa potom rozšírili po Európe po samostatnej revolúcii, ktorá sa začala vo februári vo Francúzsku. Postihnutých bolo viac ako 50 krajín, ale bez ich koordinácie alebo spolupráce medzi ich príslušnými revolucionármi.

Podľa Evansa a von Strandmanna (2000) boli niektoré z hlavných faktorov, ktoré k nim prispeli, rozšírená nespokojnosť s politickým vedením, požiadavky na väčšiu účasť na vláde a demokracii, požiadavky na slobodu tlače, ďalšie požiadavky pracujúcej triedy, rozmach nacionalizmu a preskupenie zavedených vládnych síl.[10]

Zrušenie otroctva a americká občianska vojna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Abolicionizmus a Americká občianska vojna

Abolicionistické hnutie dosiahlo úspech v 19. storočí. Obchod s otrokmi privezených cez Atlantik bol zrušený v roku 1808 a do konca storočia takmer každá vláda zakázala otroctvo. Zákon o zrušení otroctva z roku 1833 zakázal otroctvo v celom britskom impériu a Lei Áurea zrušila otroctvo v Brazílii v roku 1888.

William Wilberforce (1759 – 1833), politik a filantrop, ktorý bol vodcom hnutia za zrušenie obchodu s otrokmi

Abolicionizmus v Spojených štátoch pokračoval až do konca americkej občianskej vojny. Medzi inými boli Frederick Douglass a Harriet Tubmanová dvaja z mnohých amerických abolicionistov, ktorí pomáhali vyhrať boj proti otroctvu.

Americká občianska vojna sa konala v rokoch 1861 – 1865. Jedenásť južných štátov vystúpilo zo Spojených štátov, najmä z dôvodu obáv týkajúcich sa otroctva. V roku 1863 prezident Abraham Lincoln vydal vyhlásenie o emancipácii. Trinásty dodatok ústavy[11] ratifikovaný v roku 1865 oficiálne zrušil otroctvo v celej krajine.

Päť dní potom, čo sa Robert E. Lee vzdal Appomattox Court house vo Virginii, bol Lincoln zavraždený hercom a sympatizantom Konfederácie Johnom Wilkesom Boothom.

Úpadok Osmanskej ríše

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1830 sa Grécko stalo prvou krajinou, ktorá sa po gréckej vojne za nezávislosť odtrhla od Osmanskej ríše. V roku 1831 došlo k veľkému bosnianskemu povstaniu proti osmanskej vláde. V roku 1817 sa Srbské kniežatstvo stalo suverenitou Osmanskej ríše a v roku 1867 schválilo ústavu, ktorá definovala jeho nezávislosť od Osmanskej ríše. V roku 1876 Bulhari podnietili aprílové povstanie proti osmanskej vláde. Po rusko-tureckej vojne uznala Berlínska zmluva formálnu nezávislosť Srbského kniežatstva, Čiernej Hory a Rumunska. Bulharsko sa stáva autonómnym.

Čína: Povstanie tchaj-pchingov

[upraviť | upraviť zdroj]
Scéna z tchaj-pchingovho povstania

Povstanie tchaj-pchingov bola najkrvavejším konfliktom 19. storočia a viedla k úmrtiam 20 miliónov ľudí. Ich vodca, Hong Xiuquan, sa vyhlásil za mladšieho brata Ježiša Krista a vyvinul nové čínske náboženstvo známe ako Spoločnosť bohoslužieb. Po vyhlásení založenia nebeského kráľovstva Tchaj-pchinga v roku 1851 dobyla tchaj-pchingská armáda veľkú časť Číny a v roku 1853 zajala Nanking. V roku 1864, po smrti Hong Xiuquan, jednotky Čching znovu chytili Nanking a ukončili povstanie.[12]

Japonsko: Obnova Meidži

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Meidži išin

Počas obdobia Edo sa Japonsko vo veľkej miere snažilo izolovať zahraničnú politiku. V roku 1853 sa americký námorník Commodore Matthew C. Perry vyhrážal japonskému hlavnému mestu Edo bojovými loďami a požadoval, aby súhlasili s otvoreným obchodom. To viedlo k otvoreniu obchodných vzťahov medzi Japonskom a zahraničím, pričom politika Sakoku sa formálne skončila v roku 1854.

V roku 1872 japonská vláda pod cisárom Mucuhitom odstránila systém daimyō a vytvorila silnú ústrednú vládu. Ďalšie reformy zahŕňali zrušenie triedy samurajov, rýchlu industrializáciu a modernizáciu vlády, pričom sa dôsledne riadili európskymi modelmi.

V roku 1867 Spojené štáty odkúpili Aljašku

Kolonializmus

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1862 získalo Francúzsko svoje prvé územie v juhovýchodnej Ázii a v roku 1863 si pripojilo Kambodžu.

  • 1803: Spojené štáty sa viac ako zdvojnásobili, keď kúpili teritoriálne nároky Francúzska v Severnej Amerike prostredníctvom kúpy Louisiany. Začala sa tým západná expanzia Spojených štátov do Tichého oceánu, ktorá sa označuje ako jej manifestný osud, ktorý zahŕňal anexiu a dobytie pôdy z Mexika, Británie a domorodých Američanov.
  • 1823 – 1887: Britské impérium po troch anglo-barmských vojnách anektovalo Barmu (teraz tiež nazývanú Mjanmarsko).
  • 1867: Spojené štáty odkúpili Aljašku od Ruska.

Afrika

[upraviť | upraviť zdroj]
Porovnanie Afriky v rokoch 1880 a 1913

V Afrike viedli európske prieskumy a technológie ku kolonizácii takmer celého kontinentu do roku 1898. Nové lieky, ako napríklad chinín a pokročilejšie strelné zbrane, umožnili európskym národom dobyť pôvodné populácie.[13]

Medzi motívy delenia Afriky patrila národná hrdosť, túžba po surovinách a kresťanská misijná činnosť. Británia prevzala kontrolu nad Egyptom, aby zabezpečila kontrolu nad Suezským prieplavom. Francúzsko, Belgicko, Portugalsko a Nemecko mali tiež významné kolónie. Berlínska konferencia v rokoch 1884 – 1885 sa pokúsila dosiahnuť dohodu o koloniálnych hraniciach v Afrike, ale spory pokračovali tak medzi európskymi mocnosťami, ako aj odporom pôvodného obyvateľstva.

V roku 1867 boli objavené diamanty v oblasti Kimberley v Južnej Afrike. V roku 1886 bolo v Transvaali objavené zlato. To viedlo ku kolonizácii Britov v južnej Afrike a obchodných záujmov pod vedením Cecila Rhodesa.

Rusko-perzská vojna (1815).
Americká občianska vojna.

Iné vojny

[upraviť | upraviť zdroj]

Veda a technológia

[upraviť | upraviť zdroj]
Významní muži vedy.[14] Pomocou kurzora môžete zistiť, kto je kto.[15]
Michael Faraday (1791 – 1867).
Thomas Edison bol americký vynálezca, vedec a obchodník, ktorý vyvinul mnoho zariadení, ktoré výrazne ovplyvnili život na celom svete, vrátane fonografu (na obrázku), filmovej kamery a dlhodobej praktickej elektrickej žiarovky.
Automobil Karla Benza.
Erijský prieplav.

V 19. storočí sa veda stala povolaním; termín vedec bol vytvorený v roku 1833 Williamom Whewellom,[16] ktorý čoskoro nahradil starší termín (prírodného) filozofa. Medzi najvplyvnejšie myšlienky 19. storočia patrili myšlienky Charlesa Darwina (spolu s nezávislými výskumami Alfreda Russela Wallaceho), ktorý v roku 1859 vydal knihu Pôvod druhov, ktorá predstavila myšlienku evolúcie prirodzeným výberom. Ďalším dôležitým medzníkom v medicíne a biológii bolo úspešné úsilie dokázať choroboplodnú chorobu. Následne Louis Pasteur vyrobil prvú vakcínu proti besnote a tiež urobil mnoho objavov v oblasti chémie vrátane asymetrie kryštálov. V chémii vytvoril Dmitrij Mendelejev podľa atómovej teórie Johna Daltona prvú periodickú tabuľku prvkov. Vo fyzike viedlo experimenty, teórie a objavy Michaela Faradaya, André-Marie Ampèra, Jamesa Clerka Maxwella a ďalších k vytvoreniu elektromagnetizmu ako nového odvetvia vedy. Termodynamika viedla k pochopeniu tepla a bol definovaný pojem energie. Medzi ďalšie významné nálezy patria objavy odhaľujúce podstatu atómovej štruktúry a hmoty, súčasne s chémiou – a nových druhov žiarenia. V astronómii bola objavená planéta Neptún. V matematike pojem komplexných čísel konečne dozrel a viedol k následnej analytickej teórii; začali tiež používať hyperkomplexné čísla. Karl Weierstrass a ďalší vykonali aritmetizáciu analýzy funkcií reálnych a komplexných premenných. Po takmer dvetisíc rokoch došlo k novému vývoju geometrie nad rámec klasických teórií Euklidov. Matematická veda logiky mala po obdobne dlhej dobe stagnácie revolučný prielom. Najdôležitejším krokom vo vede v tejto dobe však boli myšlienky formulované tvorcami elektrotechniky. Ich práca zmenila tvár fyziky a umožnila vznik nových technológií: Thomas Alva Edison dal svetu praktickú každodennú žiarovku. Nikola Tesla propagoval asynchrónny motor, vysokofrekvenčný prenos elektriny a diaľkové ovládanie. Ďalšími novými vynálezmi boli elektrická telegrafia a telefón.

Medicína

[upraviť | upraviť zdroj]

Vynálezy

[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Ludwig van Beethoven.
Ruský spisovateľ Lev Tolstoj, autor románov Vojna a mier a Anna Karenina.

Kultúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Ľudovít Štúr.
Jedna z prvých fotografií, ktorú vytvoril Nicéphore Niépce v roku 1826.
Nadar (1860).

Na literárnom fronte sa nové storočie začalo romantizmom, hnutím, ktoré sa šírilo po celej Európe v reakcii na racionalizmus 18. storočia a vyvíja sa viac-menej v súlade s priemyselnou revolúciou s návrhom reagovať proti dramatickým zmenám spôsobeným prírodou pomocou parného motora a železnice. William Wordsworth a Samuel Taylor Coleridge sa považujú za iniciátorov novej školy v Anglicku, zatiaľ čo na kontinente nemecké hnutie Sturm und Drang rozširovalo svoj vplyv až do Talianska a Španielska. Napoleonské vojny brzdili francúzske umenie, avšak rýchlo sa rozvíjalo. Modernizmus sa začal.[17]

Goncourts a Émile Zola vo Francúzsku a Giovanni Verga v Taliansku produkovali niektoré z najlepších prírodovedných románov. Talianske prírodovedné romány sú obzvlášť dôležité v tom, že dávajú sociálnu mapu nového zjednoteného Talianska ľuďom, ktorí dovtedy neboli dostatočne informovaní o svojej etnickej a kultúrnej rozmanitosti. Počas 19. storočia sa uskutočňoval obrovský literárny vzostup. Medzi najslávnejších spisovateľov patria Rusi Alexandr Puškin, Nikolaj Gogoľ, Lev Tolstoj, Anton Čechov a Fiodor Dostojevskij; Angličania Charles Dickens, John Keats, Alfred Tennyson a Jane Austenová; Škót sir Walter Scott; Ír Oscar Wilde; Američania Edgar Allan Poe, Ralph Waldo Emerson a Mark Twain; a Francúzi Victor Hugo, Honoré de Balzac, Jules Verne, Alexandre Dumas a Charles Baudelaire.[18]

Niektorí slovenskí literárni spisovatelia, básnici a novelisti boli: Ján Botto, Ľudovít Štúr, Janko Kráľ, Samo Chalúpka, Janko Matúška, Michal Miloslav Hodža, Jonáš Záborský, Pavol Országh-Hviezdoslav, Jozef Ignác Bajza, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Pavol Dobšinský, Martin Kukučín, Ľudmila Podjavorinská, Jozef Gregor-Tajovský, Božena Slančíková-Timrava a Svetozár Hurban-Vajanský.

Fotografovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Vizuálni umelci, maliari, sochári

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny výtvarného umenia

Realizmus a romantizmus začiatkom 19. storočia ustúpili impresionizmu a postimpresionizmu v neskoršej polovici storočia, pričom Paríž bol dominantným umeleckým hlavným mestom sveta. Medzi maliarmi 19. storočia boli:

Francisco Goya, Tretí máj 1808 (1814), Museo del Prado.
Eugène Delacroix, Sloboda vedie ľud na barikády (1830), Louvre.
Vincent van Gogh, autoportrét (1887).
Piotr Iľjič Čajkovskij (1888).
Decembristi na námestí Senátu.
Emigranti opúšťajúci Írsko. Od roku 1830 do roku 1914 odišlo do Spojených štátov takmer 5 miliónov írskych obyvateľov.
Samuel Colt.

Hudba

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Romantizmus (hudba) a Romantizmus

Sonátová forma dozrievala počas klasickej éry a stala sa primárnou formou inštrumentálnych skladieb v priebehu 19. storočia. Väčšina hudby z 19. storočia bola označovaná ako romantická. Počas tejto éry žilo mnoho veľkých skladateľov, ako napríklad Ludwig van Beethoven, Franz Liszt, Fryderyk Chopin, Piotr Iljič Čajkovskij a Richard Wagner. Zoznam obsahuje:

Šport

[upraviť | upraviť zdroj]

Udalosti

[upraviť | upraviť zdroj]

1801 – 1850

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Call for abstracts. De Verpleegkundig Specialist, 2015-04, roč. 10, čís. 1, s. 25–25. Dostupné online [cit. 2020-04-23]. ISSN 2352-8605. DOI: 10.1007/s40884-015-0009-1.
  2. ↑ HARRIS, M.. Let there be light [incandescent lamp]. Engineering & Technology, 2009-11-21, roč. 4, čís. 20, s. 18–21. Dostupné online [cit. 2020-04-23]. ISSN 1750-9637. DOI: 10.1049/et.2009.2001.
  3. ↑ Encyclopaedia Britannica [online]. Lexikon des gesamten Buchwesens Online, [cit. 2020-04-23]. Dostupné online.
  4. ↑ ADKINS, Lucille A.. Women's Movement, United States, 19th Century. Oxford, UK : John Wiley & Sons, Ltd, 2009-04-20. Dostupné online. ISBN 978-1-4051-9807-3. S. 1–10.
  5. ↑ Dodge, John Vilas, (25 Sept. 1909–23 April 1991), Senior Editorial Consultant, Encyclopædia Britannica, since 1972; Chairman, Board of Editors, Encyclopædia Britannica Publishers, since 1977. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  6. ↑ Claude E. Shannon. [s.l.] : IEEE, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-470-54424-2.
  7. ↑ NETWATCH: Botany's Wayback Machine. Science, 2007-06-15, roč. 316, čís. 5831, s. 1547d–1547d. Dostupné online [cit. 2020-04-23]. ISSN 0036-8075. DOI: 10.1126/science.316.5831.1547d.
  8. ↑ Lessons for US Immigration Policy. Migration and International Trade. Dostupné online [cit. 2020-04-23]. DOI: 10.4337/9781849807210.00019.
  9. ↑ Perez-Brignoli, Hector (1989). A Brief History of Central America. University of California Press. ISBN 978-0520909762.
  10. ↑ EVANS, Robert; POGGE VON STRANDMANN, Hartmut. The Revolutions in Europe, 1848–1849. [s.l.] : Oxford University Press, 2002-01-03. Dostupné online. ISBN 978-0-19-924997-8.
  11. ↑ KLEBANOFF, Shoshana. Merman, Ethel (16 January 1909–15 February 1984), actress and singer. [s.l.] : Oxford University Press, 2000-02. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  12. ↑ REILLY, THOMAS H., 1954-. The Taiping heavenly kingdom : rebellion and the blasphemy of empire. Seattle : University of Washington Press, 2004. Dostupné online. ISBN 978-0-295-80192-6.
  13. ↑ KERR, GORDON.. A short history of Africa : from the origins of the human race to the Arab spring. Harpenden, Herts [UK] : Pocket Essentials, 2012. Dostupné online. ISBN 978-1-84243-442-0.
  14. ↑ dx.doi.org, [cit. 2020-04-24]. Dostupné online.
  15. ↑ SMITH, H. Monmouth. Eminent men of science living in 1807-8. Journal of Chemical Education, 1941-05, roč. 18, čís. 5, s. 203. Dostupné online [cit. 2020-04-24]. ISSN 0021-9584. DOI: 10.1021/ed018p203. (po anglicky)
  16. ↑ ergopraxis, 2010-07-06, roč. 01, čís. 03/04. Dostupné online [cit. 2020-04-24]. ISSN 1439-2283. DOI: 10.1055/s-002-21183.
  17. ↑ DAMROSCH, David. How to Read World Literature. Oxford, UK : Wiley-Blackwell, 2008-08-24. Dostupné online. ISBN 978-1-4443-0459-6.
  18. ↑ PARRISH, S. M.. The Norton Anthology of English Literature, 3rd ed.. M. H. Abrams.. The Wordsworth Circle, 1974-06, roč. 5, čís. 3, s. 203–205. Dostupné online [cit. 2020-04-27]. ISSN 0043-8006. DOI: 10.1086/twc24039103.
  19. ↑ OPPENHEIMER, Clive. Climatic, environmental and human consequences of the largest known historic eruption: Tambora volcano (Indonesia) 1815. Progress in Physical Geography: Earth and Environment, 2003-06, roč. 27, čís. 2, s. 230–259. Dostupné online [cit. 2020-04-28]. ISSN 0309-1333. DOI: 10.1191/0309133303pp379ra. (po anglicky)

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 19th century na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=19._storočie&oldid=7944834“