Portál:Byzantská ríša/Vybraný článok/Archív 2025
január 2025
Rímske právo je právny poriadok starovekého Ríma od jeho vzniku (približne v roku 753 pred Kr.) až do smrti cisára Justiniána I. v roku 565. Popri gréckej filozofii a kresťanstve tvorí rímske právo tretí staroveký základný kameň západnej kultúry.
Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v justiniánskej kodifikácii (neskôr nazvanej Corpus iuris civilis) významne ovplyvnilo veľké európske kodifikácie súkromného práva 19. a 20. storočia (Code Civil, ABGB, BGB a iné), ako aj právo Latinskej Ameriky, kánonické právo a čiastočne aj právo v Ázii. Zanechalo tiež isté stopy v anglosaskom práve. Vytvára preto výborné predpoklady pre komparatívne štúdium súkromného práva.
Rímskym právom sa zaoberá právna romanistika.
február 2025
Deésis je pôvodom byzantská ikonografická kompozícia používaná pravidelne v stredovekom sakrálnom umení. Motívu dominuje tróniaci alebo stojaci Ježiš Kristus predstavujúci vládcu sveta či sudcu – Pantokrator, po ktorého stranách stoja sprievodné postavy. Tými sú v základnej kompozícii Panna Mária (matka Ježiša Krista) a Ján Krstiteľ (malá deésis). Predstavujú prosebníkov za ľudstvo a symbolizujú Nový a Starý zákon. V prípade varianty zvanej veľká deésis môžu Máriu a Jána Krstiteľa sprevádzať aj iné postavy ako anjeli, proroci či vybraní svätci.
Ikony koncipované ako deésis sú bežnou súčasťou chrámových ikonostasov byzantskej cirkevnej tradície. Na kresťanskom Západe tvorí deésis neoddeliteľnú súčasť vyobrazení Posledného súdu a kompozície prorockých vízií. Za najstaršie známe zobrazenie deésis sa považuje freska v rímskom chráme Santa Maria Antiqua zo 7. storočia. V hojnejšom počte sa ikonografický typ začal používať od 10. storočia, pričom ho možno vidieť v oblasti mozaikových diel, doskových malieb (ikon) i v úžitkovom umení. Termín v literatúre ako prvý použil byzantský teológ Nikétas Stéthatos v životopise svätého Simeona Teológa z roku 1054, no v byzantskej praxi sa neujal a nahradili ho iné termíny. Azda najznámejší obraz monumentálnej deésis (asi z roku 1261) sa nachádza v byzantskom chráme Hagia Sofia. Najstaršia deésis na Slovensku pochádza zrejme z Kostola svätého Demetra v obci Rovné: ikona z druhej polovice 16. storočia sa dnes nachádza v Šarišskom múzeu v Bardejove.
marec 2025
.jpeg)
Kopti alebo zriedkavejšie Koptovia sú etnicko-náboženská skupina, potomkovia starovekých Egypťanov, ktorí po 7. storočí postupne do veľkej miery etnicky splynuli s Arabmi. Termín sa spája predovšetkým s obyvateľstvom, ktoré vyznáva kresťanstvo, no najmä do 7. storočia termín v literatúre označuje aj pohanov. V modernom období sa zdá, že sa koncept „koptstva“ mení z konfesionálneho konceptu na subetnický.
Najmä do 14. storočia používali Kopti v literatúre koptský jazyk a koptské písmo, no zároveň boli bilingválni: spočiatku väčšina Koptov ovládala gréčtinu, neskôr arabčinu. Originálny charakter má koptské výtvarné umenie a literatúra. Veľká časť z nich sú veriaci Koptskej staroorientálnej cirkvi. V cirkevnom prostredí používajú Kopti vlastný koptský kalendár, ktorý sa začína rokom 284. Skúmaním koptskej kultúry sa zaoberá koptológia.
Dnes tvoria približne 10 – 14% obyvateľov Egypta, hoci presné odhady sa v jednotlivých prameňoch líšia, podľa oficiálnych sčítaní od 6 mil. (1990), 4 mil. (1993) po 4,4 mil. (2007). Koptské cirkevné autority hovoria (2003) o 9 miliónoch Koptov v Egypte, resp. podľa iných koptských odhadov 10 do 14,5 mil (2010). Podľa Veľkej ruskej encyklopédie (2010): „Najpravdepodobnejší odhad je 7,5 – 8,5 milióna ľudí.“ Celkový počet Koptov vo svete sa odhaduje na 12 až 20 miliónov (2015). Veľké diaspóry sa nachádzajú napríklad v USA, Austrálii, Veľkej Británii či Kanade.
apríl 2025
Anijské kráľovstvo bolo stredoveké arménske kráľovstvo existujúce v rokoch 885/886 až 1045 na území dnešného Arménska, južného Gruzínska, východného Turecka a západného Azerbajdžanu. Vládla v ňom dynastia Bagratovcov. Jeho zakladateľom bol Ašot I. Veľký. Mocenský vrchol dosiahlo kráľovstvo za vlád Ašota III., Smbata II. a najmä Gagika I. V roku 1045 ho obsadila Byzantská ríša.
Arménsko zažilo za vlády Bagratovcov rozkvet obchodu a kultúry. Arménski obchodníci zakladali kolónie po celej Prednej Ázii a vo významných mestách Kyjevskej Rusi, akými boli Kyjev či Novgorod. Hospodársky rast viedol zároveň k rýchlej urbanizácii. Boli vybudované cesty spájajúce hlavné obchodné centrá, ako napríklad Ani, Kars či Dvin, s mestami v arabských krajinách, Perziou, na Kaukaze a s byzantskými mestami na brehoch Čierneho mora. Počet obyvateľov veľkých miest sa pohyboval od 25 000 do 100 000. V najväčších mestách, akými boli Ani, Kars a Dvin, počet obyvateľov presiahol 100 000. Mestá boli v tom čase podobné väčšine miest v moslimskej Ázii. Podľa perzskej tradície sa skladali z troch častí: citadely, vlastného mesta a predmestia. Vládnuca elita vo všeobecnosti uprednostňovala život v izolovaných a opevnených sídlach a udržiavala minimálny priamy kontakt.
máj 2025
Portál:Byzantská ríša/Vybraný článok 2025 05
jún 2025
Teodor IV. Balsamón (* medzi 1130 – 1140, Konštantínopol – † okolo/po 1195, Konštantínopol) bol byzantský cirkevný právnik a teológ, antiochiský patriarcha v rokoch 1185 – 1195 (?) a igumen dvoch kláštorov. Bol autorom niekoľkých prác, z nich zrejme najvýznamnejším bol komentár (exégésis/scholia) k Nomokánonu 14 titulov.
Bol najvýznamnejším byzantským komentátorom 12. storočia. Jeho náprotivkom na kresťanskom Západe býva označovaný kánonista Gracián, ktorý pôsobil o generáciu skôr. Samotný Balsamón býva niekedy pre jeho rozsiahlu tvorbu a bystrý právny a teologický názor označovaný za akéhosi pravoslávneho Tomáša Akvinského.
júl 2025
Barberiniho diptych je jednou z najvýznamnejších slonovinových prác neskorej antiky. Diptych je zložený z piatich panelov, ktorých rezba je prevedená v klasicizujúcej forme theodosiánskeho obdobia. Dielo sa všeobecne datuje do prvej polovice 6. storočia a autorstvo sa pripisuje cisárskej dielni v Konštantínopole. Hlavným ikonografickým zobrazením je triumfujúci cisár tzv. triumphator omnium gentium – dobyvateľ všetkých národov, ktorý je najčastejšie stotožňovaný s Anastáziom I. alebo oveľa pravdepodobnejšie s Justiniánom I. Diptych je zároveň dôležitým historickým dokumentom, pretože na zadnej strane sa nachádzajú zoznamy cirkevných a svetských osobnosti i niekoľko mien franských kráľov vo vzťahu asi ku kráľovnej Brunhilde z Austrázie.
V pravom zmysle slova nejde o konzulárny diptych, hoci má mnoho spoločných čŕt a dekoratívnych schém. Kompozícia diela pracuje s myšlienkami ako pocta majestátu, víťazstvo a blahobyt. Okolo ústrednej postavy cisára sú barbari vzdávajúci hold, prípadne výber alegorických postáv odvodených z rímskej ikonografie. V diptychu je prítomná kresťanská symbolika v podobe bezbradého Krista na hornom paneli, ktorý vládne v nebi, zatiaľ čo ho cisár zastupuje dole na zemi.
Dielo bolo medzi rokmi 1625 – 1899 súčasťou Barberiniho zbierky v Ríme. V roku 1899 diptych získalo Musée du Louvre a odvtedy je uložený v Oddelení stredovekého, renesančného a moderného dekoratívneho umenia pod inventárnym číslom OA 9063.
august 2025
Svätý Filoxén z Mabbúgu (* okolo 440, Tahal, Bet Garmaj – † 523/524, Gangra, Paflagónia/Filippopolis) bol sýrsky teológ, spisovateľ a monofyzitský (miafyzitský) biskup v Hierapolise (aj Mabbúg). Jeho práca reprezentuje najlepšiu syntézu gréckej a sýrskej intelektuálnej tradície. Bol ovplyvnený alexandrijskou školou a teológiou svätého Cyrila z Alexandrie. Ako jeden z prvých oživil tradíciu sýrskej symbolickej teológie. Významne prispel aj k sýrskemu literárnemu dedičstvu. Napísal početné diela (homílie, komentáre, asketické traktáty), významný je preklad gréckeho Nového Zákona do sýrčiny na ktorého vzniku sa podieľal. Jakobitská cirkev ho uctieva ako svätého. Jeho spomienka pripadá na viacero dní: 10. december (smrť), 18. február (translácia ostatkov), 1. a 2. apríl, 16. a 18. august (vysviacka).
september 2025
Prvá križiacka výprava alebo prvá krížová výprava bola prvou zo série križiackych výprav, ozbrojených ťažení kresťanských bojovníkov do Svätej zeme. Bola vyhlásená v roku 1095 pápežom Urbanom II. na koncile v Clermonte a jej cieľom bolo dobytie posvätných miest kresťanstva z rúk moslimov. Tí síce túto oblasť ovládali už niekoľko storočí, no v 11. storočí sa situácia zhoršila pod vplyvom seldžuckých Turkov, ktorí výrazne ohrozovali aj Byzantskú ríšu. Preto sa cisár Alexios I. Komnénos obrátil na pápeža so žiadosťou o pomoc pri verbovaní dobrovoľníkov do žoldnierskeho vojska, ktoré by túto hrozbu zastavilo.
Pápežovi samotnému táto situácia vyhovovala, no reakcia na jeho výzvy prekonali zrejme aj jeho očakávania. Najskôr sa na pochod vybrali zástupy chudobných, z ktorých sa nie všetci dostali vôbec do Konštantínopola, kde nezanechali dobrý dojem a boli rýchlo rozprášení. Ich najväčším zápisom do dejín tak bolo rabovanie počas pochodu Európou a rozpútanie židovských pogromov. Toto vyčíňanie si v nemalej odnieslo aj Uhorsko, v dôsledku čoho proti viacerým križiackym oddielom vojensky zasiahol aj kráľ Koloman.
V druhej polovici roka 1096 sa už na pochod dali aj lepšie organizované a ozbrojené rytierske vojská. Tieto už aj vďaka zloženiu lénnej prísahy voči byzantskému cisárovi požívali podporu zo strany Byzancie. Dobyli viaceré významné mestá a v roku 1099 napokon aj samotný Jeruzalem. Vzťahy medzi križiakmi a Byzanciou však boli po celý čas napäté, čo vyvrcholilo nesplnením dohôd zo strany križiakov a založením samostatných križiackych štátov na niekdajších byzantských územiach.
október 2025
Teofan Grék (* okolo 1340, Byzantská ríša – † po 1405, Rus) bol byzantský maliar (freskár, ikonopisec a iluminátor) pôsobiaci v ruských krajinách: najmä v Novgorode a Moskve. Býva prezývaný „patriarchom ruského maliarstva“.
Do ruského prostredia (novgorodskej a moskovskej školy) priniesol koncom 14. storočia neskorobyzantské umelecké postupy, no jeho tvorba je zároveň v mnohých ohľadoch originálna a priekopnícka. Väčšina jeho diel je dnes zrejme zničená alebo stratená. S istotou sú mu pripisované iba viaceré fresky vo Velikom Novgorode, v Kostole Premenenia Spasiteľa.
Jeho žiakom a spolupracovníkom bol zrejme Andrej Rubľov.
november 2025
Manuel I. Komnénos (starogr. Μανουήλ Α' Κομνηνός – Manouél I. Komnénos (podľa PSP), iné prepisy: Manuél I. Komnénos, Manuel I. Komnenos, Manuil I. Komninos, prezývaný aj Porfyrogennétos – narodený v purpure; * 28. november 1118, Konštantínopol – † 24. september 1180, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1143 – 1180.
Jeho vláda bola spojená s početnými bojmi, druhou križiackou výpravou a prijímaním západného štýlu života v Byzantskej ríši. Snažil sa upevniť byzantskú moc na Balkáne a v Malej Ázii. Na uhorský trón dosadil Arpádovca Bela III. a spolu s rímskym cisárom Konrádom III. viedol boje s Normanmi na Sicílii. Po Konrádovej smrti sa neúspešne snažil od pápeža získať západnú cisársku korunu, po nezdare zase obmedziť vplyv Fridricha I. v Itálii. Moc nad Levantou sa mu podarilo získať len čiastočne, získal moc v Kilikii a Antiochijsku, no Jeruzalemské kráľovstvo zostalo relatívne nezávislé. Boj proti moci Benátok vyústil v konfiškáciu benátskych majetkov v roku 1171. Spočiatku úspešné boli aj Manuelove boje proti rúmskym Seldžukom, cisárove prísne požiadavky však spôsobili, že sultán Kilič Arslán II. nebol ochotný akceptovať ponúkaný mier, čo viedlo byzantskej porážke v bitke pri Myriokefalone.
Vo vnútornej politike sa Manuel držal spojenectva s cirkvou a bojom proti heretikom. Bol významným mecenášom umenia. Doboví historici ako Eustathios Solúnsky, Ióannes Kinnamos, či Nikétas Chóniates jeho vládu hodnotia pozitívne a nebránia sa ani Manuelovej glorifikácii. Súčasná historiografia sa na Manuela pozerá kritickejšie a v konci jeho vlády vidí prvé zárodky úpadku Byzancie v 12. storočí. Na trón po jeho smrti nastúpil jeho syn Alexios II.
december 2025
Postbyzantské umenie je označenie množiny viacerých individuálnych umeleckých smerov, ktoré sa začali rozvíjať v rôznych, prevažne ortodoxných oblastiach Európy a Ázie pod vplyvom byzantského umenia, obzvlášť po páde Konštantínopola v roku 1453. Byzantská umelecká tradícia pokračovala na viacerých miestach, jednak šlo o v centrá vytvorené už v staršom období v Srbsku, Bulharsku, Valašsku, Moldavsku a Rusku, ale aj na Kréte okupovanej Benátkami a v Osmanskej ríši. Významný bol vplyv byzantskej architektúry v ortodoxných krajinách, ikony krétskej školy boli zase známe a dychtivo vyhľadávané aj za hranicami ostrova v latinskej Európe, kde ovplyvnili štýl niektorých raných renesančných umelcov. Mnohí maliari krétskej školy boli tzv. „dvojjazyční“, maľovali buď alla greca (byzantský štýl), alebo alla latina (t. j. renesančný štýl).
Postbyzantské umenie v jednotlivých krajinách sa prejavilo najmä v sakrálnej architektúre, spája sa však s regionálnymi aspektmi. Vznikol takto napr. srbsko-byzantský štýl (vardarská škola), či iné miestne školy. V 14. a 15 storočí sa rozvíja moravská škola, ktorá prešla celkom nezávislým vývojom a neskôr sa stala architektonickým vzorom pre moldavské chrámy a ďalšie balkánske krajiny (Valašsko, Bulharsko). Byzantská architektúra významne ovplyvnila osmanskú islamskú architektúru a výstavbu rady dôležitých mešít, ako napr. Modrej mešity, ktorá bola vytvorená podľa vzoru Hagie Sofie.