Hryhorij Kvitka-Osnovianenko

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko
ukrajinský spisovateľ, prozaik, dramatik, literárny kritik, novinár a občiansky aktivista
Portrét Hryhorija Kvitku-Osnovianenka z roku 1816
Osobné informácie
Rodné meno	Hryhorij Fedorovyč Kvitka
Pseudonym	Osnovianenko, Falalej Povynuchin, Dionisij Pavlov
Narodenie	29.11.177829. november 1778 (podľa starého ruského datovanie 18. november)
	Osnova, Ruská ríša, dnes Ukrajina
Úmrtie	20. august 1843 (64 rokov) (podľa starého ruského datovanie 8. august)
	Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina
Národnosť	ukrajinská
Štátna príslušnosť	Ruská ríša
Zamestnanie	spisovateľ, novinár
Rodičia	Fedir Ivanovyč Kvitka, Marija Vasylivna Kvitka, rod. Šydlovska
Súrodenci	Andrij, Marija, Lyzaveta, Paraskovija
Manželka	Anna Hryhorivna Vuľf (1821 – 1843)
Dielo
Žánre	bájka, poviedka, románová novela, román, komédia, fejtón, anekdota, náčrt
Obdobie	sentimentalizmus
Témy	život obyčajných ľudí, spoločenské pomery, nevoľníctvo, láska
Debut	Suplika do pana izdateľa
Významné práce	Marusia, Konotopska viďma, Saldackyj patret, Svataňňa na Hončarivci
Ovplyvnený	Hryhorij Savyč Skovoroda, Petro Petrovyč Hulak-Artemovskyj, Ivan Petrovyč Kotľarevskyj
Ovplyvnil	Ivan Nečuj-Levyckyj, Marko Vovčok, Panas Myrnyj, Lesia Ukrajinka, Ivan Jakovyč Franko, Mychajo Kociubynskyj
Podpis
Odkazy
	Hryhorij Kvitka-Osnovianenko (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Hryhorij Fedorovyč Kvitka-Osnovianenko (* 29. november 1778, Osnova, dnes súčasť mesta Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina – † 20. august 1843, Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina) bol ukrajinský spisovateľ, prozaik, dramatik, novinár, literárny kritik a kultúrno-občiansky aktivista.

Radí sa ku klasikom ukrajinskej literatúry a k najvýznamnejším osobnostiam v novej ukrajinskej literatúre popri Ivanovi Petrovičovi Kotľarevskom, Petrovi Petrovyčovi Hulakovi-Artemovskom, Jevhenovi Pavlovyčovi Hrebinkovi, Tarasovi Hryhorovyčovi Ševčenkovi, Markovi Vovčkovi, Pantelejmonovi Oleksandrovyčovi Kulišovi, Anatolijovi Patrykijovyčovi Svydnyckom, Ivanovi Semenovyčovi Nečuj-Levyckom, Panasovi Myrnom, Oleksovi Petrovyčovi Storoženkovi, Mychajlovi Petrovyčovi Staryckom a Ivanovi Jakovyčovi Frankovi. Považuje sa zakladateľa umeleckej prózy v novej ukrajinskej literatúre a sociálnej komédie v klasickej ukrajinskej literatúre. Svojimi dielami napísanými po ukrajinsky zohral významnú rolu pri formovaní ukrajinského národného jazyka – dôležité postavenie v ukrajinskej literatúre majú hlavne diela Marusia (po slovensky Marusia), Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka), Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka) a Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky).

Jeho diela potvrdzovali vysoké morálno-etické hodnoty obyčajného človeka a mali viditeľný vplyv na rozvoj ukrajinského jazyka. Ako spisovateľ, vydavateľ, literárny kritik a publicista obhajoval možnosti na využitie ukrajinčiny v literatúre.

Patril k spoluzakladateľom profesionálneho divadla v Charkove (1812). Podieľal sa na vydávaní prvého časopisu na Ukrajine – Ukrajinskyj Visnyk (po slovensky Ukrajinský vestník; v rokoch 1816 – 17) a podporoval vydávanie almanachu Molodyk (po slovensky Nov; v rokoch 1843 – 44).

Pôvod

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko pochádzal z rodu Kvitkovcov patriaceho ku kozáckej staršine na Slobodnej Ukrajine, ktorý mal viacero predstaviteľov v období kozáctva aj cárstva – viacerí jeho predkovia sa angažovali na vojenskej obrane tamojšieho regiónu. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko spracoval históriu svojho rodu vo fantasticko-lyrickej poviedke Zasnuvaňňa Charkova. Starovynnyj perekaz (po slovensky Založenie Charkova. Starodávna legenda). História rodu je v diele podaná idealizovane a romanticky, a teda nezodpovedá realite. Podľa diela 13. júna 1604 ku kyjevskému pánovi Jasenkovskému prišiel chorý starec so 7 alebo s 8-ročným chlapcom Andrijom. Podľa ich rozprávania bývali v Rige a chlapcov otec bol moskovský bojar Afanasij. Starec zanedlho zomrel. Chlapec svojou krásou upútal manželku a dcéru pána – zapáčil sa im tak, že ho začali volať „kvitka“ (po slovensky kvet). Ďalej sa život chlapca spája s dcérou kyjevského vojvodcu, o ktorú sa staral. Počas dospievania sa ich vzťah čoraz viac rozvíjal. Keď sa otec rozhodol vydať dcéru za iného, tajne sa vzali a utiekli z Kyjeva na východ. Manželka otehotnela, preto sa Andrij rozhodol zostať na brehu riečky Udy. Po čase sa k nim pripojili aj presídlenci z Pravobrežnej Ukrajiny. V okolí vznikali usadlosti, dediny a miesto, kde sa Andrij Kvitka usadil, sa stalo od daní oslobodenou obcou Osnova, čo je v súčasnosti časťou mesta Charkov. Práve pod vedením Andrija Kvitku na sútoku 2 riečok vzniklo mesto Charkov, a otec Onufrij (v skutočnosti jeho brat Hryhorij) sa stal duchovným vodcom v Charkovskej oblasti. Andrij Kvitka bol praprastarý otec Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a zakladateľ rodu Kvitkovcov. Rozprávanie bolo uvedené v jeho zbierke diel, avšak žiaden historik ho nikdy nepovažoval za dôveryhodný zdroj.

Životopis

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa narodil 29. novembra 1778 v obci Osnova (v dnešnej súčasti mesta Charkov) v rodine nižšieho šľachtica a potomka kozáckeho rodu – kolegiálneho radcu a statkára Fedora Ivanovyča Kvitku a Marije Vasylivny Kvitkovej (za slobodna Šydlovskej). Narodil sa ako druhé dieťa v rodine. Andrij, jeho starší brat, bol tajný radca a štátnik, čo pôsobil ako náčelník dvoranstva Charkovského okresu (1807 – 1810) a Slobodno-Ukrajinskej gubernie (1810 – 1825, 1831 – 1835) aj ako pskovský gubernátor (1825 – 1830) a senátor od roku 1835. Mladšie sestry sa volali Marija, Lyzaveta a Paraskovija. Ich otec vlastnil v Osnove majetok, pôsobil na civilnej službe a na vojenskej službe slúžil ako staršina Čiernomorského kozáckeho vojska s hodnosťou na pozícii zásobovacieho dôstojníka. Jeho strýko bol ukrajinský historik a spisovateľ – Iľľia Ivanovyč Kvitka a sesternicou bola ukrajinská poetka Ľubov Jakivna Kryčevska.

Rodný dom v Osnove.

V detstve mal zdravotné problémy. Postupne do 6 rokov strácal zrak, až oslepol v následku rozšírenia škrofulózy na obidve oči. Mama ho priviedla k Ozerianskej ikone, ktorá sa vtedy nachádzala v Kuriazskom Preobraženskom monastieri s nádejou, aby sa vyliečil. Po tom, čo sa dlho modlila pri ikone a umývala tvár dieťaťa vodou z Onufrijivského prameňa, sa stal zázrak – Hryhorij začal vidieť. Najskôr sa začal vzdelávať doma, neskôr sa učil v Kuriazskej monastierskej škole, kde strávil približne 4 roky. V rodine panoval hlboký vzťah k národnému jazyku, k histórii, k folklóru, k umeniu. Rodinné zvyky sa vyznačovali jednoduchosťou, jednotliví členovia veľa čítali, stálymi sa stali predstavenia ochotníckeho divadla, inšpirátorom pre ktoré bol Hryhorij Kvitka-Osnovianenko (on sám hral aj hlavné úlohy). To všetko formovalo umelecký vkus mladého Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a malo vplyv na jeho silný vzťah k ľudovej poézii a k obyčajnému človeku. Rodinu často navštevoval tiež Hryhorij Savyč Skovoroda. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko možno aj pod jeho vplyvom si vytvoril veľký vzťah k čítaniu a k literatúre (k dielam od rôznych spisovateľov, ako napríklad boli Hryhorij Savyč Skovoroda, Petro Petrovyč Hulak-Artemovskyj, Ivan Petrovyč Kotľarevskyj, Michail Vasilievič Lomonosov, Molière, Vasilij Andrejevič Žukovskij, Miguel de Cervantes...). Rád počúval legendy, povery a rozprávania o hrdinských bitkách kozákov.

Ako 15-ročný chlapec narukoval na vojenskú službu – vstúpil do jazdeckého pluku osobnej stráže v hodnosti vachmajstra – podľa archívneho záznamu bol zapísaný 24. decembra 1793. V armáde však pôsobil iba formálne. Zo služby ho prepustili 14. januára 1794. Katarína II. ho 16. mája 1794 oficiálne povýšila do hodnosti kapitána, po čom prešiel do civilnej služby. 26. októbra 1796 bol na základe vlastnej žiadosti opätovne prijatý do vojenskej služby. Najskôr s hodnosťou rotmajstra pôsobil v Severskom konnojegerskom polku (po slovensky Severskom streleckom pluku). Nariadením cára Pavla I. sa 18. januára 1797 sa presunul do Charkovského kirasyrského polku (po slovensky Charkovskom kyrysníckom pluku), odkiaľ ho na základe jeho vlastnej žiadosti 9. februára prepustili.

V roku 1798 ako statkár využil možnosť v Osnove zriadiť domáce divadlo s nevoľníckymi hercami. So svojim súborom vystupoval po rôznych obciach a na jarmokoch. Zloženie súboru však bolo nestabilné. Od júna 1804 do apríla 1805 pôsobil ako novic v Kuriazskom monastieri. Monastier opustil samovoľne, čo odôvodnil charkovskému biskupovi Charytonovi Semenovyčovi Sulymovi svojim zdravotným stavom v liste z 9. mája 1805. Po vystúpení z monastiera viedol napoly mníšsky život, kým sa nezačal venovať spoločenskému životu a divadlu.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko si podľa historikov vytvoril vrúcny vzťah k svojej rodnej obci a k mestu Charkov, kde strávil takmer celý svoj život.

V názoroch a v činnosti Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa prejavovali humanizmus – bránil utláčaných a ukrivdených, láska k obyčajných ľuďom, k ich kultúre či k ľudovej poézii. Odsudzoval a poukazoval na zneužívanie moci zo strany statkárov a úradníkov. Mal konzervatívno-náboženské a idealistické názory charakteristické pre verného poddaného človeka z ľudu. V jeho názoroch počas 30. rokov 19. storočia je badateľný prechod od dvoranského liberalizmu a osvietenstva k demokratickému zmýšľaniu. To sa odzrkadlilo aj v jeho dielach, kde dochádza k stretu protikladov osvietenstva a konzervativizmu.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa angažoval aj v rámci občiansko-spoločenskej činnosti – zostal známy ako aktívny a spravodlivý úradník. Na prelome rokov 1806 a 1807 slúžil v národnej domobrane vytvorenej v súvislosti s prípravou na vojnu s Napoleonom Bonaparte, kde sa 9. januára 1807 stal proviantným komisárom charkovského okresu. Z pozície bol na vlastnú žiadosť odvolaný 14. júna 1807. Začiatkom roka 1809 spolu s bratom Andrijom sa presťahoval do Charkova. 24. decembra 1816 ho zvolili za vodcu šľachty Charkovského okresu – na pozícii pôsobil medzi rokmi 1817 – 28 (počas 3 volebných období), neskôr zastával funkciu predsedu Charkovskej komory trestného (kriminálneho) súdu. Usiloval sa o to, aby bol v Charkove otvorený zbor kadetov – cárske povolenie, na čo bolo vydané koncom júla 1823. Zbor kadetov však premiestnili do Poltavy. Za aktívnu pomoc pri jeho založení v auguste 1825 získal Rád sv. Anny. Po tom, čo sa v máji 1828 oficiálne vzdal povinností vodcu šľachty Charkovského okresu, sa už naplno venoval iba literárnej činnosti.

Stal sa aktívnym spoločensko-kultúrnym činiteľom v Charkove. Zvolili ho za člena Tovarystva nauk (po slovensky Vedecké tovarišstvo) na Charkovskej univerzite. Patril k zakladateľom Charkovského profesionálneho divadla, kde od vzniku v roku 1812 pôsobil na funkcii riaditeľa a zároveň sa v širokej miere angažoval ako herec, dramatik a neskôr historik tohto divadla. Získal tak celoživotnú lásku k divadlu, vďaka čomu neskôr písal divadelné hry. Keď sa vo februári 1819 v Charkove uskutočnil Chreščenský jarmok, Hryhorij Kvitka-Osnovianenko na ňom inicioval a zorganizoval vystúpenie poltavského hereckého súboru.

Budova inštitútu

V Instytute šľachetnych divčat sa zoznámil s Annou Hryhorivnou Vuľf. S triednou dámou inštitútu, ktorá bola od neho o 22 rokov mladšia, sa oženil v roku 1821. Stala sa aj inšpiráciou pre mená postáv v jeho dielach a niektoré z nich jej venoval (Prijezžij iz stolicy, ili Sumatocha v ujezdnom gorode, Dvorianskije vybory, Marusia, Hannusia) – považoval ju za svojho prvého kritika a zohľadňoval jej pripomienky.

Zaraďuje sa k zakladateľom viacerých inštitúcií: Blahodijnoho tovarystva (po slovensky Dobročinného tovarišstva; 1812), Instytutu šľachetnych divčat (po slovensky Inštitútu šľachetných dievčat; v roku 1812 tomuto inštitútu venoval svoje úsilie aj peňažné prostriedky; v máji 1818 vďaka nemu bol inštitút prijatý pod patronát Márie Fiodorovnej a zaradený medzi štátne školy), kde sa koncom apríla 1818 stal aj oficiálnym členom rady a túto pozíciu zastával do svojej rezignácie v máji 1821), a Charkivskoji hubernskoji publičnoji biblioteky (CHPB; po slovensky Charkovskej guberniálnej verejnej knižnice; 1832 – 38; so svojim bratom Andrijom patril k prvým vedúcim pracovníkom). – bol kurátorom prvej verejnej zbierky kníh v Charkove.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa v októbri 1831 stal členom Komitetu pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výboru správcov CHPB), odkedy viedol svedomitý súd. Neskôr ako riaditeľ knižnice spravoval financie, uchovával dokumentácie, riešil predplatné a kúpu periodických vydaní a kníh, čo boli posielané do CHPB podľa registrov predajcu kníh Aleksandra Filipoviča Smirdina a úseku MNP. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa ako dvorný radca 29. októbra 1838 obrátil na Komitet pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výbor správcov CHPB) so žiadosťou o uvoľnenie z funkcie člena Komitetu (po slovensky Výboru) v súvislosti s domácimi pomermi a s výkonom funkcie sudcu svedomitého súdu. Medzi rokmi 1840 – 43 zastával funkciu predsedu senátu trestného súdu v Charkove.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko bol stúpencom idey zlepšovania života v spoločnosti prostredníctvom reforiem aj vplyvu literatúry a divadla. Za hlavný princíp používaný pri tvorbe považoval „písanie vyplývajúce z povahy“ a orientáciu na živú okolitú skutočnosť. V literatúre propagoval národnú tému s presvedčením o význame jednotlivca nepatriaceho do žiadneho z existujúcich stavov. Svoje prvé diela publikoval v časopise Ukrajinskyj Visnyk (po slovensky Ukrajinský vestník), ktorý vydával v rokoch 1816 – 17 spolu s Razumnikom Timofejevičom Gonorským a s Jevgrafom Matvejevičom Filomafitským. Časopis sa spája s počiatkom tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka – samotný spisovateľ označil rok 1816 za začiatok svojej literárnej činnosti. Poviedky a básne vtedy uverejňoval aj v časopise Vestnik Jevropy (po slovensky Vestník Európy). Diela písal po ukrajinsky aj po rusky.

Bol mimoriadne tvorivým človekom. Na viacerých miestach v dome mal rozmiestnené kalamáre, čo mnohí o ňom vedeli, aby si mohol ihneď kdekoľvek a kedykoľvek zapísať akúkoľvek myšlienku.

V decembri 1842 obdržal hodnosť dvorného radcu, kvôli čomu sa presťahoval na predmestie Charkova.

Hrob Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.

Zomrel 20. augusta 1843 v meste Charkov po ťažkej chorobe na následky zápalu trvajúceho 11 dní. Pohreb sa uskutočnil 22. augusta. Pochoval ho na Cholodnohirskom cintoríne – ceremónie sa zúčastnila široká charkovská verejnosť, čo bolo prejavom jeho veľkej obľúbenosti. Cintorín bol v 30. rokoch 20. storočia zničený. Náhrobok premiestili do Soboru Pokrova Presvjatoji Bohorodyci (inak Pokrovského soboru; po slovensky Chrámu Pokrova presvätej Bohorodičky, inak Pokrovského chrámu), neskôr na Miske kladovyšče № 2 (po slovensky Mestský cintorín č. 2) v Charkove. Po jeho smrti sa v tlači objavilo viacero nekrológov, ktorých autormi boli aj Izmail Ivanovič Sreznevskij či Konsťantyn Maksymovyč Sementovskyj – blízki známi Hryhorija Kvitku-Osnovianenka dobre poznajúci jeho tvorbu. Práve oni napísali prvé 2 črty života a diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Spomínali, že dobre poznal vyššiu spoločnosť a dobre poznal obyčajných ľudí.

Tvorba

Svoje diela písal po ukrajinsky a podobne ako ďalší vtedajší ukrajinskí spisovatelia písal v ruštine.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko začal písať v neskoršom období svojho života – najskôr po rusky, potom v ukrajinčine. Ako člen miestnej šľachty, ktorá považovala vtedajší sociálny a politický systém za nemenný, Hryhorij Kvitka-Osnovianenko nikdy nenastoľoval v svojich dielach záležitosti týkajúce sa sociálneho alebo národnostného útlaku. Najskôr písal v tradícii literárnej paródie reprezentovanej Ivanom Petrovyčom Kotľarevským. V duchu literárnej paródie príznačnej pre Kotľarevského tvorbu napísal svoju prvú ukrajinskú poviedku v novej ukrajinskej literatúre – Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka).

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa považuje za zakladateľa umeleckej prózy v novej ukrajinskej literatúre, čím patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti v histórii ukrajinskej literatúry. Po ukrajinsky začal písať z viacerých dôvodov ovplyvnených spoločenskými či literárnymi faktormi, medzi čo patrilo zvýšenie záujmu o národné povedomie po vojne s Napoleonom.

Oveľa významnejšie miesto v tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenko má zbierka Malorossijskije povesti (po slovensky Maloruské poviedky) v 2 zväzkoch z rokov 1834 a 1837, kde sa nachádzajú diela Marusia (po slovensky Marusia), Serdešna Oksana (po slovensky Srdečná Oksana), Ščyra ľubov (po slovensky Úprimná láska), Boži dity (po slovensky Božie deti), Perekotypole (po slovensky Kotúč)... V dielach prekonal anekdotu a paródiu, čím ukázal, že v ukrajinčine je možné písať diela preberajúce vážnu tematiku. Tieto príbehy mali veľký vplyv na následný rozvoj ukrajinskej literatúry. Chýbajú v nich sociálne konflikty a pre postavy sú charakteristické zdržanlivosť a silná nábožnosť, čo majú byť ideálne vlastnosti človeka. Vážne diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sú typickými príkladmi ukrajinského sentimentalizmu, ktorý je založený na literárnych tradíciách a ľudovej slovesnosti. Kvitkova-Osnovianenkova záľuba pre etnografické detaily ovplyvnila ukrajinskú prózu 19. a dokonca aj 20. storočia. Jeho jednoduchý štýl je možné pripísať všeobecne akceptovanému názoru, že ukrajinské diela sú do veľkej miery písané z pohľadu ukrajinského ľudu.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko začal svoju literárnu činnosť koncom 10. a začiatkom 20. rokov 19. storočia, keď začal publikovať fejtóny, články a žartovné básne v charkovských (Ukrajinskyj Vistnyk, Charkovskije izvestija) a moskovských (Vestnik Jevropy) periodikách.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko v 20. a 30. rokoch 19. storočia napísal v ruštine rad divadelných hier, medzi ktoré patrí trilógia o pisárovi s postavením a o podvodníkovi, ktorý je však na druhej strane utečencom s falošným pasom. Napísal vtedy svoje prvé komédie. Tieto komédie napísal v ruštine pod vplyvom výchovy v duchu ruskej kultúry a ovplyvnil nimi aj kriticko-realistické diela Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Na konci 30. rokov 19. storočia začal písať divadelné hry po ukrajinsky. Najznámejšou z nich je komédia Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky).

V 30. a v 40. rokoch 19. storočia napísal celý rad prozaických diel – románových noviel a románov v ruštine (Hannusia, Pan Chaľavskij, Žizň i pochoždenija Petra Stepanova syna Stolbikova, Panna sotnikovna); historicko-umeleckých a etnografických čŕt: Holovatyj, Ukraincy, Istorija teatra v Charkove, 1812 god v provincii; tzv. fyziologických čŕt: Jarmarka, Znachar (1841)... Hryhorija Kvitku-Osnovianenka k ich napísaniu viedol úspech, čo zaznamenal so svojimi komédiami. Získal tak veľa inšpirácií, nových tém a materiálov, ktoré využil pri napísaní prozaických diel. Tie medzi rokmi 1831 – 1834 posielal Michailovi Petrovičovi Pogodinovi. Tieto diela získali vysoké hodnotenia zvlášť od časopisu Sovremennik (po slovensky Súčasník). Hryhorij Kvitka-Osnovianenko v korešpondencii uviedol, že sa mu ťažko zvykalo na prozaickú formu a práve Michail Petrovič Pogodin predstavil inšpiráciu pre písanie prozaických diel.

Umelecké vyobrazenie Marusji.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko postupne koncom 30. rokov 19. storočia začal písať svoje prozaické diela po ukrajinsky, čím prejavil svoj vzťah k Ukrajine. Doviedli ho k tomu rast národného uvedomenia a rastúci literárny záujem o Ukrajinu. Považuje sa za zakladateľa umeleckej prózy v novej ukrajinskej literatúre, keďže ukrajinský národ vďaka jeho tvorbe získal plnohodnotnú literárnu prózu – napísal prvé ukrajinské romány, románové novely a poviedky. Spolu s Tarasom Hryhorovyčom Ševčenkom vytvoril základ pre klasickú ukrajinskú literatúru. Ukrajinskú literatúru rozvinul a obohatil o nové rysy ľudovosti, žánre, témy a myšlienky. Zároveň tak rozšíril sociálny okruh a vytvoril nový štýl zobrazenia jednotlivých postáv pod vplyvom historicko-spoločenských faktorov ako aj literárno-estetických inšpirácií. Ovplyvnil tak neskorších ukrajinských autorov (Ivan Nečuj-Levyckyj, Marko Vovčok, Panas Myrnyj, Lesia Ukrajinka, Ivan Jakovyč Franko, Mychajo Kociubynskyj). Ako prvý tak vytvoril epické prozaické diela napísané v ukrajinčine a dejovo zasadené do ukrajinského prostredia, čo boli preložené do viacerých jazykov. Jeho prvým prozaickým delom sa stala románová novela Marusia (po slovensky Marusia), ktorej námetom na napísanie sa stala diskusia o umeleckom potenciáli ukrajinského jazyka.

V ukrajinčine vydal obzvlášť diela: Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka), Mertveckyj velykdeň (po slovensky Veľká noc mŕtvych), Ot tobi i skarb (po slovensky Tu si – tu je poklad), Parchimove snidaňňa (po slovensky Parchimove raňajky), Pidbrechač (po slovensky Klamár), románové novely Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka), Marusia (po slovensky Marusia), Kozyr – divka (po slovensky Dievča za milión), Serdešna Oksana (po slovensky Srdečná Oksana), Ščyra ľubov (po slovensky Úprimná láska), Dobre roby – dobe j bude (po slovensky Dobre rob a dobre bude), Boži dity (po slovensky Božie deti), Perekotypole (po slovensky Kotúč)... Jeho diela napísané v ukrajinčine boli väčšinou parodické a satirické, ale písal tiež vážne prozaické diela. V románových novelách sa okrem sentimentalizmu typického pre dielo Marusia (po slovensky Marusia) čoraz viac vyskytujú prvky realizmu. Aj napriek tomu dochádza k rozporu spoločenských ideálov Hryhorija Kvitku-Osnovianenka s logickým rozvojom umeleckých obrazov. Postavy v týchto dielach sú zobrazené prevažne vo sférach reálneho života, intímneho života a osobných záujmov. Predchádzajú obrazy pozitívnych hrdinov, čo vznikli pod vplyvom kritického realizmu, a výrazne ovplyvnili vývoj ďalšieho literárneho procesu.

Ich príkladom je sentimentálna románová novela Marusia (po slovensky Marusia) – prvú svoju románovú novelu v ukrajinčine napísal v roku 1832. Podľa jeho vyjadrenia sa v tejto románovej novele snažil dokázať skeptikom, že čosi nežné a dojímavé môže byť napísané aj po ukrajinsky. Postavy v nich rozprávajú hovorovou ukrajinčinou. Práve ukrajinská časť tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka zohrala podobne ako diela Ivana Petrovyča Kotľarevského, Petra Hulaka-Artemovského či Tarasa Hryhorovyča Ševčenka významnú rolu v procese formovania ukrajinského národného jazyka. Postupom času však vznikla požiadavka, aby tieto diela vyšli v ruštine. Preklady diel zaznamenali pozitívne ohlasy kritikov v novinách a v časopisoch. V jednom z hodnotení v súvislosti s románovou novelou Kontopska viďma prirovnali Hryhorija Kvitku-Osnovianenka k Molièrovi a k Charlesovi Dickensovi. Ďalší recenzent ho prirovnal k Walterovi Scottovi.

Za dva hlavné znaky typické pre celú tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktoré sa počas v rôznych etapách vyskytujú v rozličnej miere, je možné považovať realizmus a sentimentalizmus.

Pre jeho tvorbu sú charakteristické sentimentalizmus, burleska, folklór a fantastika. Ľudovú fantastiku (v podobe príbehov a motívov) prepájal s realistickými obrazmi zo života – využíval veľké množstvo etnografických prvkov od obyčajov a povier až po ľudový humor, sentimentálne zafarbenie, ideový optimizmus, aby vyzdvihol svetlé stránky ľudového života. Vzťah medzi vrchnosťou a obyčajnými ľuďmi idealizoval, čím sa snažil vytvoriť vtedy reálne neexistujúcu spoločenskú harmóniu. Napriek tomu sú nezvyčajné príbehy spravidla popierané, prípadne realisticky motivované, v dôsledku čoho samotná fantastika nadobúda skôr komické zafarbenie.

Charakteristický znak tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka predstavuje ľudová slovesnosť. Nachádza uplatnenie pri humoristických románových novelách a poviedkach (Saldackyj patret, Kontopska viďma, Mertveckyj velykdeň, Parchimove snidaňňa, Pidbrechač...). V týchto dielach sú v širokej miere využité príslovia, porekadlá, ľudové povery či legendy. Dopĺňajú tak výrazné a jasné podanie obrazu reálneho života (respektíve spôsobu života) ukrajinských roľníkov. Príkladom využitia ľudovej slovesnosti, folklórnych motívov a etnografických poznatkov je poviedka Mertveckyj velykdeň (po slovensky Veľká noc mŕtvych), kde sa odohráva stretnutie hlavnej postavy Nečypira s nebohými susedmi z dediny a okrajovo sa opisuje aj ľudová povera o tom, ako zosnulí slávia Veľkú noc.

Predovšetkým v dielach napísaných po ukrajinsky spájal sentimentálnu emocionalitu a humor dohromady, ktoré predstavujú 2 krídla jeho celej tvorby. Podľa určitých recenzentov sa v nich nachádzajú city, nepoddajný úprimný humor. O spojitosti týchto prvkov sa píše v nasledujúcom vyjadrení v jednej z recenzií na románovú novelu Serdešna Oksana (po slovensky Srdečná Oksana): „Takú už boh dal náturu ctenému Hryckovi Osnovianenkovi: on nemôže nerozosmiať do nemožnosti, keď zachce rozosmiať, nemôže nerozcítiť do hĺbky duše, nemôže nedojať do hĺbky duše, keď zachce dojať.“.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa vo svojej tvorbe usiloval vyjadriť nesúhlas voči udalostiam v spoločnosti počas vlády Mikuláša I. (išlo napríklad o potlačenie Povstania dekabristov v roku 1825 či o pretrvávanie nevoľníckeho stavu), čo dosahoval prostredníctvom demokratických tendencií, satirickosti a realistického poukazovania na skutočnosti v svojich dielach.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa pridržiaval rozprávača v pozícii bežného človeka, čo reprezentuje obyvateľa prímestskej slobody. V jeho dielach sa rozprávač stotožňoval so zobrazovanými osobami z reálneho života, aby zobrazil štýl, akým sa v skutočnom živote rozprávalo. Túto vlastnosť svojich diel zdôrazňoval pri odpovediach na kritiku zo strany časopisu Russkij vestnik (po slovensky Ruský vestník). Postupnom času sa však rozprávač výrazne pretransformoval.

Medzi typické prvky tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka patrí satirickosť. Satiru využíval v jednotlivých dielach tak, aby výstižne vyjadril svoju kritiku určitých chýb vo vtedajšej spoločnosti. Usiloval sa v takejto forme zahanbiť statkárov odsúdením ich správania a povahy vzťahov medzi nimi, a tak ho urobiť lepším, čestnejším a slušnejším. Nadviazal týmto literárnym štýlom na spisovateľov 18. storočia (Nikolaj Ivanovič Novikov, Antioch Dmitrijevič Kantemir, Denis Ivanovič Fonvizin, Alexandr Nikolajevič Radiščev...). Svojím humorom narušil burlesknú tradíciu v ukrajinskej literatúre, na čo poukázali viacerí literárni kritici.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko využil prvky realizmu pri zobrazení spôsobu života obyčajného človeka v rôznych etapách života. Vytvoril obrazy ukrajinského vidieka ako aj zážitkov či prežívania bežných ľudí, čím zobrazoval výrazné vlastnosti Ukrajincov. V jeho dielach literatúra nadobudla realisticko-kognitívnu funkciu – Hryhorij Kvitka-Osnovianenko zobrazoval reálie, ľudské ťažkosti a prežívanie človeka, čim demonštroval osobnosť a život ľudí v zložitých životných podmienkach. V rámci svojej tvorby začal písať viaceré epické žánre. Inšpirácie pri písaní preňho predstavovali príhody či situácie zo života obyčajných ľudí na ukrajinskom vidieku. Slúžili mu ako námety na vytvorenie vedľajšej dejovej línie.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko pri písaní realistických diel v ukrajinčine využil vlastné skúsenosti s ruským realizmom, kde opisoval život šľachty. V týchto dielach sa už však zameral na bežného človeka – zobrazením reálnych životných situácií a osudov chcel priblížiť literatúru obyčajným ľuďom. Hneď, keď Hryhorij Kvitka-Osnovianenko začal písať umeleckú prózu, prameňom pri písaní sa preňho stala ľudová tvorba. Spôsob využitia folklórnych námetov a motívov či princípov zbližoval diela a čitateľa-demokrata.

Dej jeho prozaických diel sa zväčša odohráva na Ukrajine, kde život a prírodu opisoval poeticky.

Pod vplyvom realizmu v svojich dielach poukázal aj na spoločenské pomery medzi pánmi a nevoľníkmi, pričom nevoľníctvo predstavuje jednu z hlavných tém tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Ako jeden z prvých spisovateľov v európskej literatúre vykreslil skutočný obraz človeka žijúceho v období nevoľníctva. Páni predstavujú v dielach negatívne postavy, čo sa nedôstojne správajú k svojim nevoľníkom ako k akýmsi duchovne neplnohodnotným bytostiam – slová pán a pánsky používal vo význame „cudzí parazit“. Na ich negatívne zobrazenie používal cynizmus a príslušný žargón. Prostredníctvom postáv pánov poukázal na problém korupcie či beztrestnosti bohatých. Nevoľníci – roľníci v dielach predstavujú kladné postavy s hlbokým duchovným životom. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa stal prvým ukrajinským spisovateľom, ktorý pravdivo aj s istými sympatiami zobrazil každodenný deň pracujúcich. Poukazovaním na zlé postavenie roľníkov bez práv odsudzoval negatíva nevoľníctva a vtedajšieho systému, a tak prejavil svoje demokratické zmýšľanie (prejav demokratický myšlienok nadväzujúci na realistické zobrazovanie patrí k ďalším znakom jeho tvorby). Staval proti sebe jednotlivé protiklady osvietenstva s progresívnymi myšlienkami pre tú dobu a idey konzervativizmu.

Diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sú do veľkej miery humánne – nachádza sa v nich až tak nadmerný súcit s ľuďmi, že dokonca aj Ivan Jakovyč Franko ho považoval za jedného zo spisovateľov, ktorí patrili medzi prvých autorov „ľudského príbehu“.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko prejavil veľké znalosti o spôsobe života, o mravoch, o tradíciách, o poverách ako aj vlastné informácie o celom systéme života šľachticov a roľníkov, k čomu mal blízko. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko priaznivo vplýval na čitateľov v tom zmysle, že ich dokázal rozosmiať. Literárnu činnosť v značnej miere rozvíjal pod vplyvom manželky – Anny Hryhorivny Vuľf, inteligentnej ženy patriacej medzi triedne dámy z Instytutu šľachetnych divčat. Súčasníci spisovateľa poznamenávali, že veľký vplyv na rozvoj literárneho talentu spisovateľa zohrávala osobnosť jeho manželky. Predstavovala preňho prvého vďačného čitateľa a veľmi tvrdého kritika. Pracovala ako „ročníková dôverníčka“ v charkovskom Instytute šľachetnych divčat. Vďaka naliehaniu manželky po prvom nevydarenom pokuse a ohromujúcej reakcii kritikov sa rozhodol vrátiť k písaniu v materinskom jazyku – v ukrajinčine. Na sklonku života ho zarmútili vyčítavé ohlasy petrohradskej kritiky na jeho ruské románové novely.

V dielach sa prejavil aj vzťah Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ku Charkovu, z ktorého niektoré miesta zobrazil vo svojich dielach.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa pokúsil aj o napísanie diela s prvkami gotickej literatúry, čoho príklad predstavuje dielo Mertveckyj velykdeň (po slovensky Veľká noc mŕtvych).

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko patril medzi prvých spisovateľov, ktorí sa pokúšal o písanie ukrajinskej publicistickej prózy, čoho príkladom je literárno-novinový článok Suplika do pana izdateľa (po slovensky Prosba na pána vydavateľa).

V rokoch 1816 – 1817 spolu s Razumnikom Timofejevičom Gonorským a s Jevgrafom Matvejevičom Filomafitským vydával Ukrajinskyj visnyk (po slovensky Ukrajinský vestník) – prvý literárno-umelecký a odborno-občiansko-politický časopis na Ukrajine. Na redakcii časopisu spolupracoval aj s Gavriilom Petrovičom Uspenským či s Petrom Petrovyčom Hulak-Artemovským. K motívom, prečo sa zapojil do vydávania časopisu, bol jeho vzťah k ukrajinčine a k Ukrajincom – k ich spôsobu života a tradíciám. Práve v tom čase ide o jeho prvé pokusy písať diela v ukrajinčine.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa podieľal aj na tvorbe a na vydávaní almanachov. V roku 1833 inicioval vznik almanachu Utreňaja zvezda (po slovensky Ranná hviezda), do ktorého aktívne zbieral materiály. Práve druhý diel almanachu má významné miesto v histórii ukrajinskej literatúry a žurnalistiky – Hryhorij Kvitka-Osnovianenko v ňom publikoval úryvok románovej novely Marusia (po slovensky Marusia) – prvej románovej novely v ukrajinskej literatúre.

Ulica pomenovaná po Kvitkovi-Osnovianenkovi.

Napísal rad historických čŕt a legiend: Holovatyj (po slovensky Holovatyj; 1839), Istorija teatru v Charkovi (po slovensky História divadla v Charkove; 1841), Ukrajinci (po slovensky Ukrajinci; 1841), Perekaz pro Harkušu (po slovensky Rozprávanie o Harkušovi; 1842), Zasnuvaňňa Charkova. Starovynnyj perekaz (po slovensky Založenie Charkova. Stordávna legenda; 1843)...

Úzko spolupracoval aj s univerzitnou kníhtlačiarňou v Charkove.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko aktívne spolupracoval s časopisom Sovremennik (po slovensky Súčasník), kde jeho diela tiež hodnotil Alexander Sergejevič Puškin a Piotr Alexandrovič Pletňov). Do časopisu Majak (po slovensky Maják) prispieval do roku 1843, kedy pri svojom odchode odsúdil protinárodné nastavenie časopisu namierené proti ukrajinským spisovateľom.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa zapojil aj do polemiky ohľadom otázky práva na existenciu literatúry písania v ukrajinskom jazyku (vznik samotnej polemiky je možné spájať aj s publikáciou prvej časti jeho zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom v roku 1834) – patril medzi prvých zástancov ukrajinčiny ako literárneho jazyka. Možnosť, aby existovala samostatná ukrajinská literatúra, obhajoval podobne ako Mychajlo Maksymovč, Vladimir Ivanovič Daľ či Oleksij Pavlovyč Pavlovskyj. V liste z 25. októbra 1841 písal Andrejovi Alexandrovičovi Krajevskému o perspektíve ukrajinčiny pri písaní literárnych diel, pretože dielam v tomto jazyku mohli porozumieť bežní ľudia. V dielach týchto ako aj ďalších spisovateľov dochádzalo k obohateniu slovnej zásoby, frazeológie a syntaxe ukrajinského literárneho jazyka. Prostredníctvom svojej tvorby dal protiargument skeptikom v prostredí inteligencie Ruskej ríše, ktorí považovali ukrajinský jazyk za nevhodný na to, aby sa využíval na písanie plnohodnotných umeleckých (s výnimkou humoristických) diel.

Od začiatku svojej literárnej činnosti používal pseudonym Osnovianenko, respektíve Hrycko Osnovianenko, čo odvodil na názvu rodnej obce Osnova. Pseudonym vo verzii Hrycko Osnovianenko, čo reprezentuje obraz rozprávača a okrem toho aj napovedá o forme, o obsahu a o smerovaní jeho diel prvýkrát použil v októbri 1833, keď v novinách Molva (po slovensky Povesť) publikoval cyklus ukrajinských básní Špyhačky, abo po moskovskom Eprihramy (po slovensky Špyhačky alebo po moskovsky Epigramy). Pri prvých svojich dielach však používal aj pseudonym Dionisij Pavlov.

Ako prvý zámer vydať kompletnú zbierku diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ohlásil na začiatku 40. rokov 19. storočia Jehor Fedorovyč Fišer. V tlači sa mu však podarilo vydať iba 2 diela – Pan Chaľavskij (v roku 1840) a Žizň i pochoždejnija Petra Stolbikova (v roku 1841).

Štýl písania

Niektorí výskumníci hovoria o spoločnej typológii románových noviel a poviedok Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a diel anglického sentimentalizmu (Samuel Richardson, Oliver Goldsmith, Laurence Sterne...). Podmieňujú to viaceré zákonitosti, ako sú zobrazovanie obyčajného človeka, upriamenie pozornosti umelca na citové prežívanie hrdinov a dôraz na dokonalosť ich vonkajšieho i vnútorného sveta, vplyv náboženského kultu na bežného človeka, hlboká psychológia, cyklickosť života postáv a zakrytie ich vnútorného sveta či obraz fiktívneho rozprávača.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko však na rozdiel od anglických sentimentalistov upriamil pozornosť na hodnoty, na ideály a na zvláštnosti ľudového charakteru, na špecifiká myslenia, povier, na zvyky i spôsob života Ukrajincov.

Význam

Poštová známky s portrétom spisovateľa.

Hryhorij Kvitka-Osnovianenko patrí medzi prvých spisovateľov, čo písali umelecké diela v ukrajinskom literárnom jazyku. Zatiaľ čo Ivan Petrovyč Kotľarevskyj je považovaný za zakladateľa ukrajinskej poézie so svojou poémou Eneida, ktorej prvá časť bola vydaná v roku 1798, tak Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa považuje za zakladateľa ukrajinskej prózy, čo symbolizuje jeho románová novela Marusia (po slovensky Marusia) publikovaná v roku 1834.

Próza Hryhorija Kvitku-Osnovianenka mala veľký vplyv na stanovenie štýlu rozprávania v ukrajinskej literatúre.

Najlepšie diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka patrili medzi prvé, čo popularizovali ukrajinskú literatúru v Európe. V roku 1854 bolo vo francúzštine v Paríži vydané dielo Serdešna Oksana (po slovensky Srdečná Oksana). Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov (poľština, bulharčina, čeština, ruština...). Hryhorij Kvitka-Osnovianenko si písal s Tarasom Hryhorovyčom Ševčenkom. Taras Hryhorovyč Ševčenko pozitívne hodnotil jeho diela, venoval mu báseň Do Osnovianenka (po slovensky Osnovianenkovi; 1839) a ilustroval dielo Znachar (po slovensky Mastičkár).

V roku 1950 vznikla a po Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi bola pomenovaná Centraľna biblioteka im. H. F. Kvitky-Osnov'janenka CBS Cholodnohirskoho rajonu m. Charkova (po slovensky Centrálna knižnica H. F. Kvitku-Osnovianenka CBS Cholodnohirského rajónu mesta Charkov) – hlavná knižnica CBS (Centralizovana bibliotečna systema; po slovensky Centralizovaný systém knižníc) Ševčenkivskoho rajonu m. Charkov, ktorá vedie systém verejných knižníc v meste.

Literárna kritika

Literárni kritici sa zhodujú jedine v tom, že vznik románových noviel a poviedok Hryhorija Kvitku-Osnovianenka napísaných v ukrajinčine možno považovať za významnú etapu v rozvoji tvorby spisovateľa aj ukrajinskej literatúry (všeobecne sa považuje za človeka, čo dobre poznal hovorovú ukrajinčinu). Vďaka nemu sa podstatne zvýšila kvalita diel napísaných po ukrajinsky – literatúra sa stala viac realistickou a bližšou k ľuďom.

Literárny úspech Hryhorija Kvitku-Osnovianenka má sklon byť polarizujúcou témou pre kritikov ukrajinskej kultúry. Na jednej strane, ako jeden z prvých známych spisovateľov, ktorí písali v ukrajinčine, je považovaný za jedného zo zakladateľov ukrajinskej literatúry. Na druhej strane, viacerí poprední ukrajinskí učenci, ku ktorým patria Ivan Jakovyč Franko, Mykola Konsťantynovyč Zerov, Dmytro Ivanovyč Čyževskyj, vnímali jeho prácu ako konzervatívnu a boli skeptickí voči sentimentálnemu a duchovnému obrazu, ktorý vytvoril o Ukrajine a Ukrajincoch.

Diela napísané Hryhorijom Kvitka-Osnovianenkom od komédií z 20. rokov 19. storočia sa stávali obľúbenými na Ukrajine aj v Rusku, tlač prejavovala o jeho tvorbu čoraz väčší záujem. Zaznamenala početné ohlasy u literárnych kritikov a u literárnych vedcov. Próza, divadelné hry a publicistika Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa stali predmetom literárno-kritických rozhovorov významných osobností kultúry v rámci tlače (Taras Hryhorovyč Ševčenko, Vissarion Grigorievič Belinskij, Nikolaj Aleksejevič Nekrasov, Nikolaj Gavrilovič Černyševskij, Nikolaj Alexandrovič Dobroľubov, Ivan Jakovyč Franko...). Už počas jeho života – počas 20. – 40. rokov 19. storočia sa objavilo viac ako 100 recenzií na jeho diela v zhruba 20 vtedajších časopisoch, novinách, almanachoch. Všetky tieto recenzie boli uverejňované v ruských vydaniach – prevažne v moskovským a v petrohradských periodikách. Jeho diela recenzovali ukrajinskí aj ruskí spisovatelia.

Veľká časť literárnych kritikov označovala Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ako talentovaného spisovateľa. Poukazovali na jeho majstrovstvo v rozprávaní, na humor a pri zobrazení prežívania človeka. Na druhej strane, určité ohlasy upozorňovali aj na dajaké nedostatky v kompozícii diel a vytýkali mu didaktizmus v dielach.

V jednotlivých kritických ohlasoch na prózu písanú po ukrajinsky a drámu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa o ňom hovorilo hlavne ako o znalcovi života, o jeho umeleckom princípe vernosti pri zobrazovaní skutočnosti, o spôsobe tvorby ako humoristu. Zároveň ho považovali za veľkého odborníka na ľudské srdce, pričom spomínali aj určité plusy a mínusy jeho diel. Myšlienkovo-tematický obsah tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka v tejto kritickej literatúre pri otázkach spoločenského odkazu, sociálneho smerovania či ľudovosti diel bol rozoberaný iba sčasti – otázky neboli viac-menej hlbšie vysvetlené a rozvité. Konzervatívni literárni kritici so súhlasom vydelili v románových novelách Dobre roby – dobe j bude (po slovensky Dobre rob a dobre bude) a Boži dity (po slovensky Božie deti) servilizmus a náboženskú pietu (účtu). Túto skupinu kritikov zaujal pozitívny program s reakčným obsahom.

Takmer všetci ruskí literárni kritici odmietali myšlienku Hryhorija Kvitku-Osnovianenka písať svoje diela po ukrajinsky. Medzi tých, čo jeho ukrajinskú tvorbu schvaľovali, patrili napríklad Vasyľ Andrijovyč Žukovskij, Vladimír Ivanovič Daľ, Michail Petrovič Pogodin, Nikolaj Aleksejevič Polevoj.

Súhlasne lepšie diela napísané po rusky z týchto diel ohodnotila progresívna a liberálna kritika (Vissarion Grigorievič Belinskij, Piotr Alexandrovič Pletňov). Diela hodnotili aj reakční kritici. S ich názormi sa však Hryhorij Kvitka-Osnovianenko nestotožňoval. Preto proti ich názorom vystupoval vo svojich dielach.

• Nikolaj Aleksejevič Polevoj poukázal na to, že Hryhorij Kvitka-Osnovianenko si na napísanie komédie Dvorianskije vybory (po slovensky Dvoranské voľby) vzal úplne nový a originálny predmet – vysmieval jedno z najväčších ziel vo vtedajšej spoločnosti – s využitím komiky nútil na scéne všeobecne známych ľudí pravdivo ukázať vlastné konanie a myslenie. Vo svojej recenzii komédii vytkol nedokonalosť z hľadiska umeleckej formy – slabú zápletku, nepokojné (neovládajúce) sa postavy a zastaralý štýl typický skôr pre literatúru 18. storočia. Pri recenzovaní v prípade obidvoch častí divadelnej hry vyzdvihol to, že Hryhorij Kvitka-Osnovianenko zostal verný skutočnosti. Negatívne však ohodnotil komédiu Tureckaja šaľ, ili Tak voditsja. (po slovensky Turecké pochabosti alebo tak to býva). Patril k tým, ktorí priaznivo prijali skutočnosť, že Šeľmenko ako hlavná postava rozpráva po ukrajinsky (a nie po rusky). Po tom, čo vyšlo dielo Marusia (po slovensky Marusia), zaradil Hryhorija Kvitku-Osnovianenka medzi najlepších spisovateľov vo vtedajšej Ruskej ríši. Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia však zmenil názor na Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a podobne ako Faddej Veneditkovič Bulgarin a Nikolaj Ivanovič Greč zaujal negatívny postoj voči nemu. Vtedajšie jeho recenzie obsahujú aj cynické pasáže, kde sa negatívne vyjadroval o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi ako o osobe aj ako o spisovateľovi.
• Vasilij Stepanovič Meževič bol presvedčený o tom, že ukrajinská literatúra nemá perspektívu, a preto podľa jeho názoru mali byť diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka publikované iba v ruštine.
• Faddej Veneditkovič Bulgarin v recenzii uverejnenej v almanachu Novogodnik (po slovensky Nový rok) na úryvok románu Žizň i pochoždenija Petra Stepanova syna Stolbikova (po slovensky Život a pôvod Petra Stepanova, syna Stolbikova) vyzdvihol talent Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.
• Časopis Biblioteka dľa čtenija (po slovensky Knižnica na čítanie) zo začiatku ostro vystupoval proti časopisu Sovremennik (po slovensky Súčasník) Alexandra Sergejeviča Puškina, proti Vissarionovi Grigorievičovi Belinskému, Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi či aj proti Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi.
• K dielam a k literárnej činnosti Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa vyjadrovali aj politicko-literárne noviny Severnaja pčela (po slovensky Severná včela). Spochybňovali ideu o nacionálne osobitosti ukrajinskej literatúry. Napriek kritickým ohlasom uverejňovali však aj súhlasne ohlasy na diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Podobný postoj zaujal aj reakčný časopis Syn Otečestva.
• Časopis Russkij Vestnik (po slovensky Ruský vetník) vystupoval proti Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi (podobne ako voči Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi alebo Vissarionovi Grigorievičovi Belinskému).
• Piotr Alexandrovič Pletňov v recenzii na dielo Kozyr-divka (po slovensky Dievča za milión) uverejnenej v časopise Sovremennik (po slovensky Súčasník) vyzdvihoval na tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenka prvky národnosti – lásku k svojmu národu a originálny talent pri zobrazení obyčajných ľudí v dielach napísaných po ukrajinsky, čo vnieslo nový prvok do vtedajšej literatúry. Považoval dielo Marusia (po slovensky Marusia) za nesmrteľné. Poukazoval aj na realistické tendencie pri zobrazení bežných ľudí. Vysoko ohodnotil románové novely Ščyra ľubov (po slovensky Úprimná láska) a Kozyr-divka (po slovensky Dievča za milión). Vyjadril názor, že ukrajinčina ešte zdokonaľuje diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.
• Nikolaj Ivanovič Nadeždin vo svojej recenzii prirovnal prvú časť komédie Dvorianskije vybory (po slovensky Dvoranské voľby) k dielam Denisa Ivanoviča Fonvizina. O druhej časti sa vyjadril, že vystihuje talent spisovateľa veľmi inšpiratívny pre ďalších ruských dramatikov. Vyzdvihol, že zobrazený život dvoranstva v provincii a charaktery postáv odrážajú realitu. Podľa názoru Nadeždina v komédii autor zobrazil hlavne „najšpinavšie škvrny“, a to malo urážať národnú česť aj ľudskú dôstojnosť – k dielu vyjadril negatívne stanovisko. Vo svojich recenziách podobne ako ďalší literárni kritici poukazoval na jednotvárnosť komédií Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.
• Michail Petrovič Pogodin patril k tým, ktorí priaznivo prijali skutočnosť, čo Šeľmenko ako hlavná postava rozpráva po ukrajinsky (a nie po rusky). Hryhorij Kvitka-Osnovianenko s ním udržiaval kontakt, v rámci čoho Pogodin robil korektúru v dielach posielaných do Moskvy.
• Osyp Maksymovyč Boďanskyj v rozsiahlej recenzii na zbierku Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom (po slovensky Maloruské poviedky, rozprávané Gryckom Osnovianenkom) priaznivo prijal novátorstvo Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Rozobral v nej každé dielo v zbierke – uvádzal podrobný obsah a ocharakterizoval umelecké osobitosti diela. Zároveň ide o prvú literárno-historickú prácu o novej ukrajinskej literatúre. Označil v nej Hryhorija Kvitku-Osnovianenka za zakladateľa ukrajinskej prózy.
• Izmail Ivanovič Sreznevskij patril medzi tých, čo podporovali rozvoj ukrajinskej kultúry a priaznivo hodnotil používanie ukrajinčiny v dielach Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Mal s ním blízky vzťah a veľmi dobre poznal jeho tvorbu. Vo svojom nekrológu charakterizoval Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ako občianskeho aktivistu, ktorý miloval široké masy, usiloval sa určiť jeho pozíciu ako spisovateľa v spoločnosti a v literárnom procese. Za najdôležitejšie označil skutočnosť, že Hryhorij Kvitka-Osnovianenko písal o ľuďoch a pre ľudí: „Hlboko rozumel tomu, ako je nevyhnutné hovoriť s ľudom jeho živou rečou, úprimnou a prostoduchou bez rôznych vzletností ako požiadaviek módy, aby sa v ňom prebudili ochota čítať a učiť sa aj lásku ku knihe – k duchovnému vedomiu“.
• Vladimir Ivanovič Daľ nepovažoval za potrebné prekladať diela z ukrajinčiny, čo uviedol aj v recenzii na Malorossijskije povesti (po slovensky Maloruské poviedky) zbierku Hryhorija Kvitku-Osnovianenka: „Či stojí za to prekladať a zohavovať knižku, akej je tak ľahké porozumieť v origináli, a tešiť sa, a radovať sa neporovnateľnej jednoduchosti zvratov a výrazov". Zbierku ohodnotil pozitívne – vyzdvihol svojráznosť diel. Pozitívne hodnotenie dal aj v recenzii na druhý diel zbierky – podporil Hryhorija Kvitku-Osnovianenka v myšlienke používať hovorovú ukrajinčinu v dielach. Jednotlivé diela hodnotil predovšetkým z etnografického hľadiska. Poukazoval na spoločnú črtu jednotlivých diel – na to, ako Hryhorij Kvitka-Osnovianenko zobrazil typické črty života Ukrajincov.
• Vissarion Grigorievič Belinskij zo všetkých vtedajších literárnych kritikov Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi venoval najväčšiu pozornosť. Napísal približne 20 ohlasov, recenzií a zmienok o prozaických aj o dramatických dielach Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. So svojimi ohlasmi vystupoval v oboch obdobiach počas formovania svojich názorov oddelených prelomom v roku 1840. Jeho názory mali vplyv na formovanie prvkov realizmu v tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Prvýkrát sa vyjadril v roku 1834 v článku Literaturni mrijaňňa (po slovensky Literárne snenie), kde vysoko ohodnotil komédiu Dvorianskije vybory (po slovensky Dvoranské voľby) – zaradil ju k lepším vtedajším dielam napísaným v ruštine, čo prinášali informácie o dvoranstve (ako napríklad diela Eugen Onegin či Útrapy z rozumu). Prvý diel zbierky Malorossijskije povesti (po slovensky Maloruské poviedky) v recenzii hodnotil s nadšením – označil zbierku za solídnu a originálnu. Vyzdvihol z nej najmä prvú poviedku Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka) preloženú do ruštiny. Preanalyzoval románovú novelu Marusia (po slovensky Marusia). O diele Mertveckyj velykdeň (po slovensky Veľká noc mŕtvych) sa vyjadril ako o milej humoristickej poviedke Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Ich vzťah riešili viacerí kritici a literárni vedci (Alexander Nikolajevič Pypin, Ivan-Marian Ivanovyč Kreveckyj, Serhij Oleksandrovyč Jefremov, Petro Kosťantynovyč Volynskyj, Ivan Ivanovyč Bass...). Býval zdržanlivý pri recenziách na dramatické diela.
• Pantelejmon Oleksandrovyč Kuliš sa pri hodnotení zameral na ukrajinskú tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a ignoroval diela napísané v ruštine bez ohľadu na ich myšlienkovo-umelecké kvality. V súlade s historicko-literárnym významom postavil Hryhorija Kvitku-Osnovianenka na rovnaké miesto, prípadne z určitých pohľadov ešte na vyššie ako Tarasa Hryhorovyča Ševčenka. Sympatizoval s moralisticko-didaktickými prvkami v jeho tvorbe vyskytujúcich sa v sentimentálno-realistických dielach – vyzdvihoval religiozitu, sentimentálnosť, idylickosť a idealistické prvky v momentoch, keď idealizuje život roľníkov – dedinčanov. Menej ho zaujali satiricko-humoristické poviedky Hryhorija Kvitku-Osnovianenka s odkrývajúcimi tendenciami. Osobitne vyzdvihol náboženskú kázeň kresťanskej pokory – kresťanskej idey milovať blížneho svojho. Podľa neho v románovej novele Dobre roby – dobe j bude (po slovensky Dobre rob a dobre bude) Hryhorij Kvitka-Osnovianenko svojim krajanom ukázal možnosť, ako je možné dosiahnuť lepší osud v živote. Za vrchol tvorby považoval odstránenie všeobecného ľudového charakteru typického pre ukrajinskú literatúru pri postave Nauma Drota v románovej novele Marusia (po slovensky Marusia). Na konci 50-tych rokov 19. storočia plánoval vytvoriť zbierku diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka vo viacerých zväzkoch.
• Mychajlo Oleksandrovyč Maksymovyč považoval za najdôležitejší znak literárnej tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka nacionalizmus, čo sa prejavoval pod vplyvom toho obdobia. Tvorbu vedecko-objektívne ohodnotil v jednej kapitole svojho nedokončeného článku Polemičnyj ohľad malorosijskoji slovesnosti (po slovensky Polemický prehľad maloruskej slovesnosti).
• Jevhen Pavlovyč Hrebinka vo svojej recenzii na druhú knihu zbierky Malorossijskije povesti (po slovensky Maloruské poviedky) hodnotil aj ukrajinskú časť tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Podľa jeho vyjadrenia predstavovala veľký literárno-spoločenský význam, keďže Hryhorij Kvitka-Osnovianenko dokázal napísať po ukrajinsky okrem komických aj vážne diela. Ukrajinčina vraj dodala týmto dielam v origináli na estetickom zážitku.
• Taras Hryhorovyč Ševčenko menil svoj názor na diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka podľa vývoja štádia svojho revolučno-demokratického svetonázoru. V ranom období prijímal tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ako revolučný romantik. Príkladom toho je báseň spoločenskej lyriky Do Osnovianenka (po slovensky Osnovianenkovi; 1839), kde Taras Hryhorovyč Ševčenko prejavil veľkú úctu a chválu Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi za zobrazenie kozáckeho vodcu 18. storočia Antona Andrijovyča Holovatého v črte Holovatyj (po slovensky Holovatyj). Taras Hryhorovyč Ševčenko vo svojom liste Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi z 19. februára 1841 pozitívne ohodnotil románovú novelu Marusia (po slovensky Marusia), kde podľa jeho slov Hryhorij Kvitka-Osnovianenko hlboko zobrazil cit ľudského srdca: „Nestráňte sa ma milovať tak, ako ja ľúbim Vás. Nevidel som Vás, ale Vašu dušu, Vaše srdce vidím tak ako možno nikto na celom svete. Vaša Marusia mi tak Vás vyrozprávala, že Vás skrz-naskrz poznám.“. Taras Hryhorovyč Ševčenko neskôr ako aj jeho ďalší súčasníci sa domnieval, že hoci Hryhorij Kvitka-Osnovianenko písal o bežných ľuďoch, nedokázal im však do hĺbky porozumieť a ukázať ich život kvôli triednej obmedzenosti – bol príliš ovplyvnený panským stavom.
• Jakiv Fedorovyč Holovackyj považoval Ivana Petrovyča Kotľarevského a Hryhorija Kvitku-Osnovianenka za najvýznamnejších vtedajších ukrajinských spisovateľov.
• Oleksandr Stepanovyč Afanasiev-Čužbynskyj podobne ako väčšina vtedajších literárnych kritikov vyzdvihol talent, ako Hryhorij Kvitka-Osnovianenko vedel zobrazením ľudských pocitov a prežívania rozrušiť čitateľa. Ako príklad diela, čo vyvolá takéto pocity u čitateľa, uviedol románovú novelu Marusia (po slovensky Marusia).
• Fiodor Aleksejevič Koni zaradil Hryhorija Kvitku-Osnovianenka medzi popredných novelistov v Ruskej ríši – považoval ho za originálneho a za talentovaného spisovateľa. Vysoko ohodnotil komédiu Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) – divil sa, prečo po nej Hryhorij Kvitka-Osnovianenko nepokračoval s písaním divadelných hier.
• Nestor Vasilievič Kukoľnik sa vyjadril, že humor v románe Žizň i pochoždenija Petra Stepanova syna Stolbikova (po slovensky Živod a pôvod Petra Stepanova, syna Stolbikova) siaha do ideálnej dokonalosti.
• Nikolaj Aleksejevič Nekrasov vo svojom článku Ohľad novych p'ies, postavlenych na Aleksandrynskomu teatri (po slovensky Prehľad nových hier v Alexandrinskom divadle) z roku 1841 ohodnotil komédiu Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) a spisovateľský talent Hryhorija Kvitku-Osnovianenka veľmi vysoko. Podľa jeho názoru poviedka Zasnuvaňňa Charkova. Starovynnyj perekaz (po slovensky Založenie Charkova. Starodávna legenda) predstavuje zaujímavé vykreslenie založenia Charkova a vzniku rodu Kvitkovcov. Vyzdvihol živý a originálny humor charakteristický pre spisovateľa.
• Osip Ivanovič Senkovskij mal v svojich recenziách cynické pasáže, kde sa negatívne vyjadroval na adresu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ako o osobe aj ako o spisovateľovi. Recenziám chýba objektivita a prekračoval v nich hranice publicistickej etiky. Jeho postoje Hryhorij Kvitka-Osnovianenko vysmial v dielach Znachar (po slovensky Mastičkár) a Botfort (po slovensky Hesenské čižmy).
• Časopis Majak (po slovensky Maják) sa pokúšal nasmerovať ukrajinskú literatúru do prúdu oficiálnej ideológie. V tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenka vyzdvihoval patriarchálno-náboženské a monarchistické tendencie.
• Stepan Anisimovič Buračok podobne ako ďalší vydavatelia časopisu Majak (po slovensky Maják) s nadšením prijal dielo Lysty do ľubymych zemľakiv (po slovensky Listy milovaným krajanom). Vo svojej recenzii napísal, že nikto nepísal po rusky románové novely tak prekrásne ako Hryhorij Kvitka-Osnovianenko po "malorusky".
• Konsťantyn Maksymovyč Sementovskyj vo svojom nekrológu – v črte spomenul niekoľko biografických faktov. V nekrológu opísal aj jeho dom. Podľa jeho názoru Hryhorij Kvitka-Osnovianenko dokonale poznal život Ukrajincov, život a prírodu na Ukrajine opísal poeticky, na čom sa zakladá jeho úspech.
• Nikolaj Ivanovič Kostomarov predstavoval príklad súčasníkov, čo pripisovali Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi veľký význam pri zakladaní novej ukrajinskej literatúry. Tvorbe sa do veľkej miery venoval v práci Obraz sočinenij, pisanych na malorusijskom jazyke (po slovensky Obraz diel písaných v maloruskom jazyku), kde rozoberal otázku rozvoja ukrajinskej literatúry. Považoval ho dokonca za najlepšieho vtedajšieho ukrajinského spisovateľa. Charakteristiky vlastností tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka okrem objektívnych úsudkov obsahujú aj jednostrannú idealizáciu spisovateľa, čoho príkladmi sú schvaľovanie didaktiky a snaha poprieť prítomnosť sentimentalizmu. Zameriaval sa hlavne na etnograficko-spoločenské prvky a nevenoval až takú veľkú pozornosť sklonom k realizmu. Pri romantickej časti tvorby rozoberal vplyv ukrajinskej ľudovej poézie – domnieval sa, že práve ona predstavoval dôležitý zdroj hlbokého citu spisovateľa pri písaní. Za slabé miesto tvorby však považoval románovú novelu Marusia (po slovensky Marusia).
• Oleksandr Oleksandrovyč Kotľarevskyj považoval Hryhorija Kvitku-Osnovianenka za jedného z najvýraznejších predstaviteľov vtedy nových smerov – realizmu a nacionalizmu v ukrajinskej literatúre. Podotkol, že diela sú úplne venované životu obyčajných ľudí.
• Mychajlo Petrovyč Drahomanov v rámci svojej literárno-náučnej aj literárno-kritickej činnosti vystúpil proti idealizácii Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Poukazoval na to, ako Borys Dmytrovyč Hrinčenko v svojej brožúre prekrúcal výroky a obsah diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.
• Alexander Nikolajevič Pypin v recenzii na almanach Chata uverejnenej v časopise Sovremennik (po slovensky Súčasník) pripisoval Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi veľkú zásluhu na pozdvihnutí národnosti v ukrajinskej literatúre – poznamenal, že práve od Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa začalo obdobie ukrajinskej literatúry, kedy si ukrajinskí spisovatelia začali uvedomovať svoju úlohu.

Ohlasy v období od 60. rokov 19. storočia do pádu Ruskej ríše

Valujevský obežník (1863) a Emský dekrét (1876) predstavujú udalosti, keď sa cársky režim usiloval o potlačenie ukrajinskej kultúry, následkom čoho až do 80. rokov 19. storočia však na Naddniprianskej Ukrajine nevychádzali jeho diela a práce o ňom i o jeho tvorbe napísané v ukrajinčine. Aj napriek tomu však ukrajinskí a ruskí literárni kritici naďalej rozoberali jeho života a tvorbu:

• Hnat Denysovyč Onyškevyč vydal 1 zväzok vybraných diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, na úvod ku ktorému publikoval svoj literárno-odborný článok. Pri jeho tvorbe čerpal prevažne z knihy Ukrainskaja starina (po slovensky Ukrajinské staré časy) z roku 1866 od Hryhorija Petrovyča Danylevského a z článku Hryhorij Kvitka (Osnov'ianenko) i joho povisti z roku 1858 od Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša. Zastal sa Hryhorija Kvitku-Osnovianenka pred negatívnymi postojmi ruských literárnych kritikov voči nemu.
• Ivan Jakovyč Franko venoval zopár vyjadrení o živote a o tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenka v článku Pivdennorosijska literatura (po slovensky Juhoruská literatúra) zaradenom do všeobecnej encyklopédie s názvom Enciklopedičeskij Slovar Brokgauza i Jefrona (po slovensky Encyklopedický slovník Brockhaus-Jefron), a v črte Narys istoriji ukajinsko-ruskoji literatury do 1890 r. (po slovensky Náčrt histórie ukrajinsko-ruskej literatúry do roku 1890), ako aj v ďalších svojich prácach, kde definoval miesto Hryhorija Kvitku-Osnovianenka v európskej literatúre. Poukazoval na obmedzenosť myšlienkového obsahu a realizmu diel. Dokazovať to má skutočnosť, že v niektorých dielach sa nenachádzajú postavy pánov. Podľa jeho názoru sa vtedajšiemu vidieckemu životu najviac priblížili románové novely Kozyr-divka (po slovensky Dievča za milión) a Serdešna Oksana (po slovensky Srdečná Oksana). Najviac vyzdvihol na Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi to, že ako jeden z prvých v európskej literatúre písal ľudové románové novely, a jeho zásluhu na rozvoji ukrajinského jazyka a ukrajinskej literatúry. Na rozdiel od Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša za vrchol tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka považoval románovú novelu Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka), kde podľa jeho vyjadrenia majstrovsky vytvoril obraz starých kozáckych poriadkov z polovice 18. storočia novým satirickým spôsobom. Rozoberal aj otázku vplyvu ľudovej slovesnosti na tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Napísal, že na diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka (Saldackyj patret, Konotoposka viďma…) mali vplyv humor a satira ukrajinského ľudu. Považoval ho za najlepšieho spomedzi ukrajinských spisovateľov staršej generácie pri vytváraní typického rozprávania medzi dedinčanmi. Jazyk v románovej novele Marusia (po slovensky Marusia) označil za sladký.

Ohlasy v období po roku 1917

Októbrová revolúcia v roku 1917 priniesla viaceré spoločenské zmeny do spoločnosti krajín patriacich do Ruskej ríše (vrátane Ukrajiny), čo sa odrazili aj v oblastiach literárnej vedy a literárnej kritiky. Tie sa rozvíjali pod vplyvom metodológie marxizmu-leninizmu, hoci dochádzalo k stretu aj s prívržencami iných metód. Aj počas tohto obdobia literárni kritici hodnotili tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, pričom dochádzalo aj k ďalšiemu výskumu jeho tvorby:

• Vasyľ Sydorovyč Bojko napísal črtu Žyťťa ta literaturna tvorčisť Kvitky (po slovensky Život a literárna tvorba Kvitku) publikovanú v roku 1918 v prvom zväzku diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Črtu vytvoril pod značným vplyvom tvrdení Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša a Serhija Oleksandrovyča Jefremova. Neobjasnil však dostatočne spoločenský základ a myšlienkove smerovanie jeho tvorby – ako základ tvorby uviedol iba „kázeň“ dobra zla. Literárnu tvorbu považoval za realistickú a ľudovú, kde sa vyskytujú konzervatívno-náboženské myšlienky. Poukázal na to, že Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa v konzervatívno-idealistických pasážach diel zameral na najnižšie vrstvy spoločnosti poznačené patriarchátom a feudalizmom.
• Oleksandr Kosťantynovyč Doroškevyč v roku 1921 napísal 2 publikácie o Hryhorijovi-Kvitkovi-Osnovianenkovi – Literaturna dijaľnisť Kvitky (po slovensky Literárna činnosť Kvitku) a Chudožni osoblyvosti povisti «Marusia» (po slovensky Umelecké osobitosti románovej novely Marusia), ktoré vyšli v roku 1924 v knihe 20 – 40-vi roky v ukrajinskij literaturi. II. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko (po slovensky 20-te – 40-te roky v ukrajinskej literatúre. II. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko). Nepripisoval dielam Hryhorija Kvitku-Osnovianenka vysoké umelecké a myšlienkové hodnoty. O románovej novele Marusia (po slovensky Marusia) sa vyjadril, že Hryhorij Kvitka-Osnovianenko vytvoril obraz bežného človeka na vidieku z pohľadu statkára, čo však nezodpovedal realite. Hodnotil ho z 2 uhlov pohľadu – z ideologického ako spisovateľa stavajúceho sa do pozície verného predstaviteľa triedy statkárov. Z pohľadu poetiky aj bez ohľadu na sentimentalizmus podľa neho majú diela veľký význam pre ukrajinskú literatúru ako základ umeleckej prózy. Vyzdvihol prínos tém zo života na vidieku do ukrajinskej literatúry a psychologické spracovanie obsahu.
• Volodymyr Dmytrovyč Korjak nepozoroval patriotické názory u Hryhorija Kvitku-Osnovianenka – skôr ho považoval za monarchistu so sklonom k súhlasnému postoju k cárskemu režimu a zástancu nevoľníctva.
• Ahapij Pylypovyč Šamraj označil Hryhorija Kvitku-Osnovianenka za zakladateľa prózy v ukrajinskej literatúre. Zároveň však vystúpil proti idealizácii spisovateľa predchádzajúcimi literárnymi kritikmi. Poukazoval na to, aký mal na neho pozitívny vplyv folklór pri písaní diel v ukrajinčine. Pri hodnotení bral do úvahy iba umelecké hľadisko (nie spoločenský význam tvorby). Zastával názor, že Hryhorij Kvitka-Osnovianenko písal svoje diela v ukrajinčine pod vplyvom európskych sentimentalistov – za najväčšiu zásluhu označil presun charakterov postáv z európskych diel do ukrajinskej literatúry.

Dielo

Poviedky

• Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka) je humoristická poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1833. Stala sa súčasťou prvého vydania zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom (po slovensky Maloruské poviedky, rozprávané Gryckom Osnovianenkom) z roku 1834. Ide o prvú poviedku v novej ukrajinskej literatúre. Nachádza sa v nej očividný vplyv tvorby Ivana Petrovyča Kotľarevského. V roku 1837 bola uvedená v časopise Sovremennik ako prvé dielo Hryhorija Kvitku-Osnovianenka v preklade z ukrajinčiny do ruštiny. Preklad vytvoril Vladimir Ivanovič Daľ.
• Pidbrechač (po slovensky Klamár) je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky.
• Dobryj pan (po slovensky Dobrý pán) je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka z roku 1840.
• Parchimove snidaňňa (po slovensky Parchimove raňajky) je humoristická poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky. Prvýkrát bola publikovaná v almanachu Lastivka (po slovensky Lastovička) v roku 1841.
• Botfort (po slovensky Hesenské čižmy) je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka z roku 1841, čo získala pozitívne hodnotenia od periodík Literaturnaja gazeta (po slovensky Literárne noviny) a Panteon russkogo i vsech jevropejskich teatrov (po slovensky Panteón ruského a všetkých európskych divadiel).
• Na puščaňňa – jak zav'iazano (po slovensky Deň pred pôstom – ako povinnosť) je humoristická poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.
• Mertveckyj velykdeň (po slovensky Veľká noc mŕtvych) je realisticko-spoločenská poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky. Stala sa súčasťou prvého vydania zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom (po slovensky Maloruské poviedky, rozprávané Gryckom Osnovianenkom) z roku 1834. Nachádzajú sa v ňom prvky gotiky, ľudovej slovesnosti, ako aj etnografické a folklórne motívy. Výchovný charakter diela sa prejavil na hlavnej postave – Nečypirovi. Nečypir je zlodej, opilec a darebák, čo všetko premrhal. Zažije čudnú príhodu – v čase Veľkej noci mŕtvych, keď mu v ústach zostane nedojedený piroh, stretáva nebohých susedov z dediny. V diele sa okrajovo spomína aj ľudová povera o tom, ako zosnulí slávia Veľkú noc počas pôstu. Keď sa Nečypir odvoláva na to, čo sa v zamknutej cerkvi, odkiaľ sa s ťažkosťami dostal, ľudia sa domnievajú, že bol opitý počas rannej služby.
• Ot tobi i skarb (po slovensky Tu si – tu je poklad) je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky v roku 1834. Do veľkej miery je poznačená folklórom a etnografiou  – obsah príbehu sa zameriava na výsmech očakávania ľahkej cesty k zisku. Obsahuje predovšetkým situácie z reálneho života a fantastické situácie sa považujú za formu ironizovania povier. Príbeh opisuje prípravy na Veľkú noc v rodine Ulasa, ktorá má všetkého dostatok. Prístupom k hospodáreniu sa odlišuje od svojho otca – Chomu Masľaka, ktorý nechcel pracovať – spoliehal sa na to, že nájde poklad, a tak zbohatne. Choma počas bielej soboty uvidí plameň v lese, pôjde za ním a vchádza do pekla, kde sa nachádza starý čert Juduna. Zomiera, a tak stráca nádej na poklad. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko pri opise pekla sa na jednej strane pridržiaval ľudových predstáv o démonoch, zároveň však opísal spôsoby a poriadky praktizované čertami, ktorí sú pripodobňovaní pánom.
• Kupovanyj rozum (po slovensky Kúpený rozum) je satiricko-humoristická poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka publikovaná v roku 1842, v ktorej burleskným a realistickým spôsobom spracoval tému ozajstného rozumu. Poviedka sa uvádza aj pod názvom Malorosijska byľ (po slovensky Maloruská byľ).
• Vojažery (po slovensky Cestovatelia) je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovianenka z roku 1842.

Románové novely

• Marusia (po slovensky Marusia) je dramatická románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v roku 1832 a bola publikovaná v roku 1834. Predstavuje prvú románovú novelu, respektíve román v ukrajinskej literatúre a hlavné dielo v sentimentálnej tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Stala sa súčasťou prvého vydania zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom (po slovensky Maloruské poviedky, rozprávané Gryckom Osnovianenkom) z roku 1834. Témou je príbeh lásky Marusje a Vasyľa zobrazujúci ich zoznámenie, zbližovanie, prekonávanie prekážok, prípravy na svadbu až tragický koniec oboch snúbencov. Hlavnou postavou príbehu je mladé, krásne dievča Marusia, čo reprezentuje ideál ukrajinskej dievčiny.
• Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka) je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1833. Témou románovej novely je príbeh o kozáckej staršine a o ukrajinskom panstve.
• Hannusia (po slovensky Hannusia) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v ruštine a bola vydaná v roku 1839. Dielo je známe aj pod názvom Charkivska Hannusia (po slovensky Charkovská Hannusia).
• Serdešna Oksana (po slovensky Srdečná Oksana) je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1841. Témou románovej novely je príbeh ženy s nemanželským dieťaťom, ktorú zviedol vojak. Neskôr ju publikovali aj v Paríži v roku 1854.
• Kozyr-divka (po slovensky Dievča za milión) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky. Bola publikovaná už v roku 1836, avšak samostatne vydaná až v roku 1838. Témou je príbeh o Jivhe, čo má odhodlanie urobiť čokoľvek, aby dostala na slobodu svojho milého Levka. Hoci ide o zobrazenie lásky (podobne ako v románovej novele Marusia), dielo je realistické a upúšťa od sentimentalizmu, aby sa lepšie vykreslil boj za slobodu.
• Ščyra ľubov (po slovensky Úprimná láska) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1839. Cenzúrny súhlas udelil Piotr Aleksandrovič Korsakov.
• Dobre roby – dobre j bude (po slovensky Dobre rob a dobre bude) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1836. Dielo má v sebe patriarchálno-náboženské a monarchistické tendencie.
• Boži dity (po slovensky Božie deti) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1840. Témou sú sentimentálno-idylické pomery medzi roľníkmi a statkármi. Predstavuje jedno z diel, kde Hryhorij Kvitka-Osnovianenko poukázal na výrazné sociálne kontrasty v tej dobe prostredníctvom realistických scén. Nachádzajú sa v ňom patriarchálno-náboženské a monarchistické prvky – obsahuje konzervatívnu idylickosť. Zastáva sa poddaných sedliakov pri opise ich vzťahov so statkármi. Ideou je vzájomná dobročinnosť.
• Perekotypole (po slovensky Kotúč) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1840.
• Panna sotnikovna (po slovensky Panna stotníkova) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka publikovaná v roku 1840 v periodiku Sovremennik. Dielo ilustroval Taras Hryhorovyč Ševčenko.
• Ukrainskije diplomaty (po slovensky Ukrajinskí diplomati) je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka napísaná v ruštine na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia.

Romány

• Žizň i pochoždenija Petra Stepanova syna Stolbikova (po slovensky Život a pôvod Petra Stepanova, syna Stolbikova) je román Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorý napísal v ruštine a bol publikovaný v roku 1841 v almanachu Novogodnik (po slovensky Nový rok). Skladá sa zo 6 častí. Cárska cenzúra ho v roku 1834 zakázala – Aleksandr Nikolajevič Mordvinov, cenzor diela, ako dôvod uviedol možnosť vyvolania neprajného dojmu u čitateľov.
• Pan Chaľavskij (po slovensky Pán Chaľavskij) je historicko-spoločenský román Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorý bol vydaný v rokoch 1839 a 1840 v ruštine.

Dramatické diela

• Prijezžij iz stolicy, ili Sumatocha v ujezdnom gorode (po slovensky Prichádzajúce z hlavného mesta alebo Sumatocha v ujezdnom meste) je prvá komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v ruštine v roku 1827 a bola publikovaná v roku 1840 v mesačnom divadelnom časopise Panteon russkogo i vsech jevropejskich teatrov (po slovensky Panteón ruského a všetkých európskych divadiel). Skladá sa z 5 dejstiev. V rámci tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovianenka zohráva významnú úlohu hlavne vo vzťahu prechodu k realizmu. Obsahuje však aj znak klasicizmu – jednotlivé postavy sú pomenované podľa vlastnosti alebo podľa profesie (napríklad poštár sa volá Pečatalkin, čo je odvodené od ruského slova „pečať“ – po slovensky pečiatka). Zároveň obsahuje myšlienky osvietenstva. Na jednotlivé vlastnosti ľudí sa poukazuje aj určitým kontrastom medzi zbabelým jednoduchým Trusylkinom (negatívnou postavou) a čestným, pracovitým i usilovaným pokladníkom. Stala sa predchodcom satirickej komédie Revízor od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, ktorá však bola publikovaná skôr – už v roku 1835. Cenzúra povolila publikáciu v roku 1828, následne podľa Hryhorija Petrovyča Danylevského bol rukopis odoslaný do Sankt-Peterburgu. Po premiére divadelnej hry Nikolaja Vasilieviča Gogoľa v roku 1836 Michail Nikolajevič Zagoksin, riaditeľ moskovských divadiel, nepovolil uvedenie komédie Hryhorija Kvitku-Osnovianenka na scéne. Svoje odmietnutie odôvodnil tým, že verejnosť neprijme komédiu, čo je do veľkej miery podobná divadelnej hre už mnohokrát hranej na petrohradskej a na moskovskej scéne.
• Dvorianskije vybory (po slovensky Dvoranské voľby) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka napísaná v ruštine, ktorá bola vydaná v roku 1829. Prvýkrát bola vydaná vo vtedy vplyvnom časopise Moskovskij telegraf (po slovensky Moskovský telegraf). Témou sú voľby vládnucich ľudí – osôb, od ktorých závisí na najbližšie obdobie osud poddaných. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko podal satirický výsmech na vtedajšie dianie a aktuálne spoločenské témy – zobrazil negatívne vrstvu šľachticov prostredníctvom cynizmu, a tak poukázal na ich morálku, na ich politické názory či to, ako vnímajú svoje občianske povinnosti voči obyčajným ľuďom. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko zobrazil negatívne vrstvu šľachticov prostredníctvom cynizmu a špecifického žargónu v hrubom vyjadrovaní s poddanými a so statkármi, aby poukázal na ich morálku, na ich politické názory či to, ako vnímajú svoje občianske povinnosti voči obyčajným ľuďom. Pri vydaní však Hryhorij Kvitka-Osnovianenko nebol uvedený ako autor, a preto sa nespomínal ani pri recenziách. Za 2 mesiace bolo predaných viac ako 1 000 výtlačkov. Poprední kritici prijali dielo pozitívne ako niečo nové a originálne vo vtedajšej vlasteneckej literatúre. V období posilnenej reakcie zákroku cárstva proti dekabristom komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka priťahovala svojou smelosťou, ostrým poukazovaním na spoločenské a ľudské negatívnej vlastnosti, občianskou angažovanosťou, novou témou ako aj tvrdým zobrazením životnej pravdy. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko si podľa ruského spisovateľa Nikolaja Aleksejeviča Polevoja vzal úplne nový a originálny predmet – vysmieval jedno z najväčších ziel vo vtedajšej spoločnosti – s využitím komiky nútil na scéne všeobecne známych ľudí pravdivo ukázať vlastné konanie a myslenie.
• Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili Vybor ispravnika (po slovensky Dvoranské voľby, diel druhý, alebo Voľby náčelníka) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a prvá časť trilógie o Malorusovi (o tzv. Malorusovi-chocholovi) Šeľmenkovi. Bola publikovaná v roku 1830. Komédia zobrazuje život a činnosť nižších úradníkov. V divadelnej hre všetky postavy rozprávajú po rusky okrem Šeľmenka, čo hovorí po ukrajinsky. Pri vydaní však Hryhorij Kvitka-Osnovianenko nebol uvedený ako autor, a preto sa nespomínal ani pri recenziách. Takmer všetci literárni kritici negatívne ohodnotili jej umelecké kvality.
• Tureckaja šaľ, ili tak voditsia (po slovensky Turecké pochabosti alebo tak to býva) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Pri vydaní však Hryhorij Kvitka-Osnovianenko nebol uvedený ako autor, a preto sa nespomínal ani pri recenziách. V diele nie sú ukazované zlomyseľnosti zo strany úradníkov v službe až na zopár momentov. Dej sa odohráva v Moskve – v rodine staršieho úradníka Dovierkina žijúceho s mladou manželkou Varvarou Semenivnou. Tá ho však podvádza s Uhodkinom a pri nevere jej pomáha ich vzdelaná chyžná Kaťa – typická slúžka, čo však chyžnou neostatne do konca divadelnej hry. Kaťa vtipne až ironicky komentuje dej. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko takto prostredníctvom nej a Bucharcia odsúdil správania či zvyčajných konanie pánov zo strany obyčajných ľudí.
• Šeľmenko – volostnoj pisar (po slovensky Šeľmenko – pisár vo volosti) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a druhá časť trilógie o Malorusovi (o tzv. Malorusovi-chocholovi) Šeľmenkovi. Bola publikovaná v roku 1831. Komédia zobrazuje život a činnosť nižších úradníkov. V divadelnej hre všetci rozprávajú po rusky okrem Šeľmenka, pisára vo volosti, čo rozpráva po ukrajinsky.
• Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a tretia časť trilógie o Malorusovi (o tzv. Malorusovi-chocholovi) Šeľmenkovi. Hoci ju napísal už v roku 1835, bola publikovaná až o 5 rokov neskôr v roku 1840. Komédia zobrazuje život a činnosť nižších úradníkov. V divadelnej hre všetci rozprávajú po rusky okrem Šeľmenka, čo rozpráva po ukrajinsky. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko ju vytvoril prerobením vlastnej románovej novely Ukrainskije diplomaty (po slovensky Ukrajinskí diplomati). Ohlasy literárnych kritikov na divadelnú hru sa však rozchádzali.

Fotografia jednej z inscenácii komédie Svatanňna na Hončarivci.

• Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky) je sociálno-spoločenská komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v roku 1835 po ukrajinsky. Bola vydaná v roku 1836. Patrí medzi najhrannejšie divadelné hry na ukrajinskej scéne.
• Skupoj (po slovensky Lakomý) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorej úryvok v roku 1839 v almanachu Novogodnik (po slovensky Nový rok) publikoval Nestor Vasilievič Kukoľnik.
• Jasnoviďaščaja (po slovensky Jasnovidka) je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, kde sa poukazuje na poverčivú a miestami až vulgárnu spoločnosť v gubernii – zobrazuje sa spôsob života statkárov a mešťanov. Predstavitelia šľachty sami odhaľujú svoje skutočné vlastnosti prostredníctvom trojice intrigánok – Jevheny, Marharyty a Puzyriočkiny. Komédiu po čase zakázala cenzúra. V diele je možné vidieť dôvtipnosť a schopnosť Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa vynájsť. Pri vyjadrovaní postáv sa prejavuje individualizácia.
• Boj-žinka (po slovensky Bojovníčka) je divadelná hra Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v roku 1840 po ukrajinsky. V roku 1998 na motívy veselohry vznikol prvý ukrajinský muzikál – Feminizm po-ukrajinsky (po slovensky Feminizmus po ukrajinsky), ktorého autorom hudby a libreta bol Oleksij Volodymyrovyč Kolomijcev.

Články

• Supilka do pana izdateľa (po slovensky Prosba na pána vydavateľa) je článok Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorý bol v roku 1833 publikovaný v almanachu Utreňaja zvezda (po slovensky Ranná hviezda) pod pseudonymom Hrycko Osnovianenko. Predstavuje prvý literárny počin Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Reprezentuje hlavnú ideu almanachu a vtedajší príchod novôt do ukrajinskej literatúry. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko týmto článok vystúpil proti vtedajším ohlasom, čo popierali literárne možnosti ukrajinského jazyka.
• Holovatyj (po slovensky Holovatyj) je črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v ruštine v roku 1839.
• Istorija teatru v Charkovi (po slovensky História divadla v Charkove) je črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v roku 1841.
• Osnovanije Charkova (po slovensky Založenie Charkova) je článok Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorý bol v roku 1843 publikovaný v almanachu Molodyk (po slovensky Nov). V recenzii na almanach sa Vissarion Grigorievič Belinskij vyjadril aj k článku – Hryhorij Kvitka-Osnovianenko mal podľa neho veľký talent na rozprávanie starodávnych legiend vďaka používaniu slovnej zásoby zrozumiteľnej pre bežného človeka.
• Lysty do ľubymych zameľakiv (po slovensky Listy milovaným krajanom) je morálno-didaktická črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka z roku 1839, čo obsahuje v sebe patriarchálno-náboženské tendencie.
• Ukraincy (po slovensky Ukrajinci) je črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v roku 1841.
• 1812 god v provincii (po slovensky Rok 1812 v provincii) je črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.
• Jarmarka (po slovensky Jarmok) je fyziologická črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v ruštine v roku 1840.
• Znachar (po slovensky Mastičkár) je fyziologická črta Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorú napísal v roku 1841.
• Istoriko-statističeskij očerk Slobožanščiny (po slovensky Historicko-štatistický náčrt Slobodnej Ukrajiny) je historická práca Hryhorija Kvitku-Osnovianenko, ktorú napísal v roku 1838.

Fejtóny

• Pismo k izdateľam (po slovensky List vydavateľom) je fejtón Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorý bol vydaný v tlačenej forme pod pseudonymom Falalej Povynuchin na začiatku roku 1816, kedy boli publikované prvé diela Hryhorija Kvitku-Osnovianenka. Fejtón publikovali aj v októbrovom vydaní mesačníka Ukrajinskyj visnyk (po slovensky Ukrajinský vestník).
• Zvanyje gosti (po slovenský Pozvaní hostia) sú fejtón Hryhorija Kvitku-Osnovianenko z roku 1840, s ktorým vystúpil v spoločensko-politicko-literárnom časopise Sovremennik (po slovensky Súčasník). Ostro a dôvtipe v ňom narážal na skorumpovanú reakčnú žurnalistiku podporujúcu popredné vydávacie orgány.
• Lysty Povynuchina (po slovensky Listy Povynuchina) sú dielo Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, kde podal humoristický pohľad na tradície medzi statkármi.

  

  Majetok Kvitkovcov v roku 1917

Zbierky diel

• Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom (po slovensky Maloruské poviedky, rozprávané Gryckom Osnovianenkom; uvádzaná aj pod názvom Malorossijskije povesti, po slovensky Maloruské poviedky) je zbierka diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka vydaná v 2 knihách v rokoch 1834 a 1837, ktorú tvoria jeho poviedky a románové novely napísané v ukrajinčine, avšak zbierka bola publikovaná v ruskom preklade. Prvý diel zbierky tvoria diela Marusia (po slovensky Marusia), Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka), Mertveckyj velykdeň (po slovensky Veľká noc mŕtvych) a druhý diel Dobre roby, dobe j bude a Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka). Cenzuroval ju Michail Trochimovič Kačenovskij. Od začiatku, keď zbierka vyšla, progresívni literárni kritici poukazovali na jej novátorsky charakter a považuje sa za významný míľnik v ukrajinskom literárnom procese. Druhý diel vyvolal širšiu diskusiu o tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovianenka ako aj o ukrajinskej literatúre a o realizme. Vo väčšine recenzií na obe knihy zbierky sa hovorilo o tom, ako Hryhorij Kvitka-Osnovianenko zobrazil pravý (skutočný) obraz reality. Podľa vyjadrení Jevhena Pavlovyča Hrebinku a Oleksandra Stepanovyča Afanasjev-Čužbynského v recenzii na zbierku sú dané románové novely plné pocitov a nepoddajného úprimného humoru.
• Malorossijskije anekdoty je zbierka diel Hryhorija Kvitku-Osnovianenka vydaná v časopise Vestnik Jevropy (po slovensky Vestník Európy) v roku 1822. Dôkladnú analýzu týchto anekdot podal Oleksij Ivanovyč Hončar.

Filmové spracovania

• 1958: Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky).
• Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) (1910, 1911, 1912, 1957, 1971).
• 1957: Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) (režisér Viktor Machajlovyč Ivanov).
• Šeľmenko – denščyk (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) je ukrajinský sovietsky televízny film z roku 1957 vytvorený na motívy komédie Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha), ktorý vyrobilo filmové štúdio Nacionaľna kinostudija chudožnich fiľmiv imeni Oleksandra Dovženka, režisérom bol Viktor Mychajlovyč Ivanov.
• Šeľmenko – denščyk (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha) je ruský sovietsky muzikál z roku 1971 vytvorený na motívy komédie Šeľmenko – denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha), ktorý vytvorilo filmové štúdio Lenfiľm, režisérom bol Andrej Petrovič Tutyškin.
• Viďma (po slovensky Bosorka) je ukrajinský sovietsky film z roku 1990, ktorý natočila Nacionaľna kinostudija chudožnich fiľmov imeni Oleksandra Dovženka a režisérkou bola Halyna Mykolajivna Šyhajeva.
• Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka) (1987).

Dokumentárne filmy o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi:

• Hryhorij Kvitka-Osnovianenko (1979).
• Kvitka-Osnovianenko (1988).
• Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky) je ukrajinsko-sovietsky čiernobiely televízny film z roku 1958 vytvorený na motívy divadelnej hry Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky), ktorý vytvorilo filmové štúdio Nacionaľna kinostudija chudožnich fiľmiv imeni Oleksandra Dovženka, režisérom bol Ihor Fedorovyč Zemhano.

Mychajlo Semenovyč Ščepkin

Divadelné spracovanie

• Herecký súbor Ludwika Młotkowského zahral inscenáciu komédie Šeľmenko-denščik (po slovensky Šeľmenko – dôstojnícky sluha). Premiéra, ktorá zaznamenala veľký úspech, sa uskutočnila vo februári 1840.

Pamiatka

• Na počesť Hryhorija Kvitku-Osnovianenka bola v roku 1978 pomenovaná ulica blízko starej budovy Charkovskej univerzity (niekdajšia Ufimská bočná ulička). V 90. rokoch 20. storočia tam bola nainštalovaná jeho busta.
• Na počesť Hryhorija Kvitku-Osnovianenka bola v roku 1978 pomenovaná ulica blízko starej budovy Charkovskej univerzity (niekdajšia Ufimská bočná ulička). Bočná ulička sa nachádza v Holosijivskom mestskom rajóne Kyjeva na území bývalej obce Myšolovka. V 90. rokoch 20. storočia tam bola nainštalovaná jeho busta.
• Na Ulici Kvitku-Osnovianenka v meste Charkov bol v roku 1994 odhalený pamätník Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi, ktorý vytvorili ukrajinský sochár Semen Abramovyč Jakubovyč a architekt Jurij Mychajlovyč Škodovskyj.
• V meste Charkov – v historickom rajóne Stara Osnova za Osnovianenským mostom na Moskalivskej ulici sa nachádza Park Kvitku-Osnovianenka. K tomuto parku kedysi patrila aj usadlosť rodu Kvitok (ich majetok). Dom na majetku Kvitkovcov v obci Osnova bol dvojposchodový, postavený z tehál v štýle gotiky a podobal sa na zámok. Budova už neexistuje – jej vzhľad sa zachoval už iba na starých fotografiách a park bol do značnej miery vyrúbaný kvôli súkromnej zástavbe.
• Do roku 1917 v meste Charkov existovala 28. základná škola (trojročná škola pre deti od 7 rokov) pomenovaná po Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi.
• Nacionaľnyj bank Ukrajiny v roku 2008 vydal mincu v hodnote 2 hrivien venovanú Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi. Autorom skice a modelu je ukrajinský sochár Volodymyr Borysovyč Atamančuk.
• 29. novembra 2018 si Ukrajina na celoštátnej úrovni pripomenula 240. výročie dňa narodenia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka – spisovateľa a občianskeho aktivistu

Minca z roku 2008.

• V roku 1978 bola vydaná umelecká značkovacia obálka venovaná spisovateľovi.
• V roku 2003 bola vydaná poštová známka Ukrajiny venovaná Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi.
• V roku 2008 bola vydaná jubilejná minca v hodnote 2 hrivien pri príležitosti 230. výročia dňa narodenia Hryhorija Kvitku-Osnovianenka.

Zdroje

Literatúra

• HONČAR, Oleksij Ivanovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko – Seminarij. 2. (doplnené). vyd. Kyjev : Holovne izdateľstvo izdateľskoho ob'iednaňňa Vyšča škola, 1974. 224 s. (po ukrajinsky)
• ZUBKOV, Serhij Dmytrovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko – Žyťťa i tvorčisť. Kyjev : Dnipro, 1978. 368 s. (po ukrajinsky)
• ŠEPEĽ, L. Encyklopedija istoriji Ukrajiny: u 10. t.. Zväzok 4. Kyjev : Instytut istoriji Ukrajiny NAN Ukrajiny, Naukova dumka, 2007. 528 s. Hlavný redaktor: Valerij Andrijovyč Smolij. ISBN 978-966-00-0692-8. Kvitka-Osnov'ianenko Hryhorij Fedorovyč, s. 165. (po ukrajinsky)
• ONACKYJ, Jevhen Domatijovyč. Ukrajinska mala encyklopedija. Zväzok 3. Buenos Aires : [s.n.], 1959. Kvitka-Osnov'ianenko, s. 621, 622. (po ukrajinsky)

Vydania diela

Zbierky diel

• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Molorosijskije povesti, raskazyvajemyje Grykom Osnovianenkom. Zväzok 1. Moskva : tipografija Lazarevych instituta jazykov, izdateľstvo Andreja Glazunova, 1834. 380 s. Obsahuje diela Saldackyj patret, Marusia a Mertveckyj velykdeň. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka vtoraja. Moskva : tipografija Lazarevych instituta vostočnych jazykov, izdateľstvo Andreja Glazunova, 1837. 441 s. Obsahuje diela Dobre roby - dobre j bude, Konotopska viďma a Ot tobi i skarb. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Časť pervaja. Petrohrad : tipografija Je. Fišera, 1840. 167 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Časť vtoraja. tipografija Je. Fišera. vyd. Petrohrad : [s.n.], 1840. 166 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Povisti Hryhorija Kvitky (Osnov'ianenka). Zväzok 1, 2. Petrohrad : izdavateľstvo P. A. Kuliša, 1858. S. 264 (1), 335 (2). (po ukrajinsky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Sočinenija G. F. Kvitki. Charkov : Pečatnoje delo, 1899 – 1901. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Tvory Hryhorija Kvitky-Osnov'ianenka. Ľvov : Prosvita, 1904, 1905. (po ukrajinsky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Kvitka-Osnov'ianenko Hryhorij. Tvory. Zväzok 1, 2. Kyjev : Krinica, 1918. 118 (1), 163 (2) s. (po ukrajinsky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Kvitka-Osnov'ianenko H. Vybrani tvory. Kyjev, Charkov, Odesa : Knihospilka. (po ukrajinsky)

Samostatné vydania

• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Dvorianskije vybory. Komedija v trioch dejstvijach. Moskva : tipografija P. Kuznecova, 1829. 197 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili Vybor ispravnika. Komedija v četyrioch dejstvijach v proze. Moskva : tipografija N. Stepanova na imp. teatre, 1830. 196 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Tureckaja šaľ, ili tak voditsia. Komedija v trioch dejstvijach. Moskva : tipografija P. Kuznecova, 1829. 128 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Šeľmenko – volostnoj pisar. Komedija v trioch dejstvijach. Charkov : [s.n.], 1831. 96 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Svatanie. Malorossijskaja opera v trioch dejstvijach. Charkov : [s.n.], 1836. 184 s. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Kozyr-divka. Petrohrad : tipografija departmenta gosudarstvennych imušcestv, 1838. 144 s. S. 144. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Hannusia. Charkov : [s.n.]. S. 261. (po rusky)
• KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Šeľmenko-denščik. Komedija v piati dejstvijach. Charkov : izdatestvo Aleksandra Nesterova, 1840. 179 s. (po rusky)

Publikácie ohlasov literárnej kritiky

• UŠAKOV. Dvorianskije vybory. Moskovskij telegraf, 1829,  9, s. 52. (po rusky)
• BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Šeľmenko – denščik. Komedija v piati dejstvijach. Otečestvennyje zapiski, 1841,  6, s. 116 – 172. (po rusky)
• NEKRASOV, Nikolaj Aleksejevič. Šeľmenko-denščik. Komedija v piati dejstvijach. Literaturnaja gazeta, 1841-05-20,  54. (po rusky)
• KONI, Fiodor Aleksejevič. Repertuar russkich i Panteon vsech jevropejskich teatrov. Zväzok 1. [s.l.] : [s.n.], 1842. S. 45. (po rusky)

Publikácie recenzií literárnej kritiky

• POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Dvorianskije vybory. [s.l.] : Moskovskij telegraf, 1829. S. 86 – 95.

• POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Tureckaja šaľ, ili tak voditsia. Moskovskij telegraf, 1829,  39, s. 367, 368. (po rusky)
• POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili vybor ispravnika. Moskovskij telegraf, 1831,  36, s. 82 – 88. (po rusky)
• NADEŽDIN, Nikolaj Ivanovič. Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili Vybor ispravnika. Teleskop, 1831,  1, s. 129 – 133. (po rusky)
• POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Šeľmenko – volostnoj pisar. Moskovskij telegraf, 1831,  19, s. 388 – 390. (po rusky)
• NADEŽDIN, Nikolaj Ivanovič. Šeľmenko – volostnoj pisar. Teleskop, 1831,  10, s. 242. (po rusky)
• BOĎANSKYJ, Josyp Maksymovyč. Malorossijskije povesti, rasskazyvyjemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka pervaja. Učonyje zapiski Moskovskogo universiteta, 11 1834,  5, s. 287 – 313. Poznámky=publikované pod pseudonymom Mastak I. (po rusky)
• DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka pervaja. Severneja Pčela, 1835,  17. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
• BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka pervaja. Molva, 1835,  28. (po rusky)
• DAĽ, Vladimir Ivanovič. Svatanie. Literaturnyje privablenija k Russkomu invalidu, 1837,  39. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
• DAĽ, Vladimir Ivanovič. Svatanie. Biblioteka dľa čtenija, 1837,  21, s. 18. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
• HREBINKA, Jevhen Pavlovyč. Malorossijskije povesti, rasskazyvyjemyje Gryckom Osnovianenkom. Severnaja pčela, 1837,  260. (po rusky)
• DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Literaturnej privablenija k Russkomu invalidu, 1837,  52. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)

Literárne výskumy diel

• AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Do sociolohiji Kvitčynyk: (150 rokovyny narodženňňa pysmennyka. Červonyj šľach, 1928, s. 133 – 149. (po ukrajinsky)
• BERNADSKA, Nina Ivanivna. Ukrajinskyj roman: teoretyčni problemy i žandrova evoľucija: monohrafija. Kyjev : [s.n.]. (po ukrajinsky)
• BILECKYJ, Oleksandr Ivanovyč. Ukrajinska proza peršoji polovyny ХІХ st.: (vid H. Kvitky do prozy «Osnovy») – Vybr. tvory v dvoch tomach: vid davnyny do sučasnosti. Zväzok 1. Kyjev : Deržlitvydav, 1960. S. 231 – 282. (po ukrajinsky)
• BOVSUNIVSKA, Teťana Volodymyrivna. Istorija ukrajinskoji estetyk persoji polovyny XIX stoliťťa. Kyjev : Vydavnyčyj dim Dmytra Buraho, 2001. 344 s. S. 344. (po ukrajinsky)