Preskočiť na obsah

Osmanská ríša

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ottomanská ríša)
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Vznešený osmanský štát
دولت عالیه عثمانیه
Devlet-i ʿAlīye-i ʿOsmānīye
↓ 1299 – 1922 ↓
Vlajka štátu
vlajka 		Štátny znak
znak
Hymna: Osmanlı Devleti Marşları
Motto: Devlet-i Ebed-müddet
Geografia
Mapa štátu
Osmanská ríša v čase najväčšieho rozmachu, počas panovania sultána Mehmeda IV., v roku 1683
Söğüt (1299 – 1335)
Bursa (1335 – 1363)
Edirne (1363 – 1453)
Konštantínopol (1453 – 1922)
Rozloha
5 200 000 km² (v roku 1683)
Najvyšší bod
Ağrı (5 137 m)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
24 000 000 (v roku 1912)
Osmanská turečtina (oficiálny jazyk) Arabčina (náboženský jazyk)
Perzština (diplomacia, poézia, historiografické diela, literárne diela, vyučovaná na štátnych školách)
Francúzština (cudzí jazyk medzi vzdelanými ľuďmi v období po Tanzimate v neskoršej dobe ríše)
mnohé iné
Štátny útvar
Absolutistická monarchia a kalifát (od roku 1517)
(1299 – 1876)
(1878 – 1908)
(1920 – 1922)
Konštitučná monarchia
(1876 – 1878)
(1908 – 1920)
Vznik
1299 (Osman I. sa vyhlásil suverénnym vládcom)
Zánik
1922 (zrušenie sultanátu Mustafom Kemalom)
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Mamlúcky sultanát Mamlúcky sultanát
Rumský sultanát Rumský sultanát
turecké bejliky v Anatólii turecké bejliky v Anatólii
Nástupnícke štáty:
Turecko Turecko
Prvá helénska republika Prvá helénska republika

Osmanská ríša (o názvoch pozri nižšie) bola jedna z najväčších ríš v priestore pri Stredozemnom mori. Ríša existovala v rokoch 1299 – 1922 a v tomto období zahŕňala oblasti Malej Ázie, Balkánu, Čierneho mora, Blízkeho a Stredného východu a severnej Afriky.

Názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy: Súčasný kodifikovaný slovenský názov ríše je Osmanská ríša. Staršie názvy sú: Otomanská ríša (zriedkavo Ottomanská ríša), Turecký sultanát, Turecká ríša, Turecko, Turcia, Vysoká Porta, Porta.

Názov v osmanskej turečtine je ولت عليه عثمانیه – Devlet-i ʿAlíje-i ʿOsmáníje - doslova "Vznešený osmanský štát". Názov v modernej turečtine je Osmanlı İmparatorluğu alebo Osmanlı Devleti. Historicky bola ríša známa svojim obyvateľom a východnému svetu aj ako Rím (Rúm). V západnej Európe ako Turecká ríša[1] alebo jednoducho Turecko[2].

Prehľad

[upraviť | upraviť zdroj]

Založená bola na konci 13. storočia v severozápadnej Anatólii v meste Söğüt oghuzským kmeňovým vodcom Osmanom I. Po roku 1354 sa Osmania dostali do Európy a s dobytím Balkánu boli osmanské bejliky premenené na transkontinentálne impérium. Osmani ukončili existenciu Byzantskej ríše v roku 1453 pádom Konštantínopola za vlády Mehmeda II.

Ríša mala od 16. storočia úplne islamský charakter Božieho štátu, v ktorom už od počiatku vládli sultáni dynastie Osmanov. Počas 16. a 17. storočia, na vrchole svojej moci pod vládou Süleymana I., bola Osmanská ríša mnohonárodnostná, mnohojazyčná ríša, ktorá ovládala väčšinu juhovýchodnej Európy, časti strednej Európy, západnej Ázie, časti východnej Európy a severnej Afriky a taktiež Africký roh. Na počiatku 17. storočia sa ríša skladala z 32 provincii a početných vazalských štátov. Niektoré z nich boli neskôr absorbované do Osmanskej ríše, zatiaľ čo iným sa v priebehu storočí dostalo rôznych stupňov autonómie.

Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa de facto rozpadol stredoveký uhorský štát, po tom čo tam zahynul aj mladý kráľ Ľudovít II. Napriek tomu, že Turci bez problémov postupovali Uhorskom, neobsadili celú krajinu. Sultán Süleyman I. ovládol skoro celé územie dnešného Maďarska (okrem západnej časti). Územie Slovenska tvorilo severnú hranicu pokiaľ sa rozšírila Osmanská ríša. V čase jej najväčšieho územného rozmachu turecké vojská postupovali údoliami Váhu, Hrona, Rimavy a Ipľa na sever. Najsevernejšie miesta, kde sa dostali (Hlohovec, Nitra, Žarnovica, Očová, Poniky, Plešivec) hlavne vyrabovali.[3]. V Slovenskej historiografii tento "vpád tureckých vojsk"[4] tradične označuje ako 150 rokov tureckej nadvlády (v roku 1685 vojská pod vedením Karola Lotrinského oslobodili Nové Zámky, poslednú osmanskú pevnosť na slovenskom území).

Vďaka svojej polohe bola Osmanská ríša spojnicou medzi európskym a ázijským kontinentom. S Konštantínopolom ako hlavným mestom a kontrolou krajín pozdĺž Stredozemného mora bola Osmanská ríša po dobu šiestich storočí v centre interakcii medzi východným a západným svetom. Zatiaľ čo v ríši panoval názor, že po smrti Süleymana vstúpila ríša do obdobia úpadku, nie je tento názor väčšinou akademických historikov podporovaný. Ríša si v priebehu 17. a 18. storočia naďalej udržovala pružnú a silnú ekonomiku, spoločnosť a armádu. Počas dlhého obdobia mieru v rokoch 1740 až 1768 však osmanský vojenský systém zaostával za svojimi európskymi súpermi – Rakúskom a Ruskom. Osmani následne koncom 18. a počiatkom 19. storočia utrpeli ťažké vojenské porážky, čo ju podnietilo k začatiu komplexného procesu reforiem a modernizácie, známych ako Tanzimat. Počas 19. storočia sa osmanský štát, aj cez ďalšie územné straty, najmä na Balkáne, kde sa objavilo niekoľko nových štátov, stal omnoho silnejším a organizovanejším. Osmanská ríša uzavrela na začiatku 20. storočia spojenectvo s Nemeckom, od čoho si sľubovala, že unikne diplomatickej izolácie, ktorá prispela k nedávnym územným stratám, a tak vstúpila do prvej svetovej vojny na strane Ústredných mocností. Zatiaľ čo sa ríša počas konfliktu do značnej miery držala, bojovala s vnútornými nepokojmi, najmä s Arabským povstaním v arabských provinciách. V tomto období boli taktiež vládou spáchané brutálne zverstvá proti Arménom, Asýrčanom a pontským Grékom.

Porážka ríše a následná okupácia časti jej územia spojeneckými silami po skončení prvej svetovej vojny viedla k jej rozdeleniu a strate jej území na Strednom východe, ktorý bol rozdelený medzi Spojené kráľovstvo a Francúzsko. Pre Turecko úspešná vojna za nezávislosť proti okupačným silám viedla k vzniku Tureckej republiky v srdci malej Ázie a ku zrušeniu osmanskej monarchie.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Osmanskej ríše
Pozri aj: Územný vývoj Osmanskej ríše

Situácia pred vznikom osmanského štátu

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Rumský sultanát

Malá Ázia a oblasti na východ od nej predstavovali už od arabskej expanzie v 7. storočí miesto stretu medzi Byzantskou ríšou a jej moslimskými susedmi (umajjovský a abbásovský kalifát, Seldžucká ríša). V nasledujúcich rokoch po bitke pri Mantzikerte získali vnútrozemie tohto polostrova Seldžukovia a zriadili tu Ikonyjský alebo taktiež Rumský sultanát. Byzantskí cisári sa síce pokúšali stratené územia dobyť späť, ale po prehratej bitke pri Myriokefalone, a po štvrtej križiackej výprave v dôsledku ktorej prišli v roku 1204 o Konštantínopol, nebola Byzancia dostatočne silná, aby obnovila svoju vládu v Malej Ázii. Hoci hlavné mesto Konštantínopol dobyl cisár Michael VIII. Palaiologos naspäť, obnovená Byzantská ríša sa už nikdy nepovzniesla na mocenskú úroveň, ktorú mala v predchádzajúcich storočiach.

Začiatkom 13. storočia zažíval Rumský sultanát hospodársky, mocenský a kultúrny rozmach, ale v neskorších rokoch nastal vplyvom mongolskej invázie úpadok. Sultanát sa dostal pod vplyv mongolských Ílchánov, ktorí neváhali zasahovať do vnútorných pomerov štátu a udržiavali nad sultánmi svoju zvrchovanosť. Pred mongolským vpádom utieklo do Malej Ázie veľké množstvo obyvateľstva, ktoré sa usadzovalo okrem iné aj v jej západnej časti, a to práve na hraniciach s Byzanciou. Kočovné kmene prichádzajúce z východu tu vytvárali tak ako v predošlých storočiach nárazníkové pásma, marky, z ktorých podnikali výpady na byzantské územie. Spolu s úpadkom moci Ílchnátu a moci byzantských cisárov zavládla v týchto oblastiach anarchia a vzápätí sa tu vytvorilo viac než dvadsať malých nezávislých štátikov.

Rozmach (1299 – 1453)

[upraviť | upraviť zdroj]

Založenie štátu (1299 – 1354)

[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici 13. storočia prišli do Malej Ázie nové turecké kmene, ktorých tlak Mongolov prijmul k odchodu z doterajších sídiel v Chorasáne. Išlo o poslednú vlnu kočovných tureckých kmeňov Oghuzov, ktorý migrovali na západ. Oghuzovia prijali už skôr islam a poznali arabskú kultúru. Typická pre nich bola prísna vojenská organizácia. Náčelník kmeňu Oghuzov Ertuğrul vstúpil do služieb rumského sultána proti Byzancii a získal za odmenu územie v severozápadnej časti polostrova, ktoré sa stalo východiskom k formovaniu neskoršej mocnej osmanskej ríši. Za jej vlastného zakladateľa je považovaný Osman I. (1299 – 1326), ktorý začal zverené územie rýchlo rozširovať vo výbojoch proti Byzancii a v roku 1299 sa prehlásil za samostatného vládcu. V roku 1303 zomrel posledný príslušník rumskej dynastie a jeho ríša sa rozpadla na niekoľko menších, medzi sebou súperiacich útvarov. Niektorí seldžuckí náčelníci potom prijali Osmanovu zvrchovanosť. Turci si rovnako ako kedysi kočovní Arabi rýchlo osvojili moreplavbu a začali podnikať taktiež pirátske nájazdy na ostrovy Egejského mora (napríklad v roku 1308 vyplienili byzantský Chios).

Osmani sa rýchlo zmocňovali byzantských dŕžav v Malej Ázii, pretože byzantské vojsko nebolo schopné ich nápor zastaviť. V roku 1326 dobyl Osmanov syn Orhan I. (1326 – 1359) byzantské mesto Bursa, ktoré sa potom stalo rezidenciou osmanských sultánov. Tí teraz prijali titul sultán. Po bitke pri Pelekane v roku 1329 bola medzi Turkami a Byzanciou uzavretá mierová dohoda, v ktorej si víťazný Orhan I. vymienil platenie ročného poplatku za zvyšné byzantské územia v Malej Ázii. V roku 1331 padla do rúk Osmanov Nikáia a v roku 1337 Nikomédia.

Osmanské zisky na Balkánskom polostrove (1354 – 1402)

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa Osmanskej ríše za vlády Orhana I.

V roku 1354 dobyli osmanskí Turci byzantskú prístavnú pevnosť Gallipoli (na polostrove sa zachytili už v roku 1352, kedy získali pevnosť Cimpe), a definitívne tak zakotvili na európskom území. Jeden z spolucisárov, Ján VI. Kantakuzenos, sa síce pokúšal vykúpiť ju naspäť, ale neuspel. Z Gallipola začali Osmani dobývanie Balkánu. Ich prvé útoky viedli do údolia rieky Marici v Trácii, a stali sa najväčšou záťažou pre Bulharsko. Už vtedy dochádzalo k veľkým úbytkom domáceho obyvateľstva, ktoré buď zahynulo v bojoch, bolo odvlečené do Malej Ázie alebo predané do otroctva (napriek zákazom kresťanské cirkvi kupovali zajatcov od Turkov predovšetkým obchodníci z Benátok a Dubrovníku). V roku 1355 uzavrel bulharský cár Ivan Alexander s byzantským cisárom Jánom V. (Ján VI. Kantakuzenos bol v roku 1354 prinútený abdikovať) defenzívny spolok proti Turkom. Storočia trvajúce boje o balkánske územie a o hegemóniu v tomto priestore však spojencom nedovolili prekonať vzájomné rozpory a nedôveru, skoordinovať vojenské akcie a postaviť sa tureckej expanzii účinne na odpor. Z rovnakých dôvodov nepristúpilo k bulharsko-byzantskému spolku Srbsko. Začiatkom 60. rokov sa spojenectvo rozpadlo a v roku 1364 došlo dokonca medzi Bulharskom a Byzanciou k vojne o čiernomorské pobrežie. Bulharský cár zareagoval dohodou so sultánom Muradom I., ktorému priznal územie, ktoré Turci dobyli v Trácii.

To všetko nepochybne vytváralo podmienky pre ďalšie turecké úspechy. Po nástupe sultána Murada I. (1359 – 1389) sa významne zmenil charakter výbojov na Balkánskom polostrove. Predtým prevažne koristnícke nájazdy vystriedala systematická vláda o dobytie a osídlenie nových území. Už v roku 1359 obliehali turecké vojská po prvýkrát Konštantínopol, v roku 1361 získali Osmani Dimotiku a potom aj Adrianopolis (dnes Edirne) a preniesli sem, na európske územie, svoju rezidenciu. Pre Byzanciu nastala posledná fáza boja s islamom, v ktorej už išlo o samotnú existenciu štátu. Ohrozená na najvyššiu mieru však nebola len upadajúca starodávna Východorímska ríša, žijúca na zlomku svojich bývalých území a rozpadajúca sa na poloautonómne provincie. Turecká expanzia predstavovala nanajvýš aktuálne nebezpečenstvo taktiež pre Srbsko a Bulharsko, ktoré samé ešte nedávno budovali na Balkáne svoje mocenské postavenie. Balkánske krajiny nedokázali vytvoriť proti osmanským výbojom jednotnú obrannú frontu, na prípadnú pomoc západných kresťanov nemohla spoliehať vôbec. Naliehavosť tureckej hrozby pre Európu na Západe do poslednej chvíle podceňovali a niektorí vládcovia dokonca neváhali využiť Osmanov v intenciách svojich politických záujmov. Pokus zjednotiť kresťanský Východ a Západ proti moslimským Turkom na základe cirkevnej únie stroskotal na náboženských protikladoch medzi ortodoxnými a Latinmi aj na partikulárnych politických záujmov.

Mapa územia Osmanskej ríše za vlády Murada I.

Vazalským štátom osmanskej ríše sa po roku 1371, kedy sa odohrala bitka pri rieke Marici, sa stala taktiež Byzancia, ktorej panstvo bolo v podstate obmedzené na okolie Konštantínopolu. Cisár bol nútený platiť poplatok a poskytovať vojenské kontingenty vlastnému nepriateľovi. Pomôcť sultánovi Muradovi I. musel napríklad počas výpravy proti zostávajúcim seldžuckým emirátom v Malej Ázii. Jeho syn Manuél sa v roku 1391 zúčastnil ako rukojemník ťaženia proti pevnosti Filadelfeia, ktorá bola jednou z posledných maloázijských byzantských dŕžav. Osmanský panovníci si okrem toho osobovali právo zasahovať do obsadzovania cisárskeho trónu. Murad I. začal prideľovať na dobytých územiach pôdu svojim vojakom a usídľovať ich v Európe, zatiaľ čo tunajšie obyvateľstvo bolo presídlované do Malej Ázie. Napriek týmto ťaživým okolnostiam získal byzantský štátik relatívne pokoj pretože turecká armáda sa na svojich ťaženiach Konštantínopolu, ktorá získala povesť nedobytného mesta, radšej vyhýbala. V popredí záujmu Osmanov stálo teraz predovšetkým bulharské, srbské a chorvátske územie.

Už v roku 1380 sa Muradovi bojovníci vypravili proti trnosvskému cárstvu, kde sa im o niečo neskôr vzdala Sofia (1382). V roku 1385 porazili vládcu srbskej Zety a potom zaútočili na Srbsko, kde padla Niš (1386). Súčasne získali zostávajúcu severnú časť Macedónska, západné Albánsko, pohraničie Tesálie a dočasne taktiež Solún (1387). Ohrození tureckou expanziou uzavreli slovanskí vládcovia, knieža Lazar Hrebeljanović, ktorý po roku 1371 významne upevnil svoje postavenie v centrálnom Srbsku, bosniansky kráľ Tvrtko I. a bulharský cár Ivan Šišman v roku 1387 protitureckú koalíciu. Vzápätí porazili Srbi a Bosniaci (bulharské oddiely nestačili doraziť) Osmanov pri Pločniku nad Toplicou. Podľa tureckého svedectva to vraj bola práve táto porážka, čo prinútilo Murada I. k mohutnej ofenzíve proti Srbsku.

V roku 1388 zamierilo turecké vojsko v čele so samotným sultánom najprv do Bulharska s cieľom obnoviť poplatnú závislosť trnoveského cárstva. Ivan Šišman bol donútený k poslušnosti, zároveň sa tureckými vazalmi stali vidinský vládca Ivan Stracimir a dobrodružný despota Ivanko. Nasledujúceho roku sa obrovská turecká armáda vypravila do oblasti Kosového poľa. Osudová zrážka srbských a bosenských vojsk, ktorým prišli na pomoc Bulhari, Albánci, Valaši a Maďari, s Muradovou armádou, podporovanou srbskými vazalmi, predurčila osud balkánskych národov na niekoľko storočí. Napriek všeobecne panujúcej predstave o národnej tragédii Srbov, opradené mnohými idealizujúcimi mýtmi o veľkosrbskej stredovekej ríši a jej konci, súdia dnes historici, že bitka, ktorá sa odohrala 28. júna 1389 na Kosovom poli, dopadla v podstate nerozhodne. Obe strany utrpeli ťažké straty a o život prišli obaja vrchný velitelia, Murad I. a Lazar Hrebeljanović. Sultána prebodol zrejme ešte pred začatím bitky príslušník Lazarovej družiny Miloš Obilić (Kobilić), ktorému sa podarilo klamstvom preniknúť do tureckého tábora. Velenie potom prevzal Muradov syn Bayezid I. (1389 – 1402) a bitku doviedol do konca. Zajatý knieža Lazar a ďalší srbský veľmoži boli v odvete za sultánove zavraždenie z jeho príkazu popravení.

Tragické dôsledky bitky na Kosovom poli sa prejavili ešte len postupne. Srbsko, ktoré stratilo v bitke svoje najlepšie vojenské sily, bolo vzápätí zo severu napadnuté uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským. To donútilo kňažnú vdovu Milicu, ktorá vládla za Lazarových nedospelých synov, prijať Bayezidove mierové podmienky. Srbsko sa stalo vazalským štátom s povinnosťou platiť Osmanom poplatok a poskytovať im vojenskú pomoc. Okrem toho boli do srbských miest umiestnené turecké posádky.

Bitka pri Nikopole v roku 1396

Omnoho horšie dopadlo Bulharsko, pretože Turci sa po uvedení Srbska do vazalskej závislosti sústredili na konečné usporiadanie pomerov v juhozápadnej časti Balkánu. V roku 1391 prekročila časť tureckého vojska Dunaj a napadla Valašsko. Valašský knieža Mircea I. sa zaviazal k poplatnej závislosti. Potom vtrhli Turci na juh Uhorska, ale tu boli na hlavu porazený Žigmundom Luxemburským. Tejto príležitosti využil trnovský cár Ivan Šišman a požiadal uhorského kráľa o pomoc proti Turkom. Keď sa vypravil na jednanie do Nikopolu na Dunaji, rozhodol sa Bayezid, že nespoľahlivého vazala potrestá, a obliehal Trnovo. Po troch mesiacoch urputnej obrany padlo 17. júla 1393 sídelné mesto druhého bulharského cárstva do rúk Osmanov, ktorí ho vyrabovali, spustošili výstavné paláce aj kostoly a zdecimovali obyvateľov, hoci im Bayezid osobne zaručil bezpečie. Viac než sto bojlarov bolo povraždených, mnoho významných meštianskych rodín bolo presídlených do Malej Ázie. Sčasti vyľudnené Trnovo osídlili turecký kolonisti. Potom sa Bayezid obrátil proti Nikopolu, kde zajal posledného bulharského cára Ivana Šišmana, ktorý neskôr buď zomrel vo väzení alebo bol popravený. Súčasne si turecký dobyvatelia podmanili Dobrudžu (1393). Vidinský vládca Ivan Stracimir bol donútený vpustiť do svojej krajiny turecké posádky, ktoré mali chrániť ich hranice pred útokmi z Uhorska. V roku 1395 sa Mirčovi Starému podarilo poraziť s uhorskou pomocou turecké vojsko pri Rovine (v tejto vojne zahynul turecký vazal Marko z Prilepu a Osmani potom ovládli celé Macedónsko). Valašsko síce zostalo naďalej poplatne závislé osmanskej ríši, ale požívalo zatiaľ značné autonómie.

Až po tom, čo osmanskí Turci ovládli Balkán, sa začali kresťania v Európe obávať stále silnejšej islamskej moci v juhovýchodnej Európe. Žigmund Luxemburský zostavil s požehnaním pápeža spojenú križiacku výpravu, ktorú tvorili vojaci z Uhorska, Francúzska, Nemecka, Talianska a ďalších krajín, a vytiahol s ňou proti Osmanom. Ale v bitke pri Nikopole v septembri 1396 boli Žigmundove vojská ťažko porazené a sám Žigmund musel rýchlo ujsť. Paradoxne na strane Osmanskej ríše bojovalo mnoho vojakov z obsadených vazalských balkánskych štátov.

Z Osmanskej ríše sa stala rešpektovaná mnohonárodná (nie len turecká) veľmoc. Hoci bol preferovaným náboženstvom islam, tolerovali sa v obmedzenej miere aj iné cirkvi (pravoslávne kresťanstvo, judaizmus), na rozdiel od katolickej Európy, ktorá tvrdo potlačovala iné druhy náboženstva.

Bayezid I. ako zajatec u Tímúra

Osmanské interregnum a po ňom (1402 – 1453)

[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte v roku 1402 obliehal sultán Bayezid I. Konštantínopol s úmyslom ho definitívne dobyť a zabrať. Pri tomto obliehaní však bol nútený zmeniť plány.

Z východnej strany začal Osmanskú ríšu ohrozovať mocný uzbecký vládca s mongolskými koreňmi a ešte krutejší bojovník Tímúr. Bayezid podcenil silu svojho nepriateľa a stretol sa s ním v bitke pri Ankare, kde bol však na hlavu porazený a sám sultán bol zajatý. Pre osmanskú ríšu nastal kritický okamih, známy ako osmanské interregnum. Bayezid zomrel v uzbeckom zajatí za nevyjasnených okolností v roku 1403. Tímúr po spustošení Malej Ázie zamieril svoje dobyvateľské úsilie späť na Ďaleký východ. Päť synov Bayezida sa nebolo schopných dohodnúť na spoločnom sultánovi a každý z nich nárokoval trón pre seba. Nastala séria vzájomných občianskych vojen, kde väčšina týchto bratov bolo nakoniec zabitých. Až po jedenástich rokoch v roku 1413 sa stal novým sultánom Mehmed I. a začal konsolidovať zničenú krajinu. Následky tejto bratovražednej vojny museli riešiť ešte Mehmedovi nástupcovia Murad II. a tiež Mehmed II.

Balkánske územia stratené v priebehu občianskej vojny, vrátane Solúnu, Macedónska a Kosova, boli neskôr získané Muradom II. v rokoch 1430 až 1450. 10. novembra 1444 Murad v bitke pri Varne odrazil križiacku výpravu zloženú z uhorských, poľských a valašských armád pod vedením poľsko-uhorského vladára Vladislava III. a Jána Huňadyho v bitke pri Varne. Odpor proti Osmanom naďalej pretrvával v Albánsku pod vedením miestneho vládcu Skanderbega. O štyri roky neskôr pripravil Ján Huňady ďalšiu armádu uhorsko-valašských síl, ale znovu bol porazený pri druhej bitke na Kosovom poli v roku 1448.

Expanzia a vrchol (1453 – 1566)

[upraviť | upraviť zdroj]

Syn Murada II., Mehmed II. Dobyvateľ, reorganizoval štát aj armádu a 29. mája 1453 dobyl Konštantínopol (pozri Pád Konštantínopola). Mehmed umožnil pravoslávnej cirkvi zachovať si svoju autonómiu a pôdu výmenou za prijatie osmanskej autority.[5] Kvôli napätiu medzi štátmi západnej Európy a dovtedy existujúcou Byzantskou ríšou (napr. pre štvrtú križiacku výpravu) väčšina ortodoxnej populácie akceptovala osmanskú vládu viac ako benátsku, či katolícku vládu.[5] Albánsky odpor bol hlavnou prekážkou expanzie Osmanov na taliansky polostrov.

Bitka pri Moháči v roku 1526.

V 15. a 16. storočí vstúpila Osmanská ríša do obdobia expanzie. Ríša prosperovala pod vládou angažovaných a účinných sultánov. Hospodársky sa rozvíjala aj vďaka kontrole hlavných obchodných ciest medzi Európou a Áziou.[6]

Sultán Selim I. (1512 – 1520) dramaticky rozšíril východné a južné hranice ríše tým, že porazil šáha Ismaila zo Safíjovovcov v bitke pri Čaldiráne.[7] Selim I. stanovil osmanské pravidla v Egypte a zabezpečil si námorný vplyv na Červenom mori. Po tejto osmanskej expanzii začalo súperenie medzi Portugalskou ríšou a Osmanskou ríšou o dominanciu.[8]

Sultán Süleyman I., najdlhšie panujúci sultán Osmanskej ríše (1520 – 1566)

Najväčšie rozmery ríša nadobudla za vlády jeho syna Süleymana Veľkolepého.[9] Süleyman I. (1520 – 1566) dobyl Belehrad v roku 1521, južnú a strednú časť Uhorska a po historickom víťazstve v bitke pri Moháči v roku 1526 založil turecké vojvodstvo. Vládol na území dnešného Maďarska (okrem západnej časti) a ostatných stredoeurópskych území. V roku 1529 obliehal Viedeň, ale nedokázal ju získať.[10] V roku 1532 podnikol ďalší útok na Viedeň, ale bol odrazený pri obliehaní Günsu.[11] Sedmohradsko, Valašsko a časť Moldavska sa stali kniežatstvami (ejáletmi) Osmanskej ríše. Na východe dobyli osmanský Turci v roku 1535 perzský Bagdad, získali kontrolu nad Mezopotámiou a námorný prístup do Perzského zálivu. V roku 1555 sa Kaukaz prvýkrát oficiálne rozdelil medzi Safíjovcov a Osmanov a zostal ich súčasťou až do konca rusko-tureckej vojny (1768 – 1774). Týmto rozdelením Kaukazu a podpísaním Amasyjského mieru sa západné Arménsko, západný Kurdistan a západné Gruzínsko (vrátane západného Samtskheho) stalo územím Osmanov, zatiaľ čo južný Dagestan, východné Arménsko, východné Gruzínsko a Azerbajdžan zostali Perzií.[12]

Silným spojencom Osmanskej ríše sa stalo Francúzsko po tom, ako sa spojili do vzájomnej opozícii voči habsburskej vláde. Francúzske dobytie Nice (1543) a Korziky (1553) bolo úspešné vďaka spojenectvu síl francúzskeho kráľa Františka I. a sultána Süleymana I. Týmto bitkám velili osmanskí admiráli Barbarossa Hayreddin Paša a Turgut Reis.[13] Mesiac pred obliehaním Nice podporovalo Francúzsko osmanské vojská s jednotkou delostrelectva počas osmanského dobytia Ostrihomu v severnom Uhorsku v roku 1543. Po ďalších úspechoch osmanských Turkov, habsburský vládca Ferdinand v roku 1547 oficiálne uznal osmanskú nadvládu v Uhorsku.

Na konci Süleymanovej vlády mala ríša rozlohu približne 2 273 720 km² a rozprestierala sa na troch kontinentoch[14] (od dnešnej poľsko-slovenskej hranice na severe po Jemen na juhu a od Iránu na východe po okolie Benátok na západe). Počet obyvateľstva sa odhaduje na 30 až 35 miliónov, čo zodpovedá vtedajšiemu spoločnému počtu obyvateľov vo Francúzsku, v Taliansku a Španielsku.[9] Okrem toho sa ríša stala dominantnou námornou silou, ktorá ovládala väčšinu Stredozemného mora.[15] V tejto dobe bola Osmanská ríša vplyvnou súčasťou európskej politickej sféry. Osmani sa zapojili aj do mnohonárodnostných náboženských vojen, keď sa Španieli a Portugalci zjednotili pod Iberskú úniu. Na začiatku 17. storočia začal celosvetový konflikt medzi osmanským kalifátom a Iberskou úniou. Bola to patová situácia, pretože obe mocnosti mali podobnú populáciu, technológiu a ekonomickú úroveň.

Veľkosť Osmanskej ríše v roku 1566 po smrti Sulejmana I.

Stagnácia a reformy (1566 – 1827)

[upraviť | upraviť zdroj]

Vzbury, zvraty a oživenie (1566 – 1683)

[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici 16. storočia sa Osmanská ríša dostala pod rastúcu záťaž z inflácie a rýchlo rastúcich nákladov na vojnu, ktoré mali vplyv na Európu i Blízky východ. Tieto tlaky viedli k sérii kríz okolo roku 1600, čo vyvolalo veľký tlak na osmanský vládny systém.[16] Ríša podstúpila sériu zmien politických a vojenských inštitúcií v reakcii na tieto výzvy, ktoré jej umožnili úspešne sa prispôsobiť novým podmienkam sedemnásteho storočia a zostali mocné vojensky aj ekonomicky.[17] Historici polovice dvadsiateho storočia kedysi charakterizovali toto obdobie ako obdobie stagnácie a úpadku, ale väčšina akademikov tento názor dnes odmieta.

Objav nových námorných obchodných ciest západoeurópskymi štátmi im umožnil vyhnúť sa osmanskému obchodnému monopolu. Portugalský objav mysu Dobrej nádeje v roku 1488 inicioval sériu osmansko-portugalských námorných vojen v Indickom oceáne v priebehu 16. storočia. Napriek narastajúcej európskej prítomnosti v Indickom oceáne pokračoval rozkvet osmanského obchodu s východom.

Bitka pri Viedni, ktorá skončila Osmanskou porážkou

Za vlády Ivana IV. (1533 – 1584), ruského cára, sa Osmanská ríša rozšírila do oblasti Volgy a Kaspického mora na úkor tatárskych chánov. V roku 1571 vypálil Moskvu krymský chán Devlet I Giray, ktorý bol podporovaný Osmanmi.[18] Ďalší rok sa invázia opakovala, ale bola odrazená v bitke pri Molodi. Krymský chánát pokračoval v invázii do východnej Európy v sérii otrockých nájazdov a zostal významnou silou vo východnej Európe až do konca 17. storočia.[19]

V južnej Európe katolícka koalícia vedená Španielskom Filipom II. vyhrala v roku 1571 v bitke pri Lepanto nad osmanskou flotilou. Katolícke zbrane zabili vyše 30 000 Turkov a dobyli alebo zničili 200 lodí.[20] Bola to prekvapujúca rana obrazu osmanskej neporaziteľnosti. V roku 1565 vyhrali Maltézski rytieri nad Osmanskou ríšou pri obliehani Malty.[21] Bitka bola omnoho poškodzujúcejšia pre Osmanské námorníctvo kvôli strate skúsených pracovných síl, ako strate lodí, ktoré boli rýchlo nahradené.[22] Osmanské námorníctvo sa rýchlo zotavilo a presvedčilo Benátky, aby podpísali mierovú zmluvu v roku 1573, čo umožnilo Osmanom rozšíriť a upevniť svoju pozíciu v severnej Afrike.[23]

Kösem Sultán, jedna z najmocnejších žien v Osmanskej ríši.

Naproti tomu sa Habsburské hranice trochu usadili, bola to patová situácia spôsobená vystužením habsburskej obrany. Dlhá turecká vojna proti Habsburgovcom (1593 – 1606 alebo 15-ročná vojna[24] ) vytvorila potrebu väčšieho počtu osmanskej pechoty vybavenej strelnými zbraňami, čo viedlo k uvoľneniu politiky prijímania zamestnancov. To prispelo k problémom nedisciplinovanosti a priamemu rebelantstvu vo vojenských oddieloch, ktoré neboli nikdy úplne vyriešené. Vzhľadom na to, že počet obyvateľov ríše dosiahol v roku 1600 30 miliónov ľudí, nedostatok pôdy dal ďalší tlak na vládu. Napriek týmto problémom zostal osmanský štát silný a jeho armáda sa nezrútila ani netrpela porážkami. Jedinými výnimkami boli kampane proti dynastii Safíjovovcov v Perzii, kde mnohé z osmanských východných provincií boli stratené, niektoré natrvalo. Táto vojna v rokoch 1603 – 1618 nakoniec vyústila do zmluvy, ktorá vrátila celý Kaukaz, okrem najzápadnejšieho Gruzínska, späť do vlastníctva iránskych Safíjovcov.[25]

Počas vlády Murada IV. (1623 – 1640) získala Osmanská ríša v roku 1639 opäť Irak od Safíjovcov. Výsledná zmluva toho istého roku rozdelila rozhodujúcim spôsobom Kaukaz a priľahlé regióny medzi dve susedné ríše, ako to už bolo definované v roku 1555 Amasyjským mierom.[26] Sultanát žien (1623 – 1656) bol obdobím, v ktorom matky mladých sultánov vykonávali moc v mene svojich synov. Najvýznamnejšími ženami tohto obdobia boli Kösem Sultan a jej nevesta Turhan Hatice, ktorých politická rivalita vyvrcholila v roku 1651 Köseminou vraždou. Počas éry Köprülü (1656 – 1703) bola kontrola ríše vykonávaná sledom veľkovezírov z rodiny Köprülüovcov.

Veľká turecká vojna (1683 až 1699)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Veľká turecká vojna

Toto obdobie obnovenej asertivity prišlo k nešťastnému koncu v roku 1683, kedy veľkovezír Kara Mustafa Paša viedol obrovskú armádu, aby sa pokúsil o druhé osmanské obliehanie Viedne vo Veľkej tureckej vojne v rokoch 1683 – 1699. Osmanské vojsko tam porazili spojenectvá Habsburgovcov, nemecké a poľské vojská na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim. Rakúskej diplomacii sa na to v roku 1684 spolu s Poľskom a Benátkami podarilo proti Osmanskej ríši ustanoviť Svätú ligu. K nej sa o dva roky neskôr pripojilo i Rusko.

Postupne začali habsburské vojská pod vedením Karola Lotrinského od Turkov a ich spojencov oslobodzovať aj územie Slovenska. V roku 1685 začali obliehať pevnosť Nové Zámky, neskôr Ostrihom, ktoré oslobodili v auguste a októbri 1685. Ďalšie oporné body tureckej moci v Uhorsku boli obsadené v rýchlom slede. Cisárske jednotky postupne dobyli Budín, Pécs a Jáger. V roku 1687 dokonca boli turecké jednotky porazené pri Moháči. V roku 1668 bol obsadený stoličný Belehrad a Turci boli donútení opustiť Slavónsko.[27]

Habsburgovcom sa zároveň do roku 1685 podarilo zvrhnúť „slovenského kráľa“ Imricha Tököliho. Ten sa v roku 1682 stal – ako protivládca Habsburgovcov – kráľom resp. kniežaťom (Osmanská ríša ho titulovala kráľ), sám sa označoval ako knieža Hornouhorského kniežatstva, vazalského štátu Osmanskej ríše.

Mustafa II. (1695 – 1703) viedol útok v rokoch 1695 až 1696 proti Habsburgovcom v Uhorsku, ale bol dňa 11. septembra 1697 rozdrvený pri katastrofálnej porážke v Zenty (v súčasnom Srbsku). 26. januára 1699 bola podpísaná Karlovacká zmluva, ktorá ukončila Veľkú tureckú vojnu. Osmani sa vzdali kontroly nad významnými územiami, mnohými natrvalo.

Rastúca Ruská hrozba (1683 – 1827)

[upraviť | upraviť zdroj]
Rakúske vojská pod vedením Eugena Savojského dobyli v roku 1717 Belehrad.

Okrem straty Banátu a dočasnej straty Belehradu (1717 – 1739) zostali osmanské hranice na Dunaji a Sáve počas osemnásteho storočia stabilné. Ruská expanzia však predstavovala veľkú a rastúcu hrozbu. V súlade s tým bol švédsky kráľ Karol XII. privítaný ako spojenec Osmanskej ríši po jeho porážke Rusmi v bitke pri Poltave 1709 v strednej Ukrajine (časť Veľkej severnej vojny v rokoch 1700 – 1721). Karol XII. presvedčil osmanského sultána Ahmeda III., aby vyhlásil vojnu Rusku, čo vyústilo v osmanské víťazstvo pri rieke Prut v rokoch 1710 – 1711 v Moldavsku.

Po Rakúsko-tureckej vojne v rokoch 1716 – 1718 potvrdila Požarevacká zmluva stratu Banátu, Srbska a "Malého valašska" (Olténia) v Rakúsku. Zmluva taktiež potvrdila, že Osmanská ríša bola v ústupe a pravdepodobne tým nepredstavuje žiadnu ďalšiu agresiu v Európe.[28] Rakúsko-turecká vojna (1737 – 1739), ktorá bola ukončená Belehradskou zmluvou v roku 1739, viedla k opätovnému vzniku Srbska a Olténie, ale impérium stratilo prístav Azov, severne od Krymského polostrova až po Rusko. Po tejto zmluve sa Osmanská ríša mohla tešiť z mieru, pretože Rakúsko a Rusko boli nútené vysporiadať sa s nástupom Pruska.[29]

Sultán Selim III.

Vznikli vzdelávacie a technologické reformy, vrátane zriadenia inštitúcií vyššieho vzdelávania, napr. Istanbulskej technickej univerzity.[30] V roku 1734 bola zriadená delostrelecká škola, ktorá stanovila delostrelecké metódy v západnom štýle, ale islamské duchovenstvo s tým úspešne nesúhlasilo v rámci teodície.[31] V roku 1754 bola znovu otvorená delostrelecká škola.[31] V roku 1726 presvedčil Ibrahim Muteferrika veľkovezíra Nevşehirliho Damata Ibrahima Pašu, a duchovenstva o účinnosti tlače. Muteferrikovi bolo neskôr povolené sultánom Ahmedom III. vydávať ne-náboženské knihy (napriek opozícii niektorých kaligrafov a náboženských vodcov).[32] Tlač Muteferrika uverejnila svoju prvú knihu v roku 1729, a do roku 1743 vydala 17 diel v 23 zväzkoch, z ktorých každá má 500 až 1 000 kópií.[33]

V roku 1768 ruskom-podporovaný ukrajinský Haidamakanci, prenasledújuca poľských spoločníkov, vstúpila do Balty, osmanského mesta na hranici Besarábie na Ukrajine, zmasakrovala svojich občanov a vypálila mesto na popol. Táto akcia vyvolala Osmanskú ríšu do Rusko-tureckej vojne v rokoch 1768 – 1774. Zmluva Küçüka Kaynarcu z roku 1774 ukončila vojnu a poskytla slobodu uctievania kresťanských občanov provincií Valašska a Moldavska kontrolovaných Osmanmi.[34] Koncom 18. storočia, po niekoľkých porážkach vo vojnách s Ruskom začali niektorí ľudia v Osmanskej ríši usudzovať, že reformy Petra Veľkého poskytli Rusom náskok a Osmani tak musia držať krok s technológiou západu, aby sa zabránilo ďalším porážkam.[31]

Selim III. (1789 – 1807) urobil prvé veľké pokusy modernizovať armádu, ale jeho reformy brzdili náboženské vedenie a janičiari. Nakoniec sa janičiari vzbúrili. Selimove úsilie ho stálo jeho trón a život, kvôli čomu Mahmud II. v roku 1826 zrušil janičiarsky zbor.

Sultán Mahmud II. zrušil oddiel janičiarov.

Srbská revolúcia (1804 – 1815) znamenala začiatok éry národného prebudenia na Balkáne počas otázky na východe. V roku 1811 sa proti Osmanom vzbúril fundamentalistický Wahhabis z Arábie, vedený rodinou al-Saudovcov. V roku 1821 Gréci vyhlásili vojnu sultánovi. Po povstaní, ktoré vzniklo v Moldavsku, nasledovala hlavná revolúcia na Peloponéze, ktorá sa spolu so severnou časťou Korintského zálivu stala prvou časťou Osmanskej ríše na dosiahnutie nezávislosti (v roku 1829). V roku 1830 Francúzi napadli Alžírsko, ktoré prehralo. V roku 1831 sa Mohammad Ali vzbúril s cieľom stať sa sultánom a založiť novú dynastiu. Jeho francúzsky vycvičená armáda pod vedením svojho syna Ibrahima Pašu porazila Osmanskú armádu, keď pochodovala do Konštantínopolu, čím sa dostali do vzdialenosti 200 kilometrov od hlavného mesta.[35] V zúfalstve apeloval sultán Mahmud II. na pomoc Rusov, žiadajúc cisára Mikuláša I., aby poslal vojenskú silu, ktorá by ho zachránila.[36] Na oplátku za podpísanie zmluvy Hünkâr İskelesi poslali Rusi expedičnú silu, ktorá odradila Ibrahima získať Konštantínopol.[36] Za podmienok Kutahijského pokoja, podpísaného 5. mája 1833, Mohammad Ali súhlasil s tým, že sa vzdá svojho nároku na trón, výmenou za čo boli vytvorené provincie Kréty, Aleppa, Tripolisu, Damasku a Sidonu (posledné štyri zahŕňajú modernú Sýriu a Libanon) a majú právo vyberať dane v Adane.[36]

V roku 1839 sa Sublime Porte pokúsil vziať späť to, čo stratil s de facto nezávislým egyptským vilayetom a utrpel zdrvujúcu porážku, ktorá viedla k orientálnej kríze, keďže Mohammad Ali bol veľmi blízky Francúzsku a vyhliadky na neho ako sultána boli široko vnímané ako uvedenie celej ríše do francúzskej sféry vplyvu.[36] Keď sa Sublime Porte ukázalo ako neschopné poraziť Egypťanov, Británia a Rakúsko zasiahli, aby porazili Egypt.[36] V polovici 19. storočia sa Osmanská ríša Európanmi nazývala „chorým človekom“. Vazalské štáty – Srbské kniežatstvo, Valašsko a Moldavsko – sa posunuli smerom k nezávislosti počas 60-tych a 70-tych rokov 19. storočia.

Úpadok a modernizácia (1828 – 1908)

[upraviť | upraviť zdroj]
Sultán Abdülhamid II.

Počas obdobia Tanzimatu (1839 – 1876) viedla séria ústavných reforiem vlády k pomerne modernej armáde, reformám bankového systému, dekriminalizácii homosexuality a cechom s modernými továrňami.[37] Osmanské ministerstvo pošty bolo založené v Istanbule 23. októbra 1840.[38][39]

Samuel Morse prijal turecký patent na telegraf v roku 1847, ktorý vydal sultán Abdülmecid, ktorý osobne testoval nový vynález.[40] Po tomto úspešnom teste sa 9. augusta 1847 začala práca na prvej tureckej telegrafnej linke (Istanbul-Edirne-Şumnu).[41] Reformné obdobie vyvrcholilo ústavou, nazvanou Kanûn-u Esâs. Prvá ústavná doba ríše trvala krátko. Parlament vládol len dva roky, kým ho sultán pozastavil.

Kresťanské obyvateľstvo ríše sa vďaka svojej vyššej vzdelanostnej úrovni začalo tlačiť nad moslimskú väčšinu, čo viedlo k veľkému odporu u moslimov.[42] V roku 1861 tu bolo 571 základných a 94 stredných škôl pre osmanských kresťanov s celkovým počtom 140 000 žiakov, čo je číslo, ktoré značne prevyšovalo počet moslimských detí v škole v rovnakom čase, ktoré sa ešte navyše museli učiť arabčinu a Islamskú teológiu.[42] V roku 1911 vlastnilo zo 654 veľkoobchodných spoločností v Istanbule 528 etnických Grékov.[42] V mnohých prípadoch boli kresťania a Židia schopní získať ochranu pred európskymi konzulmi a občianstvom, čo znamenalo, že boli chránení pred osmanským právom a nepodliehali rovnakým ekonomickým predpisom ako ich moslimskí súdruhovia.[43]

Krymská vojna (1853 – 1856) bola súčasťou dlhodobej súťaživosti medzi veľkými európskymi mocnosťami, kvôli vplyvu na územia upadajúcej Osmanskej ríše. Finančné bremeno vojny viedlo 4. augusta 1854 osmanský štát k vydaniu zahraničných pôžičiek vo výške 5 miliónov libier.[44] Vojna zapríčinila odchod krymských Tatárov, z ktorých asi 200 000 sa presťahovalo do Osmanskej ríše v pokračujúcich vlnách emigrácie.[45] Ku koncu kaukazských vojen bolo 90% kaukazských obyvateľov vyhnaných zo svojich domovov na Kaukaze, čo viedlo k osídleniu 500 000 až 700 000 kaukazských obyvateľov v Turecku.[46] Niektoré Kaukazské organizácie udávajú oveľa väčšie počty, a to 1 – 1,5 milióna obyvateľov deportovaných alebo zabitých. Krymskí tatárski utečenci zohrali na konci 19. storočia mimoriadne významnú úlohu v snahe o modernizáciu osmanského vzdelávania.[47]

Osmanské územie pred prvou balkánskou vojnou (1912 – 1913) – Osmanská ríša vyznačená fialovou farbou.

V tomto období dala Osmanská ríša len malé množstvo verejných prostriedkov na vzdelávanie; napríklad v rokoch 1860 – 1861 sa do vzdelávania investovalo len 0,2% peňazí z celkového rozpočtu.[48] Osmanský štát, ktorý začal s dlhovou činnosťou v krymskej vojne, bol v roku 1875 nútený vyhlásiť bankrot. V roku 1876 osmanskí bašibozukovia brutálne potlačili bulharské povstanie, kde zmasakrovali až 100 000 ľudí.[49] Rusko-turecká vojna (1877 – 1878) skončila presvedčivým víťazstvom Ruska. Výsledkom bolo, že územie Osmanov v Európe sa prudko zmenšovalo: Bulharsko bolo založené ako nezávislé kniežatstvo v Osmanskej ríši, Rumusko dosiahlo úplnú nezávislosť, Srbsko a Čierna Hora získalo úplnú nezávislosť, ale s menšími územiami. V roku 1878 Rakúsko-Uhorsko jednostranne anektovalo osmanské provincie Bosnu a Hercegovina a Novi Pazar.

Britský premiér Benjamin Disraeli podporoval počas berlínskeho kongresu obnovu osmanských území na Balkánskom polostrove a na oplátku Británia v roku 1878 prevzala administratívu Cypru.[50] Británia neskôr v roku 1882 poslala vojakov do Egypta, aby potlačili Urabijské povstanie – sultán Abdülhamid II. bol príliš paranoidný na mobilizáciu svojej vlastnej armády, pretože sa obával, že by to viedlo k štátnemu prevratu. V roku 1883 prišla nemecká vojenská misia pod vedením generála baróna Colmara von der Goltza na výcvik osmanskej armády, čo viedlo k tzv. "Goltzovej generácii" nemecky vyškolených dôstojníkov, ktorí mali zohrávať významnú úlohu v politike posledných rokov ríše.[51]

Od roku 1894 do roku 1896 zahynulo 100 000 až 300 000 Arménov žijúcich v Osmanskej ríši kvôli tomu, čo sa stalo známym ako Hamidíjské masakry.[52]

Keďže sa Osmanská ríša postupne zmenšovala, približne 7 – 9 miliónov moslimov sa presťahovalo zo svojich bývalých území na Kaukaze, na Kryme, na Balkáne a na stredomorských ostrovoch do Anatólie a východnej Trácie.[53] Po tom, čo ríša prehrala prvú balkánsku vojnu (1912 – 1913), stratila všetky svoje balkánske územia okrem východnej Trácie. To malo za následok, že okolo 400 000 moslimov utekalo s ustupujúcimi osmanskými armádami, a približne 400 000 ne-moslimov utekajúcich z územia stále pod osmanskou vládou.[54] Justin McCarthy odhaduje, že v období od roku 1821 do roku 1922 zomrelo na Balkáne niekoľko miliónov moslimov s vyhostením podobného počtu.[55]

Mehmed V. bol po Mladotureckej revolúcii vyhlásený za sultána Osmanskej ríše.

Porážka a zánik (1908 – 1922)

[upraviť | upraviť zdroj]

Porážka a zánik Osmanskej ríše (1908 – 1922) sa začala druhou ústavnou érou, ktorá bola momentom nádeje a sľubu ustanovenou Mladotureckou revolúciou. Obnovila osmanskú ústavu z roku 1876 a pod osmanským parlamentom priniesla viacstrannú politiku s dvojstupňovým volebným systémom (volebný zákon). Ústava ponúkla nádej tým, že umožnila občanom ríše modernizovať štátne inštitúcie, omladiť ich silu a umožniť im brániť sa proti vonkajším mocnostiam. Jej záruka slobôd prisľúbila rozpustenie medzikomunitného napätia a zmenenie ríše na harmonickejšie miesto. Namiesto toho sa toto obdobie stalo príbehom súmraku v ríši.

Členovia Mladoturkov, ktorí kedysi odišli do úzadia, si teraz založili svoje strany.[56] Medzi nimi boli hlavné „Výbor Únie a progresu“ a „Strana slobody a súhlasu“. Na druhom konci spektra boli etnické strany, medzi ktoré patrili Poale Zion, Al-Fatat a arménske národné hnutie organizované v rámci Arménskej revolučnej federácie. Rakúsko-Uhorsko, ktoré profitovalo z občianskeho sporu, si oficiálne pripojilo Bosnu a Hercegovinu v roku 1908. Posledné osmanské sčítanie ľudu sa uskutočnilo v roku 1914. Napriek vojenským reformám, ktoré rekonštituovali osmanskú modernú armádu, stratila ríša v taliansko-tureckej vojne (1911) svoje severoafrické územia a Dodekanese a takmer všetky svoje európske územia v balkánskych vojnách (1912 – 1913). Ríša čelila neustálym nepokojom v rokoch, ktoré viedli k prvej svetovej vojne, vrátane osmanskej protistrany z roku 1909, k incidentu 31. marec a dvoch ďalších prevratov v rokoch 1912 a 1913.

História Osmanskej ríše počas prvej svetovej vojny začala osmanským prekvapujúcim útokom na ruské pobrežie Čierneho mora 29. októbra 1914. Po útoku vyhlásilo Rusko a jeho spojenci Francúzsko a Británia vojnu proti Osmanom. V prvých rokoch vojny došlo k niekoľkým dôležitým osmanským víťazstvám, ako napríklad bitka o Gallipoli a obliehanie Kut al-Amary.

Mehmed VI., posledný sultán Osmanskej ríše.

V roku 1915 nariadila osmanská vláda vyhladzovanie svojho etnického arménskeho obyvateľstva, čo malo za následok smrť približne 1,5 milióna Arménov v arménskej genocíde.[57] Genocída sa uskutočnila počas a po prvej svetovej vojny a uskutočňovala sa v dvoch fázach: veľkoobchodné zabíjanie zdatnej mužskej populácie a podrobovanie armádnych brancov k nútenej práci, po ktorej nasledovalo vyhostenie žien, detí, seniorov a bezvládny pochod smrti vedúci k sýrskej púšti. Boli vyhostení vojenskými sprievodmi a zbavení jedla a vody a boli podrobení pravidelným lúpežiam, znásilňovaniu a systematickému masakru. V rámci tej istej kampane etnických čistiek boli tiež páchané rozsiahle masakry proti gréckym a asýrskym menšinám.[58]

Arabská vzbura začala v roku 1916 a odvrátila vplyv Osmanov na stredovýchodnom fronte, kde počas prvých dvoch rokov vojny mali navrch. Prímerie Mudros bolo podpísané 30. októbra 1918, čím sa rozdelenie Osmanskej ríše stanovilo v súlade so Zmluvou z Sèvres. Táto zmluva, ktorá bola navrhnutá na konferencii v Londýne, umožnila sultánovi udržať si svoje postavenie a titul. Okupácia Intanbulu a Izmiru viedla k založeniu tureckého národného hnutia, ktoré zvíťazilo v tureckej vojne za nezávislosť (1919 – 1923) pod vedením Mustafu Kemala (neskôr s priezviskom Atatürk). Sultanát bol zrušený 1. novembra 1922 a posledný sultán Mehmed VI. (vládol 1918 – 1922) opustil krajinu 17. novembra 1922. Kalifát bol zrušený 3. marca 1924.[59]

Vláda

[upraviť | upraviť zdroj]

Pred reformami v 19. a 20. storočí bola štátna organizácia Osmanskej ríše systémom s dvoma hlavnými dimenziami: vojenskou správou a civilnou správou. Sultán mal v systéme najvyššie postavenie. Civilný systém bol založený na miestnych správnych celkoch zodpovedajúcich charakteristikám regiónu. Štát mal kontrolu nad klérom. Podľa osmanského chápania mala byť hlavnou zodpovednosť štátu obhajovať a rozširovať územia moslimov a zaistiť bezpečnosť a harmóniu vnútri svojich hraníc v preklenujúcom kontexte ortodoxnej islamskej praxe a suverenity rozhodnutí Osmanských dynastií.

Veľvyslanci v paláci Topkapı.

Osmanská ríša, ako inštitúcia Osmanov (Osmanských dynastií) bola v islamskom svete bezprecedentná a neprekonateľná vzhľadom na veľkosť a trvanie ríše. V Európe podobne neprerušovaný rad panovníkov (kráľov / cisárov) z tej istej rodiny dosiahli len Habsburgovci, ktorí vládli podobne dlho a počas rovnakého obdobia od konca 13. do začiatku 20. storočia. Osmanská dynastia bola tureckého pôvodu. V jedenástich prípadoch bol sultán zosadený (nahradený ďalším sultánom osmanskej dynastie, ktorý bol [už bývalého] sultánov brat, syn alebo synovec), pretože ho jeho nepriatelia vnímali ako hrozbu pre štát. V osmanskej histórii boli iba dva pokusy o zosadenie vládnucej osmanskej dynastie, oba však zlyhali.[60] Posledný osmanský sultán Mehmed VI. (vládol 1918 – 1922) bol priamy potomok mužskej línie prvého osmanského sultána Osmana I. (vládol 1299 – 1323/4), čo v európskych krajinách a v islamskom svete nebolo obdobné (napr. mužská línia Habsburgovcov zanikla v roku 1740). Primárnym účelom sultánovho harému bolo zabezpečiť narodenie mužských dedičov osmanského trónu a zabezpečiť pokračovanie priameho patrilineálneho (mužského) potomstva osmanských sultánov.

Najvyššiu pozíciu v islame, kalifát, požadovali sultáni už počnúc Muradom I., ktorý bol ustanovený ako osmanský kalifát. Osmanský sultán, pâdişâh alebo "pán kráľov", slúžil ako jediný vladár ríše a bol považovaný za stelesnenie svojej vlády, hoci nie vždy vykonával úplnú kontrolu. Sultánov harém bol jedným z najdôležitejších v osmanskom dvore. Vládla mu Válide sultán. Príležitostne sa zapájala do štátnej politky. Harémove ženy istý čas účinne kontrolovali štát, čím sa táto doba nazvala „Sultanát žien“. Noví sultáni sa vyberali vždy zo synov predchádzajúceho sultána.

Ozbrojené sily

[upraviť | upraviť zdroj]
Osmanský piloti v roku 1912.

Prvé vojenské jednotky osmanského štátu tvorila armáda zostavená Osmanom I. z kmeňov, ktoré žili v horách západnej Anatólie koncom 13. storočia. Osmanská armáda bola tvorená komplexným systémom náboru a léna (odmeny pod podmienkou, že prijímateľ zloží sľub vernosti). Hlavné zbory osmanskej armády zahŕňali janičiarov, sipahie, akindžie a mehterân. Osmanská armáda bola vo svojej dobe jednou z najpokročilejších bojových síl na svete a jednou z prvých, ktorá používala muškety a kanóny. Osmanskí Turci začali používať tiež falkonety, čo boli krátke, ale široké kanóny. Stalo sa tak počas obliehania Konštantinopolu v roku 1422.

Osmanská jazda bola skôr než na ťažké zbroji závislá na vysokej rýchlosti a pohyblivosti, používala luky, krátke meče na rýchlych koňoch (Turkoman a arab, predchodca plnokrvníka) a často uplatňovala taktiku podobnú Mongolom. Tá spočívala v predstieraní ústupu pri obkľučovaniu nepriateľských síl vnútri formácie v tvare polmesiaca a následnom skutočnom útoku. Počas 16. storočia, najmä za vlády Sulejmana Nádherného, ​​dosiahla sila, organizovanosť a výkonnosť tureckých vojsk absolútny vrchol. V Európe do roku 1683 v podstate nemala na súši rovnocenného protivníka.

Janičiari.

Základom armády bola jazda sipahíovia. Za službu v armáde dostávali dedičnú pôdu. Za dobré vojenské výkony mohli postúpiť do vyššieho lénneho stavu. Vojenská povinnosť sipahíov bola veľmi prísna. Počas vojnového ťaženia museli povinne narukovať. V boji tvorili sipahíjovia ľahké jazdectvo vyzbrojené lukmi a šípmi, kopijami a okrúhlymi štítmi. Tieto lénne vojská viedli pašovia a berlegbegovia, čiže správcovia oblastí z ktorej pochádzala lénna jednotka. Nižšími vojenskými veliteľmi boli sandžakbegovia a alajbegovia. K jazdectvu ešte patrili moslimskí dobrovoľníci najímaní na čas vojny nazývaný bešlü a gümüllü.[27]

Pechota bola známa svojou bojovnosťou a disciplínou. Najznámejšimi pešími jednotkami boli obávani janičiari. Boli vytvárané z odvlečených kresťanských detí, ktoré boli odmalička pripravované na vojenskú službu. Prešli tvrdým výcvikom a celý život strávili vo vojenských táboroch. Nesmeli sa ženiť, piť alkohol ani hrať hazardné hry. Boli známy svojou tvrdou disciplínou. Boli vyzbrojení lukmi, štítmi, jatagánmi (sečné zbrane), neskôr aj puškami. Boli považovaní za najspoľahlivejšie turecké jendnotky. V tureckých posádkach slúžili aj reisi a azabi, teda moslimovia zbavení povinnosti platiť dane. Tvorili jednotky s názvom džemaaty. Najkvalitnejšou zložkou tureckej armády boli delostrelci nazývaní topčovia.[27]

Porážky, najmä zo strany Ruska, však doviedli vládnucej vrstvu k poznaniu, že reformy v európskom duchu sú neodvratné. Selimův bratranec Mahmut II. v júni 1826 zrušil nenávidené Janičiarska zbory (vtedy o sile 135 000 mužov), ktoré už dlho nemali tú kvalitu, čo v ranom novoveku, zato svojimi povstaleckými akciami, terorom obyvateľov a nátlakom na panovníka neustále destabilizovali stáť. Jeho syn Abdülmecid I. v nastolenom kurze pokračoval skutočne hlbokých reforiem. Vďaka nim začala armáda najímať zahraničných odborníkov a posielala svoje dôstojníkov na výcvik do západoeurópskych krajín.

Osmanskej námorníctvo značne prispelo k územnému rozšíreniu ríše na európsky kontinent. Začalo s dobytím severnej Afriky, kedy bolo k ríši pripojené Alžírsko a Egypt v roku 1517. Od porážky pri Lepante (1571) bolo zjavné, že na mori už námorníctvo mimoriadne úspechy proti vzrastajúcim koloniálnom mocnostiam nedosiahne, však ešte po dve nasledujúce storočia ríša ovládala Čierne more a východnej polovicu Stredomoria. Počnúc stratou Grécka v roku 1821 a Alžírska v roku 1830 začala osmanská námornej moc a kontrola nad vzdialenými územiami klesať. Sultán Abdulaziz sa pokúsil obnoviť námornú silu, nechal preto postaviť najväčšiu flotilu po vtedajšej Británii a Francúzsku. Lodenice v Barrow v Anglicku postavili v roku 1886 svoju prvú ponorku práve pre Osmanskú ríšu. Po mladoturecké revolúcii v roku 1908 sa výbor pre úniu a pokrok snažil založiť nové silné osmanské námorníctvo. "Nadácia osmanského námorníctva" vznikla v roku 1910 a zakúpila nové lode prostredníctvom verejných darcov.

Zriadenie osmanského vojenského letectva sa datuje na jún 1909.

Administratívne rozdelenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Ejálety Osmanskej ríše v roku 1795.

Osmanská ríša bola koncom 14. storočia najprv rozdelená na provincie v zmysle pevných územných jednotiek s miestodržiteľom menovanými sultánom. Od konca 16. storočia bol najvyšší územný celok nazývaný ejálet, v európskych prameňoch nazývaný ako „pašalík“ alebo „bejlerbej“, čo je odvodené od paša („hlava“ – vojvodca, náčelník) resp. od „bej“ / „bejlerbej“ („pán pánov“ čiže miestokráľ, resp. guvernér). Ejálety (pašalíky) sa ďalej delili na menšie sandžaky a nahije.[61]

V roku 1867 boli v rámci reforiem Tanzimat zavedené nové správne jednotky, vilájety.

Ekonomika

[upraviť | upraviť zdroj]

Osmanská vláda úmyselne presadzovala politiku rozvoja Bursy, Edirne a Istanbulu (postupných osmanských hlavných miest) do veľkých obchodných a priemyselných centier, pretože obchodníci a remeselníci boli pri vytváraní novej metropoly nenahraditeľní.[62] Za týmto účelom Mehmed II. a jeho nástupca Bayezid II. taktiež povzbudzovali a vítali židovskú migráciu z rôznych častí Európy. Židia sa usadzovali v Istanbule a v ďalších prístavných mestách ako je Solún. Na mnohých miestach v Európe boli Židia prenasledovaní svojimi kresťanskými náprotivkami (napríklad v Španielsku po skončení Reconquisty). Imigranti uvítali toleranciu, ktorú prejavili Turci.

Osmanské ekonomické povedomie bolo úzko späté so základnými pojmami chápania štátu a spoločnosti na Blízkom východe, kde je konečným cieľom štátu upevnenie a rozšírenie moci panovníka a spôsobom, akým sa toho dosahovalo, bolo získavať bohaté zdroje príjmu, aby prosperovali produktívne triedy spoločnosti.[63] Konečným cieľom bolo zvýšenie štátnych príjmov, bez toho, aby došlo k poškodeniu prosperity subjektov, aby sa zabránilo vzniku sociálneho neporiadku a aby tradičná organizácia spoločnosti zostala nedotknutá. Osmanské hospodárstvo v ranom novoveku výrazne expandovalo, najmä v prvej polovici osemnásteho storočia. Ročný príjem ríše štyrikrát kolísal medzi rokmi 1523 a 1748, upravený o infláciu.[64]

Organizácia štátnej pokladnice a kancelárstva sa v rámci Osmanskej ríše rozvíjala viac ako ktorákoľvek iná islamská vláda. Táto organizácia vyvinula byrokraciu ako samostatnú skupinu, čiastočne vysoko trénovanú ulamu, ktorá sa vyvinula v profesionálny orgán. Účinnosť tohto profesionálneho finančného orgánu stojí za úspechom mnohých veľkých osmanských štátnikov.[65]

Moderné osmanské štúdie naznačujú, že zmena vzťahov medzi osmanskými Turkami a strednou Európou bola spôsobená otvorením nových námorných trás. Je možné vidieť pokles významu pozemných trás na východ, keďže západná Európa otvárala oceánske trasy, ktoré obchádzali Blízky východ a Stredozemie, súčasne s úpadkom samotnej Osmanskej ríše.[66]

Obyvateľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Smyrna pod osmanskou vládou v roku 1900.

Odhad populácie ríše 11 692 480 obyvateľov pre obdobie rokov 1520 – 1535 bol získaný spočítaním osmanských domácností odvádzajúcich desiatok a počet následne vynásobený piatimi.[67] Z nejasných dôvodov bola populácia v 18. storočí nižšia než v 16. storočí.[68] Odhad 7 230 660 obyvateľov pre prvé sčítanie ľudu, ktoré sa konalo v roku 1831, je považované za závažný podstav, pretože toto sčítanie malo slúžiť len k registrácii možných vojenských brancov.[67]

Sčítanie ľudu na osmanských územiach začalo až začiatkom 19. storočia. Údaje z roku 1831 sú k dispozícii ako oficiálne výsledky sčítania ľudu, ale tieto sčítania nepokrývali celú populáciu. Počítalo len mužov a nepokrývalo celú ríšu. Pre skoršie obdobie sú odhady veľkosti a rozmiestnenia populácie založené na pozorovaných demografických vzorcoch.[69]

Okolo roku 1800 mohla populácia dosahovať 25 až 32 miliónov obyvateľov. V európskych provinciách (predovšetkým na Balkáne) tvorila približne 10 miliónov, v ázijských provinciách 11 miliónov a v afrických provinciách približne 3 milióny. Hustota obyvateľstva bola vyššia v európskych provinciách – dvojnásobná než v Anatólii, ktorá bola zase trojnásobná hustote obyvateľov v Iraku a Sýrii a päťnásobná hustote obyvateľov v Arábii.[70]

Ku koncu existencie ríše bola dĺžka života odhadovaná na 49 rokov. Epidémie a hladomor spôsobovali veľké demografické zmeny. V roku 1785 okolo jednej šestiny egyptskej populácie zomrelo na mor a populácia Aleppa sa v 18. storočí znížila o dvadsať percent. Egypt medzi rokmi 1687 a 1731 zasiahlo šesť hladomorov a Anatóliu zasiahol posledný hladomor štyri desaťročia neskôr.[70]

Galata (Karaköy) a starý galatský most na Zlatý roh, cca 1880 – 1893.

Vzostup prístavných miest mal za následok zoskúpenie populácie a bol spôsobený vývojom dopravných prostriedkov ako parníky alebo železnice. Urbanizácia sa zvýšila najviac v rokoch 1700 až 1922, kedy mestá rástli. Zlepšenie zdravotných a hygienických podmienok ich pre život a prácu učinilo atraktívnejšími. Prístavné mestá ako Solún v Grécku zaznamenali nárast počtu obyvateľov z 55 000 v roku 1800 na 160 000 v roku 1912. Ďalej Izmir, kde v roku 1800 žilo 150 000 obyvateľov, narástol do roku 1914 na 300 000 obyvateľov.[70][71] Niektoré regióny mali naopak pokles počtu obyvateľov – Belehrad zaznamenal pokles populácie z 25 000 na 8 000 obyvateľov, a to predovšetkým kvôli politickým sporom.[70]

Ekonomická a politická migrácia mala dopad na celú ríšu. Napríklad ruské a rakúske anexie na Kryme a Balkáne mali za následok veľký príliv moslimských utečencov – 200 000 krymských Tatárov utieklo do Dobrudže.[70] Medzi rokmi 1783 a 1913 zaplavilo Osmanskú ríšu približne 5 až 7 miliónov utečencov, z ktorých najmenej 3,8 miliónov pochádzalo z ruských území. Niektoré migrácie zanechali nezmazateľné znaky, ako politické napätie medzi časťami ríše (napr. Turecko a Bulharsko), zatiaľ čo na iných územiach boli zaznamenané odstredivé účinky, zjednodušujúce demografické prvky vyplývajúce z rôznych skupín obyvateľstva. Ekonomika bola tiež postihnutá stratou remeselníkov, obchodníkov, výrobcov a poľnohospodárov.[70] Od 19. storočia značná časť moslimov z Balkánu emigrovala do dnešného Turecka. Títo ľudia sa označujú termínom Muhacir.[72] Po grécko-tureckej vojne v rokoch 1922 – 1923 zaniklo na 3 000 rokov staré grécke osídlenie v Ponte (Pontskí Gréci) či v Kappadokii (Karamanliovia). Malú Áziu opustilo okolo 1,5 milióna Grékov a Grécko opustilo približne 500 000 moslimov. V dobe pádu Osmanskej ríše v roku 1922 tvorili polovicu tureckého mestského obyvateľstva moslimskí utečenci z Ruska, Grécka a Balkánu.[73]

Jazyk

[upraviť | upraviť zdroj]

Osmanská turečtina bola oficiálnym jazykom ríše. Išlo o oghuzský turkický jazyk, výrazne ovplyvnený perzštinou a arabčinou. Osmania mali niekoľko vplyvných jazykov: turečtinu, ktorou hovorila väčšina ľudí v Anatólii a väčšina moslimov na Balkáne, s výnimkou Albánska a Bosny; perzštinu, ktorou hovorili vzdelanci;[74] arabčinu, používanú hlavne v Arábii, v severnej Afrike, Iraku, Kuvajte, Levante a častiach Afrického rohu; a somálčinu v celej oblasti Afrického rohu. V posledných dvoch storočiach dochádzalo k obmedzeniu týchto jazykov, aj keď im zostali špecifické role: perzština slúžila predovšetkým ako literárny jazyk pre vzdelaných,[74] zatiaľ čo arabčina bola používaná počas náboženských obradov. Turečtina vo svojej osmanskej variante bola vojenským jazykom a jazykom štátnej správy už od ranných dôb ríše. Osmanská ústava z roku 1876 oficiálne upevnila úradný status turečtiny.[75] V období po Tanzimate sa medzi vzdelanými stala francúzština spoločenským jazykom.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

V osmanskom ríšskom systéme panovala hegemonická moslimská moc nad nemoslimskými obyvateľmi.

Až do druhej polovice 15. storočia mala ríša kresťanskú väčšinu obyvateľov pod vládou moslimskej menšiny.[76] Na konci 19. storočia začala nemoslimská populácia v ríši značne klesať, a to nielen kvôli odtrhnutiu mnohých území, ale tiež kvôli migrácii. Podiel moslimov v 20. rokoch 19. storočia činil 60%, postupne stúpal na 69% v 70. rokoch 19. storočia a v 90. rokoch 19. storočia vzrástol na 76%.[77] Do roku 1914 bola iba 19,1% populácia ríše nemoslimských, väčšinou tvorený Židmi a kresťanmi, Asýrčanmi a Arménmi.

Islam

[upraviť | upraviť zdroj]
Kaligrafické písmo na fritovacej dlaždici, zobrazujúce Božie meno, Mohameda a prvých kalifov, cca 1727.

Turecké národy pred prijatím islamu praktikovali rôzne druhy šamanizmu. Abbásovský vplyv bol v strednej Ázii zaistený moslimským dobytím Trsansoxanie. Veľa rôznych tureckých kmeňov – vrátane Oghuzov, ktorí boli predkami Seldžukov i Osmanov – postupne konvertovalo na islam a toto náboženstvo začiatkom 11. storočia privliekli do Anatólie. Od založenia Osmanskej ríše Osmania nasledovali maturidismus (islamská škola teológie) a hanífovský mazhab (islamská právna škola).[78][79][80]

Moslimské sekty považované za kacírske, ako drúzi, ismá'ílíja, aleviti a alaviti, boli radené za Židov a kresťanov.[81] V roku 1514 nariadil sultán Selim I. zmasakrovať 40 000 anatolských alevitov, ktorých považoval za piatu kolónu rivala – Safíjovskej ríše. Selim bol tiež zodpovedný za bezprecedentnú a rýchlu expanziu Osmanskej ríše na Blízky východ, najmä vďaka dobytiu celého egyptského Mamluckého sultanátu. Týmto dobývaním Selim ďalej upevňoval osmanské tvrdenie, že je islamským kalifom, hoci sa osmanský sultáni považovali za kalifov od 14. storočia počínajúc Muradom I. (vládol 1362 až 1389). Titul kalifa si osmanskí sultáni držali po zvyšok funkčného obdobia úradu, ktoré skončilo jeho zrušením 3. marca 1924 Veľkým národným zhromaždením Turecka a exilom posledného kalifa Abdülmecida II. do Francúzska.

Kresťanstvo a judaizmus

[upraviť | upraviť zdroj]
Mehmed II. a Patriarcha Gennadius II.

V Osmanskej ríši boli kresťanom v súlade s moslimským systémom dhimmi zaručené obmedzené slobody (napríklad právo na bohoslužbu). Okrem rôznych iných zákonných obmedzení im bolo zakázané nosiť zbrane alebo jazdiť na koni, ich domy nemohli prekrývať tie moslimské.[82] Mnoho kresťanov a Židov konvertovalo s cieľom zaisiť si plné postavenie v spoločnosti. Väčšina však naďalej praktikovala svoje staré náboženstvá bez obmedzenia.[83]

Podľa systému millet boli nemoslimovia považovaný za predmet Ríše, ale nepodliehali moslimskej viere ani moslimskému zákonu. Napríklad ortodoxný millet stále podliehal Justiniánovemu zákonníku, ktorý v Byzantskej ríši platil 900 rokov. Najväčšej skupine nemoslimských obyvateľov (alebo dhimmi) islamského osmanského štátu, pravoslávnemu milletu, bola udelená rada zvláštnych privilégií v oblasti politiky a obchodu a museli platiť vyššie dane než moslimské subjekty.[84][85] Výber týchto daní (džizja) často sprevádzalo zlé zachádzanie a krutosť.

Podobné millety boli zriadené pre osmanskú židovskú komunitu, ktorá bola pod vedením osmanského hlavného rabína; arménske apoštolské spoločenstvo, ktoré bolo pod vedením hlavného biskupa; a radu ďalších náboženských komunít.[86] Niektorí tvrdia, že millet je príkladom predmoderného náboženského pluralizmu.[87]

Kultúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Osmani prebrali niektoré z tradícií, umenia a kultúrnych inštitúcií v regiónoch, ktoré si podmanili a pridali im nový rozmer. Prijali početné tradície a kultúrne rysy starých ríši (v oblastiach ako architektúra, kuchyňa, hudba, voľný čas a vláda) a rozvíjali ich do nových foriem, čo viedlo k novej a výraznej osmanskej kultúrnej identite. Napriek novým tradíciám a zlučovaniu bola osmanská dynastia, podobne ako jej predchodcovia Rumský sultanát a Seldžucká ríša, čo do kultúry, jazyka zvykom dôkladne perzianizována a preto bola ríša popisovaná ako perzianizována ríša.[88][89] Medzikultúrne sobáše sa na tvorbe charakteristickej kultúry osmanských elít podieľali taktiež. V porovnaní s tureckou ľudovou kultúrou bol vplyv týchto nových kultúr na tvorbu kultúry osmanských elít jasný.

Otroctvo bolo súčasťou osmanskej spoločnosti a väčšina otrokov boli zamestnaných ako domáci sluhovia.[90] Poľnohospodárske otroctvo, napríklad také, aké bolo rozšírené v Amerike, bolo relatívne zriedkavé. Otrokyne sa v ríši predávali až do roku 1908.[91] Počas 19. storočia sa ríša dostala pod tlak zo západoeurópskych krajín, aby ukončila predávanie otrokýň. Politiky vyvinuté rôznymi sultánmi v priebehu 19. storočia sa pokúšali obmedziť obchod s osmanskými otrokmi, ale otroctvo malo stáročia náboženskú podporu, takže otroctvo nebolo v ríši nikdy zrušené.

Mor zostal hlavnou pohromou v osmanskej spoločnosti až do druhej štvrtiny 19. storočia. Medzi rokmi 1701 a 1750 bolo v Istanbule zaznamenaných 37 väčších a menších morových epidémií a 31 medzi rokmi 1751 a 1801.“[92]

Osmani si osvojili perzské byrokratické tradície a kultúru. Sultánovia tiež významne prispeli k rozvoju perzskej literatúry.[93]

Vzdelanie

[upraviť | upraviť zdroj]

V Osmanskej ríši každý millet vytvoril školský systém slúžiaci svojim občanom.[94] Vzdelanie sa preto vo veľkej miere delilo na etnické a náboženské línie: Niekoľko nemoslimov navštevovalo školy pre moslimských študentov a naopak. Väčšina inštitúcií, ktoré slúžili všetkým etnickým a náboženským skupinám sa vyučovali vo francúzštine alebo iných jazykoch.[94]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Dva hlavné delenia osmanskej písomnej literatúry sú poézia a próza. Poézia bola zďaleka dominantnejšou. Osmanská próza až do 19. storočia neobsahovala príklady fikcie: neexistovali náprotivky, ako napríklad európskej romantizmu, poviedky alebo románu. Analógové žánre však existuovali v tureckej ľudovej literatúre aj v divánskej poézii.

Osmanská divánska poézia bola vysoko ritualizovanou a symbolickou formou umenia.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ "The Ottoman Empire-also known in Europe as the Turkish Empire"
  2. ↑ Soucek, Svat (2015). Ottoman Maritime Wars, 1416–1700. Istanbul: The Isis Press. p. 8. ISBN 978-975-428-554-3. The scholarly community specializing in Ottoman studies has of late virtually banned the use of "Turkey", "Turks", and "Turkish" from acceptable vocabulary, declaring "Ottoman" and its expanded use mandatory and permitting its "Turkish" rival only in linguistic and philological contexts.
  3. ↑ PONIKY, Obec. Turecké vpády [online]. poniky.sk, [cit. 2020-09-10]. Dostupné online.
  4. ↑ HORVÁTH, Pavel. Turecké vpády na Slovensko. Vlastivedný časopis, 1963, roč. 16, s. 146 – 150
  5. ↑ a b Stone, Norman (2005). "Turkey in the Russian Mirror". In Mark Erickson, Ljubica Erickson (ed.). Russia War, Peace And Diplomacy: Essays in Honour of John Erickson. Weidenfeld & Nicolson. p. 94. ISBN 978-0-297-84913-1. Retrieved 11 February 2013.
  6. ↑ Karpat, Kemal H. (1974). The Ottoman state and its place in world history. Leiden: Brill. p. 111. ISBN 978-90-04-03945-2.
  7. ↑ Savory, R. M. (1960). "The Principal Offices of the Ṣafawid State during the Reign of Ismā'īl I (907–30/1501–24)". Bulletin of the School of Oriental and African Studies, University of London. 23 (1): 91–105. doi:10.1017/S0041977X00149006. JSTOR 609888
  8. ↑ Hess, Andrew C. (January 1973). "The Ottoman Conquest of Egypt (1517) and the Beginning of the Sixteenth-Century World War". International Journal of Middle East Studies. 4 (1): 55–76. doi:10.1017/S0020743800027276. JSTOR 162225
  9. ↑ a b KARLSSON, Ingmar. Európa a Turci : úvahy nad zložitými vzťahmi, 2008, [online]. Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, [cit. 2021-10-12]. Dostupné online.
  10. ↑ Imber, Colin (2002). The Ottoman Empire, 1300–1650: The Structure of Power. Palgrave Macmillan. p. 50. ISBN 978-0-333-61386-3.
  11. ↑ Thompson, Bard (1996). Humanists and Reformers: A History of the Renaissance and Reformation. Wm. B. Eerdmans Publishing. p. 442. ISBN 978-0-8028-6348-5.
  12. ↑ A Global Chronology of Conflict: From the Ancient World to the Modern Middle East, Vol. II, ed. Spencer C. Tucker, (ABC-CLIO, 2010). 516.
  13. ↑ Imber, Colin (2002). The Ottoman Empire, 1300–1650: The Structure of Power. Palgrave Macmillan. p. 53. ISBN 978-0-333-61386-3.
  14. ↑ Ágoston, Gábor (2009). "Süleyman I". In Ágoston, Gábor; Bruce Masters (eds.). Encyclopedia of the Ottoman Empire. p. 545.
  15. ↑ Mansel, Philip (1997). Constantinople : city of the world's desire 1453–1924. London: Penguin. p. 61. ISBN 978-0-14-026246-9.
  16. ↑ Faroqhi, Suraiya (1994). "Crisis and Change, 1590–1699". In İnalcık, Halil; Donald Quataert (eds.). An Economic and Social History of the Ottoman Empire, 1300–1914. 2. Cambridge University Press. pp. 413–14. ISBN 978-0-521-57456-3.
  17. ↑ Şahin, Kaya (2013). Empire and Power in the reign of Süleyman: Narrating the Sixteenth-Century Ottoman World. Cambridge University Press. p. 10. ISBN 978-1-107-03442-6.
  18. ↑ Davies, Brian L. (2007). Warfare, State and Society on the Black Sea Steppe: 1500–1700. Routledge. p. 16. ISBN 978-0-415-23986-8. Retrieved 11 February2013.
  19. ↑ Matsuki, Eizo. "The Crimean Tatars and their Russian-Captive Slaves" (PDF). Mediterranean Studies Group at Hitotsubashi University. Archived from the original (PDF) on 15 January 2013. Retrieved 11 February 2013.
  20. ↑ Hanlon, Gregory. The Twilight Of A Military Tradition: Italian Aristocrats And European Conflicts, 1560–1800. Routledge. p. 24.
  21. ↑ Fernand Braudel, The Mediterranean and the Mediterranean World in the Age of Philip II, vol. II ( University of California Press: Berkeley, 1995).
  22. ↑ Kunt, Metin; Woodhead, Christine (1995). Süleyman the Magnificent and His Age: the Ottoman Empire in the Early Modern World. Longman. p. 53. ISBN 978-0-582-03827-1.
  23. ↑ Itzkowitz 1980, p. 67.
  24. ↑ Dejiny Slovenska [dokumentárny film]. [9. časť], Slovensko na hranici Osmanskej ríše (1992) [online]. Pre MŠSR vyrobilo ALEF štúdio, Bratislava 1992, [cit. 2020-03-30]. Réžia: Dobiš, Igor. Katalogizácia: SFU, 22.11.2010 ; AACR2 (rev.28.11.2013) http://www.skcinema.sk/arl-sfu/sk/detail/?zf=TF_DETAIL_SFU&idx=sfu_un_cat-0*062354. Dostupné online.
  25. ↑ Ga ́bor A ́goston, Bruce Alan Masters Encyclopedia of the Ottoman Empire pp. 23 Infobase Publishing, 1 jan. 2009 ISBN 1-4381-1025-1
  26. ↑ Herzig, Edmund; Kurkchiyan, Marina (10 November 2004). Armenians: Past and Present in the Making of National Identity. ISBN 9781135798376. Retrieved 30 December 2014.
  27. ↑ a b c Turecké vojenské výboje na území dnešného Slovenska III. [online]. valka.cz, [cit. 2020-01-23]. Dostupné online.
  28. ↑ Kinross 1979, p. 376.
  29. ↑ Kinross 1979, p. 392.
  30. ↑ "History". Istanbul Technical University. Archived from the original on 18 June 2012. Retrieved 6 November 2011.
  31. ↑ a b c Stone, Norman (2005). "Turkey in the Russian Mirror". In Mark Erickson, Ljubica Erickson (ed.). Russia War, Peace And Diplomacy: Essays in Honour of John Erickson. Weidenfeld & Nicolson. p. 97. ISBN 978-0-297-84913-1. Retrieved 11 February 2013.
  32. ↑ "Presentation of Katip Çelebi, Kitâb-i Cihân-nümâ li-Kâtib Çelebi". Utrecht University Library. 5 May 2009. Archived from the original on 12 February 2013. Retrieved 11 February 2013.
  33. ↑ Watson, William J. (1968). "Ibrahim Muteferrika and Turkish Incunabula". Journal of the American Oriental Society. 88 (3): 435–441. doi:10.2307/596868. JSTOR 596868.
  34. ↑ Kinross 1979, p. 405.
  35. ↑ Karsh, Effraim Islamic Imperialism A History, New Haven: Yale University Press, 2006 p. 95.
  36. ↑ a b c d e Karsh, Effraim Islamic Imperialism A History, New Haven: Yale University Press, 2006 p. 96.
  37. ↑ Ishtiaq, Hussain. "The Tanzimat: Secular reforms in the Ottoman Empire" (PDF). Faith Matters.
  38. ↑ "PTT Chronology" (in Turkish). PTT Genel Müdürlüğü. 13 September 2008. Archived from the original on 13 September 2008. Retrieved 11 February2013.
  39. ↑ "History of the Turkish Postal Service". Ptt.gov.tr. Archived from the original on 7 August 2011. Retrieved 6 November 2011.
  40. ↑ "Beylerbeyi Palace". Istanbul City Guide. Archived from the original on 10 October 2007. Retrieved 11 February 2013.
  41. ↑ "Sultan Abdülmecid: İlklerin Padişahı" (in Turkish) (July 2011). NTV Tarih: 49. Archived from the original on 12 February 2013. Retrieved 11 February2013.
  42. ↑ a b c Stone, Norman (2005). "Turkey in the Russian Mirror". In Mark Erickson, Ljubica Erickson (ed.). Russia War, Peace And Diplomacy: Essays in Honour of John Erickson. Weidenfeld & Nicolson. p. 95. ISBN 978-0-297-84913-1. Retrieved 11 February 2013.
  43. ↑ Rogan, Eugene (2011). The Arabs: A History. Penguin. p. 93.
  44. ↑ V. Necla Geyikdagi (15 March 2011). Foreign Investment in the Ottoman Empire: International Trade and Relations 1854–1914. I.B.Tauris. p. 32. ISBN 978-1-84885-461-1. Retrieved 12 February 2013.
  45. ↑ Williams, Bryan Glynn (2000). "Hijra and forced migration from nineteenth-century Russia to the Ottoman Empire". Cahiers du Monde Russe. 41 (1): 79–108. doi:10.4000/monderusse.39.
  46. ↑ Amjad M. Jaimoukha (2001). The Circassians: A Handbook. Palgrave Macmillan. ISBN 978-0-312-23994-7. Retrieved 4 May 2013.
  47. ↑ Stone, Norman "Turkey in the Russian Mirror" pp. 86–100 from Russia War, Peace and Diplomacyedited by Mark & Ljubica Erickson, Weidenfeld & Nicolson: London, 2004 p. 95.
  48. ↑ Baten, Jörg (2016). A History of the Global Economy. From 1500 to the Present. Cambridge University Press. p. 50. ISBN 978-1-107-50718-0.
  49. ↑ Jelavich, Charles; Jelavich, Barbara (1986). The Establishment of the Balkan National States, 1804 – 1920. p. 139. ISBN 978-0-295-80360-9.
  50. ↑ Taylor, A.J.P. (1955). The Struggle for Mastery in Europe, 1848–1918. Oxford: Oxford University Press. pp. 228 – 54. ISBN 978-0-19-822101-2.
  51. ↑ Akmeșe, Handan Nezir The Birth of Modern Turkey The Ottoman Military and the March to World I, London: I.B Tauris page 24
  52. ↑ Akçam, Taner (2006). A Shameful Act: The Armenian Genocide and the Question of Turkish Responsibility. New York: Metropolitan Books. p. 42. ISBN 978-0-8050-7932-6.
  53. ↑ Kemal H Karpat (2004). Studies on Turkish politics and society: selected articles and essays. Brill. ISBN 978-90-04-13322-8. Retrieved 24 May 2013.
  54. ↑ "Greek and Turkish refugees and deportees 1912–1924" (PDF). NL: Universiteit Leiden: 1. Archived from the original (PDF) on 16 July 2007.
  55. ↑ Justin McCarthy (1995). Death and exile: the ethnic cleansing of Ottoman Muslims, 1821–1922. Darwin Press. ISBN 978-0-87850-094-9. Retrieved 1 May 2013.
  56. ↑ (Erickson 2013, p. 32)
  57. ↑ Peter Balakian (13 October 2009). The Burning Tigris. HarperCollins. p. xvii. ISBN 978-0-06-186017-1. Retrieved 8 June 2013.
  58. ↑ Schaller, Dominik J; Zimmerer, Jürgen (2008). "Late Ottoman genocides: the dissolution of the Ottoman Empire and Young Turkish population and extermination policies – introduction" (PDF). Journal of Genocide Research. 10 (1): 7–14. doi:10.1080/14623520801950820. Archived from the original (PDF) on 3 November 2013. The genocidal quality of the murderous campaigns against Greeks and Assyrians is obvious
  59. ↑ Hakan Ozoglu (24 June 2011). From Caliphate to Secular State: Power Struggle in the Early Turkish Republic. ABC-CLIO. p. 8. ISBN 978-0-313-37957-4. Retrieved 8 June 2013.
  60. ↑ KAPUCU, NAIM.. Turkish public administration from tradition to the modern age. Ankara : USAK, International Strategic Research Organization, 2008. Dostupné online. ISBN 978-605-4030-01-9.
  61. ↑ DETREZ, Raymond; SEGAERT, Barbara. Europe and the Historical Legacies in the Balkans. [s.l.] : Peter Lang, 2008. 184 s. ISBN 978-90-5201-374-9.
  62. ↑ Studies in the economic history of the Middle East: from the rise of Islam to the present day;. London, : Oxford U.P, 1970. Dostupné online. ISBN 0-19-713561-7.
  63. ↑ MAŇO, Peter. Buď zmenou, ktorú chceš vo svete vidieť. Envigogika, 2011-12-31, roč. 6, čís. 3. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN – 3061 1802 – 3061. DOI: 10.14712/18023061.160.
  64. ↑ DARLING, LINDA T., 1945-. Revenue-raising and legitimacy : tax collection and finance administration in the Ottoman Empire, 1560 – 1660. Leiden : E.J. Brill, 1996. Dostupné online. ISBN 9789004102897.
  65. ↑ AKSAN, Virginia H.; INALCIK, Halil; QUATAERT, Donald. An Economic and Social History of the Ottoman Empire, 1300-1914.. The Economic History Review, 1996-02, roč. 49, čís. 1, s. 203. Dostupné online [cit. 2020-04-19]. ISSN 0013-0117. DOI: 10.2307/2598472.
  66. ↑ QUATAERT, Donald. The Ottoman Empire, 1700–1922. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005-08-11. Dostupné online. ISBN 978-0-521-83910-5.
  67. ↑ a b KABADAYI, M. Erdem. The Ottoman Road to War in 1914: The Ottoman Empire and the First World War (review). Journal of World History, 2011, roč. 22, čís. 3, s. 642 – 645. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 1527-8050. DOI: 10.1353/jwh.2011.0067.
  68. ↑ ERDER, Leila; FAROQHI, Suraiya. Population rise and fall in Anatolia 1550–1620. Middle Eastern Studies, 1979-10, roč. 15, čís. 3, s. 322 – 345. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 0026-3206. DOI: 10.1080/00263207908700415. (po anglicky)
  69. ↑ SHAW, Standford J.. The Ottoman Census System and Population, 1831–1914. International Journal of Middle East Studies, 1978-08, roč. 9, čís. 3, s. 325–338. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 0020-7438. DOI: 10.1017/s0020743800033602.
  70. ↑ a b c d e f BARNES, Teresa; HUNT, Nancy Rose; LIU, Tessie P.. Gendered Colonialisms in African History. African Studies Review, 2000-09, roč. 43, čís. 2, s. 194. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 0002-0206. DOI: 10.2307/525022.
  71. ↑ PAMUK, Şevket. Reşat Kasaba, The Ottoman Empire and the World Economy: The Nineteenth Century (SUNY Series in Middle Eastern Studies) (Albany: State University of New York Press, 1988). Pp. 203.. International Journal of Middle East Studies, 1991-08, roč. 23, čís. 3, s. 434 – 435. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 0020-7438. DOI: 10.1017/s0020743800057706.
  72. ↑ MCCARTHY, JUSTIN, 1945-. Death and exile : the ethnic cleansing of Ottoman Muslims, 1821-1922. Princeton, N.J. : Darwin Press, 1995. Dostupné online. ISBN 0-87850-094-4.
  73. ↑ Russia : war, peace and diplomacy : essays in honour of John Erickson. London : Weidenfeld & Nicolson, 2005. Dostupné online. ISBN 0-297-84913-1.
  74. ↑ a b SPULER, BERTOLD, 1911 – 1990.. Persian historiography and geography : Bertold Spuler on major works produced in Iran, the Caucasus, Central Asia, India, and early Ottoman Turkey. Singapore : Pustaka Nasional, 2003. (1st ed.) Dostupné online. ISBN 9971-77-488-7.
  75. ↑ The Ottoman Constitution, Promulgated the 7th Zilbridje, 1293 (11/23 December, 1876). The American Journal of International Law, 1908-10, roč. 2, čís. 4, s. 367. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 0002-9300. DOI: 10.2307/2212668.
  76. ↑ BENTON, LAUREN A., 1956-. Law and colonial cultures : legal regimes in world history, 1400-1900. Cambridge, UK : Cambridge University Press, 2002. Dostupné online. ISBN 0-511-04164-0.
  77. ↑ Içduygu, Ahmet; Toktas, Şule; Ali Soner, B. (1 February 2008). "The politics of population in a nation-building process: emigration of non-Muslims from Turkey". Ethnic and Racial Studies. 31 (2): 358–89. doi:10.1080/01419870701491937. hdl:11729/308.
  78. ↑ Revival: Cambodia: Change and Continuity in Contemporary Politics (2001) [online]. 2017-06-28, [cit. 2020-04-03]. Dostupné online. DOI:10.4324/9781315192918
  79. ↑ ELLIS, Stephen; FUTTER, Andrew. Iranian Nuclear Aspirations and Strategic Balancing in the Middle East. Middle East Policy, 2015-06, roč. 22, čís. 2, s. 80 – 93. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 1061-1924. DOI: 10.1111/mepo.12130.
  80. ↑ CANBAZ, Mustafa. INTEREST-FREE BANKING'S AND CONVENTIONAL BANKING'S ATTITUDES AGAINST FINANCIAL CRISES: THE CASE OF TURKEY. Business & Management Studies: An International Journal, 2015-07-31, roč. 3, čís. 1. Dostupné online [cit. 2020-04-03]. ISSN 2148-2586. DOI: 10.15295/bmij.v3i1.102.
  81. ↑ The Syria Dilemma. [s.l.] : The MIT Press, 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-262-31733-7.
  82. ↑ AKÇAM, TANER, 1953-. A shameful act : the Armenian genocide and the question of Turkish responsibility. New York : Metropolitan Books, 2006. (1st U.S. ed.) Dostupné online. ISBN 0-8050-7932-7.
  83. ↑ Archives and chanceries: Ottoman Empire and Turkey [online]. Encyclopaedia of Islam, THREE, [cit. 2020-04-04]. Dostupné online.
  84. ↑ Loyola University New Orleans. [s.l.] : Oxford University Press, 2018-03-26. Dostupné online. ISBN 978-1-56159-263-0.
  85. ↑ WHITSON, Susan J.. The American Role in the Global Economy, February-March 1988. Fort Belvoir, VA : [s.n.], 1988-03-01. Dostupné online.
  86. ↑ A concise history of Islam. New Delhi : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-93-82573-47-0.
  87. ↑ SACHEDINA, ABDULAZIZ ABDULHUSSEIN, 1942-. The Islamic roots of democratic pluralism. Oxford : Oxford University Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-19-513991-4.
  88. ↑ SCHMIDT, Jan. One-Volume Libraries: Composite and Multiple-Text Manuscripts. Berlin, Boston : De Gruyter, 2016-01-07. Dostupné online. ISBN 978-3-11-049695-6.
  89. ↑ MARKOFF, Irene; FELDMAN, Walter. Music of the Ottoman Court: Makam, Composition and the Early Ottoman Instrumental Repertoire. Asian Music, 2000, roč. 31, čís. 2, s. 169. Dostupné online [cit. 2020-04-04]. ISSN 0044-9202. DOI: 10.2307/834402.
  90. ↑ INALCIK, Halil. From Empire to Republic. Piscataway, NJ, USA : Gorgias Press, 2010-12-31. Dostupné online. ISBN 978-1-4632-3009-8.
  91. ↑ ALI, Kecia. Beyond Slavery. New York : Palgrave Macmillan US, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-230-10017-6. S. 107 – 122.
  92. ↑ FAROQHI, Suraiya. Migration into Eigteenth-Century 'Greater Istanbul' as Reflected in de Kadi Registers of Eyüp. Turcica, 1998, čís. 0, s. 163 – 183. Dostupné online [cit. 2020-04-04]. ISSN 0082-6847. DOI: 10.2143/TURC.30.0.2004296.
  93. ↑ DELİBAŞI, Melek; İNALCIK, Halil. Prof. Dr. Halil İnalcık. OTAM(Ankara, 1996. Dostupné online [cit. 2020-04-04]. ISSN 1019-469X. DOI: 10.1501/otam_0000000381.
  94. ↑ a b Imperial lineages and legacies in the Eastern Mediterranean : recording the imprint of Roman, Byzantine and Ottoman rule. London : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-1-317-11845-9.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HITZEL, Frédéric: Osmanská říše 15. - 18. století. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2005. 304 s. ISBN 80-7106-567-6

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Osmanská_ríša&oldid=7910538“