Boje na Pohroní a pri Kremnici

Boje na Pohroni a pri Kremnici
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 23. september – 12. október 1944 Miesto Žiar nad Hronom, Kremnica, Trnavá Hora, údolie rieky Hron Výsledok Taktické víťazstvo povstalcov. Nemecké okupačné jednotky postúpili o niekoľko desiatok kilometrov, no k letisku Tri Duby a ku Zvolenu sa im preraziť nepodarilo.
Protivníci
1. Česko-slovenská armáda na Slovensku, taktické skupiny I, III a IV 2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR	178. panzer divízia Tatra SS bojová skupina Schill
Velitelia
gen. Ján Golian gen. Rudolf Viest plk. pech. Mikuláš Markus (IV. taktická skupina Muráň) plk. pech. Pavol Kuna (III. taktická skupina Gerlach) pplk. Vladimír Přikryl (paradesantná brigáda) škpt. František Fajtl (1. čs. samostatný stíhací pluk)	General der Waffen-SS und der Polizei Hermann Höfle SS-Stubaf. Rudolf-Otto Klotz (bojová skupina Schill) Generalleutnant Friedrich-Wilhelm von Loeper
Historický portál

Slovenské národné povstanie

Pred vyhlásením povstania: Turiec – Ružomberok – Brezno – Liptov Po vyhlásení povstania: Banská Bystrica – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Považie – Orava – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Malužiná – Kraľovany – Prievidza – Piešťany – Nový Dvor – Kremnica, Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná Po prechode na partizánsky spôsob boja: Vinné – Poľana – Veľký bok – Liptovský Hrádok – Partizánska republika

Boje na Pohroní a pri Kremnici boli bojové operácie Slovenského národného povstania odohrávajúce sa od 23. septembra do 10. októbra 1944 v povodí rieky Hron a v okolí Kremnice. Nemeckej bojovej skupine „Schill“ a 178. Tankovej divízii „Tatra“ čelili jednotky I. Taktickej skupiny „Kriváň“ (pplk. Josef Tlach), IV. Taktickej skupiny „Muráň“ (plk. pech. Mikuláš Markus) a III. Taktickej skupiny „Gemer“ (plk. pech. Pavol Kuna) podporované partizánskymi skupinami.

Predohra

Na základe kritickej operačnej situácie prijalo povstalecké velenie vo večerných hodinách 21. septembra 1944 rozhodnutie o ústupe z Turca a Hornej Nitry. Ústup sa týkal taktických skupín IV a V, ďalej tankovej skupiny Ploskuňák a partizánskych jednotiek.

Pri evakuácii z Turčianskeho sv. Martina bola odvezená aj väčšina nepojazdných tankov LT vz. 34 a LT vz. 35.

V. Taktická skupina ustúpila až k Banskej Bystrici, kde odovzdala všetky zbrane a od tohto okamihu pôsobila ako pracovná jednotka. IV. Taktická skupina „Muráň“ ustúpila do priestoru Kremnici. Spoločne z ňou ku Kremnici ustúpili aj zostávajúce dva tanky čaty por. Krúpu a tri kanóny KPÚV 7.5mm (PAK 40) roty npor. Galuščáka.

Z Turca začala ustupovať aj skupina Pluku útočnej vozby. Veliteľstvo sa z Koštian nad Turcom presunulo do Svätého Michala. Celkovo z Turca ustúpilo 10 tankov LT vz. 38 a jeden LT vz. 35 z čaty por. Bodnára, 5 LT vz. 38 a jeden P III (posledný Pzkpfw III ) zo skupiny kpt. Ploskuňáka. Ploskuňáková skupina bola odsunutá do Môťovej pri Zvolene. Dňa 23. septembra 1944 bol z jednotiek a vozidiel útočnej vozby vytvorený Prápor útočnej vozby Vojtech.

Krycie čaty KPÚV ustupovali po trase Turčiansky sv. Martin - Príbovce - Sv. Michal - Štubnianske Teplice. Jednotka 19 vojakov pod velením por. útv. Pivovarčiho sa dostala do priestoru Čremošné, kde sa neskôr zúčastnila odrazenia nemeckého pokusu o prienik cez Malý Šturec. Čata por. útv. Bôcika sa počas ústupu zúčastnila odrazenia prieniku roty Steuteberf podporovanej útočnými delami Stug III k Príbovciam. V priestore mosta Príbovce - Benice došlo k boju, pri ktorom kanóny Bôcikovej čaty vyradili dve útočné delá a jedno poškodili. Samotná čata počas boja stratila jeden KPÚV 7,5 cm (PAK 40) a po jeho skončení ustúpila.

Dňa 22. septembra vydal rozkaz na ústup aj veliteľ IV. Taktickej skupiny Muráň plk. pech. Mikuláš Markus. IV. TS sa z priestoru Handlová stiahla na čiaru Sklené - kóta 772 Veľký Vrch - kóta 725 Schusterberg - Nová Lehota. Od Handlovej do priestoru Svätý Kríž nad Hronom - Žarnovica bolo odvelené improvizované pancierové auto Hron.

Formovanie obrany

Ešte počas bojov na Hornej Nitre vydalo velenie povstaleckej armády rozkaz, podľa ktorého sa nepojazdné tanky LT vz. 34 a LT vz. 35 mali využiť ako stacionárne palebné body. Preto bolo v okolí Svätého Kríža nad Hronom a v okolí obcí Trnavá Hora, Jalná, medzi cestou na Zvolen a železničnou traťou Stará Kremnička - Hronská Breznica zakopaných do vežových postavení 12 tankov. Ďalší tank LT vz. 35 bol zakopaný pri Čremošnom. Tieto stroje boli umiestňované do svojich palebných postavení od 19. do 23. septembra 1944. Ďalších šesť tankov, ktoré dodal Referát ÚV, bolo od 23. septembra do 10. októbra zakopaných v obrannej línii okolo Banskej Bystrice.

Jednotky IV. TS „Muráň“ novú obranu zaujali v priestore Kremnice. Skupinu tvorili pešie prápory 31. „Korunt“, 32. „Kremeň“ a 33. „Safír“. Skupina mala aj naďalej k dispozícii zbytok roty ÚV npor. Galuščáka. V priebehu ústupových bojov sa čaty odlúčili a ďalej operovali samostatne. Šlo o tankovú čatu s krycím názvom „Jaspis“ a čatu KPÚV „Topas“. Obidve čaty boli nasadené v obrane v priestore Turčeka a Skleného v smere od Handlovej. Dva zostávajúce tanky boli po ústupe z Hornej Nitry opravené v štátnej mincovni v Kremnici a nasadené pri Dolnom Turčeku ako stacionárne guľometné hniezda. Dňa 23. septembra bola táto dvojica tankov doplnená, čím vznikla nová tanková čata zložená zo štyroch LT vz. 38 a jedného LT vz. 35. Velil jej por. útv. Štefan Bodnár a spoločne s rotou leteckého dorastu npor. let. M. Minku vytvorila zálohu velenia taktickej skupiny.

Po ústupe z Turca a Hornej Nitry sa povstalecká obrana na západe sformovala nasledovne. Lesy západne a severozápadne Veľkej Fatry držali partizáni Jegorovovej partizánskej brigády. Prístup do stredu Slovenska v smere Dolná Štubňa - Čremošné - Harmanec zase držali jednotky I. TS „Kriváň“ (plk. Jozef Tlach). Susedom I. TS zľava bola IV. TS. Obidve skupiny sa dotýkali v priestore Dolný Turček.

Pozície južne od Kremnice držala III. TS „Gerlach“ (plk. pech Pavol Kuna). Skupina bola rozdelená na dve podskupiny. Jednotky, ktoré držali pozície na prístupoch ku Svätému Krížu nad Hronom vytvorili podskupinu „Ipeľ“ (mjr. útv, Ján Kovačovič). Podskupinu tvorili 22. peší prápor „Hornád“ (kpt. Andrej Búrik), 26. peší prápor „Bečva“ zosilnený rotou padákových strelcov, 27. peší prápor „Ondava“ (kpt. František Felcman) a 1. samostatný delostrelecký oddiel „Kyseľ“ (kpt. Július Kleskeň).

Z jednotiek, ktoré bránili prístupy k Žarnovici bola vytvorená podskupina „Volga“ (mjr. gšt. Štefan Murgaš). Podskupinu tvorili vojaci Pešieho pluku 1 pôvodne z Trnavy posilnení o niekoľko 3,7 cm KPÚV , ku ktorým sa 9. septembra pripojila zosilnená rota Pešieho pluku 3 posilnená o jeden 3,7 cm KPÚV vz. 37M. Jednotky podskupiny boli sformované do dvoch práporov a jedného delostreleckého oddielu. Šlo o 23. peší prápor „Dunaj“, 24. peší prápor „Topľa“ (kpt. Michal Petrík) a 2. samostatný delostreleckého oddielu „Orlický“ (kpt. Imrich Orlický) Od 15. septembra mala podskupina k dispozícii aj improvizovaný pancierový automobil Hron 101. Automobil podporoval vojakov pri očisťovacích akciách proti ozbrojeným skupinám príslušníkov nemeckej menšiny.

Mieste dotyku III, TS a IV. TS vznikla nebezpečná situácia. O nebezpečnej situácii, ktorá vznikla na mieste dotyku III. a IV. taktickej skupiny po úteku práporu „Orolín“, sa prišiel už popoludní 24. septembra 1944 osobne presvedčiť mjr. gšt. Nosko. Náčelník štábu VČSA zistil, že úsek pri Janovej Lehote je prakticky nechránený. V okolí obce sa voľne pohybovali nemecké hliadky, zatiaľ čo povstalecké jednotky medzi sebou nemali kontakt.

Na jeho žiadosť bol preto prápor kpt. Orolína urýchlene posilnený pešou rotou npor. Jána Halaja, družstvom mínometov, družstvom ťažkých guľometov tromi družstvami protitankových pušiek a spojovacím družstvom.

Priebeh bojov

Boje na prístupoch k Svätému Krížu nad Hronom

Dňa 23. septembra 1944 obsadil prápor „Teuteberg“ zo skupiny Schill Handlovú, no následne pri Novej Lehote narazili jeho vojaci na obranu 31. práporu „Korunt“ (kpt. pech. Ján Hlucháň). Slovenskí vojaci mali k dispozícii dva 3,7 cm KPÚV vz. 37 a dve protitankové pušky a dočasne nemecký postup zastavili. Počas bojov toho dňa utrpel zranenie veliteľ III. Taktickej skupiny „Gerlach“ plk. pech Pavol Kuna. Nemcom sa podarilo preniknúť na severný okraj Jánovej Lehoty, pričom využili chybu partizánov brigády kpt. Jána Nálepku, ktorí nezabezpečili les severne od dediny.

Dňa 24. septembra 1944 sa nemeckým vojakom práporu „Teuteberg“ podporovaným čatou útočných diel podarilo zlomiť odpor vojakov práporu „Korunt“, no v ďalšom prieniku ku Svätému Krížu nad Hronom im zabránili protitankové prekážky. V noci z 24. na 25. septembra sa zbytok bojovej skupiny Schill presunul do Oslian.

Podvečer 24. septembra sa doplnený prápor „Orolín“ s pomocou batérie horských kanónov 75 mm vz. 15 „Duchoň“ (por. Fedor Duchoň) neúspešne pokúsil vytlačiť nepriateľa z Jánovej Lehoty.

Vzhľadom na ďalší vývoj udalostí je evidentné, že veliteľ práporu SS-Hstuf. Teuteberg vydal ešte v noci z 24. na 25. septembra 1944 čate „Pikowitz“ rozkaz, aby opravila poškodený most pri Brusne a odstránila zátarasy pred Novou Lehotou. Jeho úmyslom bolo sústrediť v čo najkratšom čase do priestoru Janovej Lehoty roty „Riesenbeck“, „Brandl“, „Schulz“ a všetky štyri samohybné delá. Rota „Stubenböck“ zostala zabezpečovať Handlovú, zatiaľ čo húfnice batérie „Lindtner“ zaujali palebné postavenia na výšinách v okolí Novej Lehoty.

Dňa 25. septembra krátko popoludní podnikli jednotky podskupiny „Ipeľ“ za podpory pravého krídla práporu „Orolín“ a časti I. partizánskej brigády M. R. Štefánika (Piotr Alexejevič Veličko) útok s cieľom vytlačiť protivníka z Jánovej Lehoty, Celkovo sa útoku zúčastnilo takmer tisíc mužov, nerátajúc delostrelcov a príslušníkov tylových jednotiek. Početne slabší esesáci zo Schillu kládli len sporadický odpor a vyprázdnili južnú časť dediny. No vo chvíli, keď sa povstalci uspokojili a ich pozornosť ochabla, znova zaútočili. Zmätení vojaci a partizáni sa dali na ústup, pričom na bojisku zanechali množstvo ručných zbraní a 10 protitankových pušiek. Nemci sa zmocnili aj troch kanónov batérie „Vltava“.

V dôsledku nebezpečného vývoja situácie na úseku podskupiny „Ipeľ“ sa velenie česko-slovenskej armády na Slovensku rozhodlo preveliť k Svätému Krížu partizánsku brigádu kpt. Jána Nálepku, 2. údernú rotu (npor. Ladislav Drinocký), 18. protilietadlovú batériu (kpt. Juraj Hinterbruchner) so štyrmi kanónmi 88 mm Flak 37. Do priestoru sa mali presunúť aj dve čaty ľahkých tankov LT vz. 38 a zo zálohy velenia povstaleckej armády aj posledný povstalecký stredný tank PzKpfw. III, Od II. taktickej skupiny mal byť do priestoru Svätého Kríža k III. TS prevelený aj jeden peší prápor a batéria húfnic 100 mm vz. 14/19. Rozkaz na ich presun do Sv. Kríža však musel generál Ján Golian zrušiť, nakoľko veliteľ podskupiny „Plesnivec“ kpt. gšt. Ján Stanek ho odmietol vykonať.

Večer 25. septembra 1944 sa vo svätokrížskom biskupskom kaštieli konala štábna porada veliteľov vojenských a partizánskych jednotiek, na ktorej bolo prijaté rozhodnutie, že podskupina „Ipeľ“ a 1. partizánska brigáda brigáda M. R. Štefánika (P. A. Veličko) na druh deň podniknú nový útok na Janovu Lehotu.

Hneď po rozvidnení 26. septembra vyslal mjr. Kovačovič na prieskum k Jánovej Lehote dva tanky LT vz. 38 (velitelia tankov čat Šlachta a slob. Kováč) z 1. tankovej čaty por. Ľudovít Rumana. Tankom sa podarilo preniknúť na južný okraj obce ku protitankovej prekážke, kde sa dostali do prestrelky s nemeckým útočným delom. Obidvom tankom sa podarilo vrátiť sa v poriadku do východzieho postavenia. Tankisti zistili, že Nemci cez noc prisunuli do dediny posily vrátane samohybných diel. Napriek tomu sa o 9.00 hod, začal dohovorený útok podporený stíhačmi škpt. Fajtla, ktorí zaútočili na palebné postavenia batérie „Lindtner“. Okupanti však dokázali Janovu Lehotu udržať a spôsobili povstalcom ťažké straty. Dôkazom toho je, že Iba na kosorínskom cintoríne pochovali miestni občania 42 vojakov a partizánov.

Ráno 27. septembra 1944 napadli jednotky Schillu obrannú líniu Prestavlky – Trubín – Lovčica – výšiny južne od Kosorína. O 14.30 prileteli na pomoc esesákom štyri stíhačky Fw 189, ale najviac bômb zhodili na centrum Sv. Kríža. Piloti škpt. Fajtla už nestihli náletu zabrániť. Nemecké útoky pokračovali až do večera, keď sa samohybným delám podarilo preniknúť do Lovčice. Labilná povstalecká obrana potom zakolísala. Časť ustupujúcich vojakov zostala odrezaná v Prestavlkoch a väčšina z nich neskôr padla do zajatia.

Prápory „Orolín“ a „Ondava“ boli natoľko zdecimované, že ich velenie 1. česko-slovenskej armády na Slovensku muselo rozpustiť. Mnoho mŕtvych a ranených mala aj Veličkova brigáda, ktorá sa v nasledujúcich dňoch po častiach presunula na reorganizáciu do Detvy.

Ráno 2p. septembra bola situácia v priestore Svätého Kríža nad Hronom nasledovná. Frontová línia v údolí Hrona sa nakrátko stabilizovala na čiare Dolné Hámre – Bzenica – Ladomer 451 – kóta 384,1 Šibeničný vrch – Lutila – Slaská – kóta 669,1 Am Hübel 452 Sv. Kríž zostal vysunutým oporným bodom povstaleckej obrany, pričom ho bránili dva prápory partizánskej brigády „Nálepka“. Horskú oblasť medzi Vieskou 453 a Lukavicou zaistila partizánska brigáda „Pavel“. Mobilnú zálohu podskupiny „Ipeľ“ tvorili 1. a 2. tanková čata. Čatu por. Rumana, ktorá zostala v Starej Kremničke, posilnil na konci septembra 1944 jeden ľahký tank LT vz.35, takže celkovo disponovala šiestimi strojmi. Čata por. Matulu sa presunula do Ladomeru, ale do bojov o Svätý Kríž už nezasiahla a 3. októbra 1944 ju VČSA odvelilo do Budče.

Boje na prístupoch k Žarnovici

Po presune do Oslian začal zosilnený prápor Kettgen 25. septembra postupovať v smere Veľké Pole - Žarnovica, Napadli postavenia 32. práporu „Dunaj“ (kpt. pech. Andrej Benka-Rybár ) a rýchlo obsadili Veľké Pole. V nových postaveniach pri Horných Hámroch mali vojaci práporu „Dunaj“ k dispozícii dva 3,7 cm KPÚV. Podskupinu posilnili ďalšie jednotky a čata dvoch kanónov 3,7 cm KPÚV.

Dňa 26. septembra boje pokračovali a Nemcom sa napriek odporu vojakov práporu „Dunaj“ podarilo obsadiť Horné Hámre. Nasledujúci deň zorganizoval veliteľ podskupiny mjr. Murgaš protiútok, ktorý zo svojho stanovišťa pri Žarnovickej Hute osobne sledoval aj náčelník štábu povstaleckej armády mjr. gšt. Július Nosko. Protiútok sa začal o piatej hodine ráno a spočiatku sa vyvíjal úspešne. Slovenským vojakom sa podarilo zahnať nemeckú pechotu do veľkých problémov „prekérneho postavenia“ v koryte riečky Kľak no následne sa štyrom útočným delám podporovaným dvomi polopásovými obrnenými transportérmi podarilo preraziť útočnú zostavu a rýchlo preniknúť do Žarnovice, čím vniesli do radov povstalcov zmätok. V mestečku Nemci začali rabovať a podpálili niekoľko domov. Veliteľovi podskupiny sa podarilo uniknúť zajatiu. Počas boja v Žarnovici bol zničený obrnený automobil Hron 101. Následne štyri útočné delá prenikli až k obci Hliník nad Hronom. Ďalšie vozidlá robili prieskum smerom na Svätý Beňadik.

Dňa 28. septembra 1944 boli nemecké jednotky SS Kampfgruppe Schill posilnené zosilneným práporom SS Kampfgruppe Wildner, odčleneným od 14. dobrovoľníckej SS divízie Galitzien,

Dňa 30. septembra 1944 zaútočili nemecké jednotky na tomto úseku na Dolné Hámre a približne o 15.00 hod. ich obsadili. Za pomoci miestnych obyvateľov odstránili prekážky na v ďalšom postupe im zabránil odpor vojakov práporu „Topľa“ kpt. Petríka. Nasledujúci deň podnikli povstaleckí vojaci protiútok, ktorý bol taký prudký, že Nemci museli z Dolných Hámrov rýchlo ustúpiť. Boje v tejto oblasti ďalej pokračovali a jednotkám skupiny Schill sa podarilo Dolné Hámre opätovne obsadiť, no Nemci už žiadne významné úspechy nedosiahli a ich postup na Banskú Štiavnicu bol dočasne zastavený. Obsadením Žarnovice sa však Nemcom podarilo otvoriť si cestu z juhu na Svätý Kríž nad Hronom.

Boje v okolí Kremnice

Dňa 30. septembra 1944 zaútočili jednotky Panzer Divizion Tatra zo severu na postavenia 4. TS Muráň. Nemcom sa podarilo dobyť Sklené a zatlačiť povstaleckú obranu ku Kunešovu. Povstalci podporovaní tankami Bodnárovej čaty následne podnikli úspešný protiútok. Nasledujúce dni až do 3. októbra bol na tomto úseku kľud.

Nemecká ofenzíva

V pondelok 2. októbra 1944 Nový veliteľ nemeckých okupačných síl generál Waffen SS Hermann Höfle ohlásil začiatok „frontálneho útoku na centrum československého povstaleckého hnutia“, ktorý mal za cieľ zatlačiť povstalecké ozbrojené sily do tzv. stredoslovenskej pasce. Hlavnou úlohou divízie „Tatra“ a skupiny „Schill“ bolo dobyť koordinovaným úderom zo severu a juhozápadu priestor Kremnice.

Dňa 3. októbra 1944 Panzer Division Tatra obnovila útoky so snahou zatlačiť 4. TS do Kremnických vrchov a uvoľniť si zo severu cestu na Kremnicu. V tento deň Nemci za podpory 6 tankov Pz. Kpfw 38 zaútočili na Dolný Turček. Povstalecké KPÚV npor. Galuščáka paľbou zasiahli dva nemecké tanky, ostatné sa stiahli.

V ten istý deň zaútočili jednotky bojovej skupiny Schill na Svätý Kríž. Smerom od Lovčice postupovali na mesto roty „Riesenbeck“, „Brandl“ a „Schulz“, čata „Pikowitz“ a štyri samohybné delá. Paralelne s nimi útočila na Sv. Kríž z priestoru Lovče rota „Maier“, čata „Hradischko“ a tri samohybné delá. Slovenskí vojaci kládli esesákom urputný odpor a opakovane podnikali protiútoky, podporované silnou delostreleckou paľbou. Nemci mesto dobyli až vo večerných hodinách, ale strategický Šibeničný vrch naďalej zostával pod kontrolou povstalcov. V noci z 3. na 4. októbra podnikli partizáni brigády „Nálepka prekvapivý výpad do mesta a...

Dňa 4. októbra 1944 zaútočili jednotky Panzer Division Tatra na pozície I. TS (pplk. Josef Tlach) v priestore priesmyku Malý Šturec. Po počiatočnom úspechu bol ich postup zastavený a k Harmancu sa im preraziť nepodarilo. Zabránil im v tom rázny protiútok práporu Haluzický podporovaného IPV Hurban. Počas boja sa pancierový vlak takmer dostal do rúk Nemcom, no poškodenú súpravu sa podarilo dostať do bezpečia. Nemci však ešte viac odtlačili vojakov 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku viac na východ a vytvorili si tak výhodnejšiu pozíciu pre útok na Kremnicu.

Pri Svätom Kríži nad Hronom podnikli okupanti ráno 4. októbra 1944 frontálny útok na pozície povstalcov. Štyri čaty podporované tromi útočnými delami útočili na povstalecké pozície v údolí rieky Hron. Štvrtá čata dostala rozkaz dobyť biskupský majer pri obci Kupča (2 km severozápadne od Sv. Kríža), ktorý bránilo štrnásťčlenné družstvo padákových strelcov pod velením čat. asp. Jozefa Lachkého.

Ďalšie štyri roty podporované ďalším štyrom samohybným delám mali za úlohu prekonať obranu na pravom krídle podskupiny „Ipeľ“ pri Lutile, následne preniknúť do údolia riečky Rudnice a po obsadení Starej Kremničky napadnúť z tyla obrancov Šibeničného vrchu. Zámery okupantov však skomplikovali protiútoky príslušníkov práporu „Hornád“ a roty padákových strelcov, ktorí boli rozmiestnení na úseku medzi Šibeničným vrchom a Lutilou. Nápor slovenských vojakov bol taký silný, že ho nedokázal zastaviť ani nálet ôsmich Ju 87D-5 z maďarského letiska Farmos.

V priebehu dňa zmenil Svätý Kríž niekoľkokrát zmenil majiteľa a podvečer sa situácia esesákov stala kritickou. Pred porážkou ich zachránil iba príchod jednotiek skupiny „Schill“ z priestoru Žarnovice, ktoré vystriedali mužstvo zosilneného práporu „Wildner“. Večer mohol generál Höfle hlásiť do Berlína, že Sv. Kríž „je pevne vo vlastných rukách“.

Na krajnom pravom krídle obrannej línie podskupiny „Ipeľ“ bola nasadená jedna pešia rota a družstvo ťažkých guľometov z práporu kpt. Kapišinského. Slovenskí vojaci napriek silnej delostreleckej paľbe a náletom strmhlavých bombardérov čelili nepriateľskej presile až do 16.00, keď svoje postavenia postupne vyprázdnili a stiahli sa k Starej Kremničke.

Príslušníci práporu „Teuteberg“ potom začali lesnými chodníkmi postupovať do údolia Rudnice. Jednu rotu práporu „Hornád“ a jednu čatu práporu „Bečva“, ktoré proti nim vyslal mjr. Kovačovič, zahnali esesáci na ústup. Podvečer obsadili Nemci výšiny nad západným okrajom Starej Kremničky a začali z nich ostreľovať železničnú stanicu. Zhodou okolností sa na nej v tom čase nachádzal vlak s posilami pre IV. TS. Po explózii mínometného projektilu v bezprostrednej blízkosti súpravy takmer polovica z tisícky prevážaných mužov vyskákala z vagónov a začala bezhlavo pobehovať po okolí. Zvyšok transportu sa urýchlene vrátil do Zvolena. Vojaci, ktorí utiekli z vlaku, však spôsobili medzi obrancami Starej Kremničky taký zmätok, že okupanti prenikli až na západný okraj dediny. Ďalší postup okupantov bol zastavený len vďaka pohotovému zásahu tankov por. Rumana.

Kolaps pravého krídla podskupiny „Ipeľ“ vážne ohrozil rotu padákových strelcov npor. Bičanovského. Väčšina padákových strelcov sa preto na súmraku stiahla do Starej Kremničky, ale družstvo čat. asp. Ľachkého, ktoré bez strát odrazilo nepriateľské útoky, signál na ústup nespozorovalo. Majer pri Kupči opustilo až pred polnocou a s ostatnými časťami svojej roty sa spojilo ráno 5. októbra 1944.

Na veliteľstve 1. česko-slovenskej armády na Slovensku vyvolala správa o prerušení hlavnej komunikácie Zvolen–Kremnica veľké znepokojenie. Preto vydal veliteľ armády gen. Ján Golian mjr. Kovačovičovi rozkaz, aby za každú cenu vytlačil nepriateľa z výšin medzi Lutilou a Starou Kremničkou. Na splnenie tejto úlohy boli okrem práporu „Bečva“ vyčlenené dve pešie roty z výcvikového tábora v Budči, jedna pešia rota práporu „Hornád“, zosilnená 1. tanková čata a pancierový vlak IPV-I „Štefánik“ (kpt. útv. František Adam).

Povstalecký protiútok pri Starej Kremničke sa začal na úsvite 5. októbra 1944. Boj trval celý deň, obec viackrát zmenila majiteľa a Nemci priznávali, že náporu slovenských vojakov dokázali odolať iba s maximálnym vypätím všetkých síl.

V ten istý deň však okupanti v údolí Hrona dosiahli významný úspech. Hlavné sily práporu „Kettgen“ za podpory obrnených vozidiel a ženijnej čaty „Hradischko“ sa zmocnili Šibeničného vrchu, príslušníci roty „Maier“ dobyli Viesku a obsadili kótu 403,0 Bukovina medzi Ladomerom a Šášovským Podhradím. Súčasne došlo ku rozbitiu 27. práporu „Ondava“ kpt. Felcmana rozmiestneného na južnom krídle v údolí rieky Hron pod hradom Šášov.

Zhoršovala sa tiež situácia na úseku podskupiny „Volga“, kde mali ťažké boje a zlé zásobovanie za následok fyzické aj morálne vyčerpanie povstaleckých jednotiek. VČSA napriek tomu od mjr. Murgaša požadovalo, aby neprestával vyvíjať tlak na nepriateľa, ale okrem jednej pešej roty z výcvikového tábora v Budči mu neposlalo žiadne posily. Vzhľadom na to mohol veliteľ podskupiny „Volga“ podniknúť 5. októbra 1944 iba menšiu ofenzívnu akciu, ktorá sa skončila vytlačením okupantov zosilneného práporu „Wildner“ z dediny Lukavica.

Podvečer 5. októbra 1944 sa situácia na západnom úseku povstaleckého frontu stala kritickou. Divízii „Tatra“ sa podarilo prelomiť obranu IV. TS Dolnom Turčeku, zatlačiť IV. TS do Kremnických vrchov a zo severu si otvoriť cestu na Starú Kremničku. Pritom došlo ku svojvoľnému ústup práporu „Korunt“ až do Badína, čím vznikla medzera medzi III. TS a IV. TS. Náčelník štábu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku mjr. gšt. Július Nosko hodlal jeho veliteľa postaviť pred poľný súd a zastreliť. Veliteľ armády gen. Viest však jeho požiadavku zamietol.

V priebehu dňa odstránili nemeckí ženisti protitankové zátarasy.

Veliteľ III. TS plk pech. Pavol Kuna pochopil, že jednotkám pri Starej Kremničke hrozí obkľúčenie a nariadil im, aby zaujali obranu na východnom brehu Rudnice. Ustupujúci vojaci však podľahli panike a väčšina z nich sa rozutekala. Ústup kryla posádka bojovej súpravy IPV-I a tankisti por. Rumana, ktorí obetavo zadržiavali dotierajúcich esesákov. Jeden z povstaleckých LT vz. 38 bol vtedy neďaleko železničnej zastávky Šášovské Podhradie zničený paľbou samohybného dela.

Na nemeckej strane sa boj o Starú Kremničku stal osudným pre veliteľ práporu SS-Hstuf. Teutebergovi. Počas inšpekcie predsunutých postavení ho ťažko zranil padajúci suchý strom a po leteckom prevoze do lazaretu v Prahe–Podolí zomrel. Na uvoľnené miesto veliteľa práporu dočasne nastúpil SS-Ostuf. Schulz, ktorého 7. októbra 1944 vystriedal SS-Hstuf. Heinz Wohlleben.

Boje v údolí rieky Hron

Generál Golian sa po správe o nevydarenom ústupe podskupiny „Ipeľ“ rozhodol vypustiť z obrany priestor Banskej Štiavnice a Modrého Kameňa. Hodlal tak získal zálohy na prehradenie smeru Sv. Kríž – Zvolen. Súhlasil aj s požiadavkou veliteľa IV. TS plk. pech. Mikuláša Markusa vyprázdniť Kremnicu a stiahnuť jednotky IV.TS na západné svahy Kremnických vrchov.

Nová obranná línia III: TS v tomto priestore sa nachádzala na čiare Pitelová - Trnavá Hora. V noci z 5. na 6. októbra 1944 boli vojaci podskupiny „Ipeľ“ (mjr. Kovačovič) zhromažďovaní pri Trnavej Hore. V predvídaní možného vývoja povstalecké velenie prisunulo na západné prístupy k Zvolenu ďalšie prápory pechoty a celkovo desať batérií poľného delostrelectva. Na najviac exponovaných úsekoch, napríklad na východnom okraji Trnavej Hory budovali ženisti s pomocou civilného obyvateľstva protitankové priekopy a zátarasy, ktoré boli neustále zdokonaľované. Na VČSA preto zavládlo všeobecné presvedčenie, že okupanti nedokážu obranu na tomto úseku prelomiť.

Hneď 6. októbra 1944 napadli hlavné sily bojovej skupiny Schill obranné pozície III. TS v priestore Pitelová – Trnavá Hora no narazili na mimoriadne tvrdý odpor. Najťažšie chvíle prežívala čata „Hradischko“. Predpoludním dobyla s pomocou troch samohybných diel Dolinu, Trnavú Horu aj dedinu Jalná na ľavom brehu Hrona, hoci most cez rieku bol strhnutý, ale ďalej už preniknúť nedokázala. Na východnom okraji Trnavej Hory sa totiž nachádzali dôkladne vybudované obranné postavenia, z ktorých povstalecké jednotky opakovane podnikali silné protiútoky. Intenzívna paľba ťažkých zbraní zahnala samohybné delá za Ihráčsky potok a väčšina mužstva čaty „Hradischko“ musela zaujať kruhovú obranu okolo Kostola sv. Jána Nepomuckého v Trnavej Hore. Situácia obkľúčených ženistov sa rýchlo zhoršovala, kostol začal horieť a viacerí z nich utrpeli vážne zranenia.

Na pomoc obkľúčeným vyrazila zo Sv. Kríža jednotka Heimatschutzu v slovenských uniformách, ktorá chcela cez lesy na ľavom brehu Hrona preniknúť do tylu povstalcov. Presná paľba slovenského tanku PzKpfw. III ju však zahnala na útek- Húževnatý odpor povstalcov ochabol až po náletoch šiestich strmhlavých bombardérov Ju 87. Až podvečerných hodinách získali v Trnavej Hore obkľúčení Nemci a okamžite začali stavať lávku cez rieku Hron. V neskorých nočných hodinách došlo ku preskupeniu nemeckých síl v priestore.

Sobota 7. októbra 1944 bola nabitá dramatickými udalosťami. Už krátko po polnoci pristál na povstaleckom území dlho očakávaný divízny generál Rudolf Viest. Spolu s Viestom dopravili sovietskej lietadlá na Tri Duby časť 2. Česko-slovenskej samostatnej paradesantnej brigády a zásoby pre stíhací pluk škpt. Fajtla. O piatej hodine ráno napadli povstalci Trnavú Horu a Jalnú. Napriek tomu, že boli s veľkými stratami odrazení, podnikli na pozície skupiny „Schill“ niekoľko ďalších útokov. Nemcov sužovala silná paľba slovenského poľného delostrelectva, ktoré bolo rozmiestnené na svahoch východne od obce Dúbrava. Okupanti nadobudli prevahu až potom, keď sa do boja zapojilo ich delostrelectvo.

Prvý nemecký útok o 08.35 povstalci ešte odrazili. Druhý, ktorý sa začal o 10.40, už zadržať nedokázali a začali opúšťať svoje pozície. Esesáci sa pokúsili opustené zákopy obsadiť, no výpad čaty tankov por. Rumana ich prinútil zutekať. Ústup jednotiek III. taktickej skupiny uľahčil i zásah stíhačov škpt. Františka Fajtla. Desať minút pred poludním napadli palebné postavenia nemeckých húfnic medzi Šibeničným vrchom a železničnou zastávkou Šášovské Podhradie, pričom boli vystavení silnej pozemnej paľbe. O 14.05 štyri La-5FN bombardovali a ostreľovali nemeckú pechotu na stráňach západne od obce Kľačany. Počas návratu z tejto akcie natrafil dvojčlenný roj npor. Stehlíka na sedem strmhlavých bombardérov Ju 87D-5 z Farmosu a jednu stíhačku Bf 109G-6 z Györu, ktoré chceli na železničnej stanici v Dúbrave zničiť bojovú súpravu IPV-I. Napriek tomu, že obe La-5FN nemali takmer žiadnu muníciu, bez zaváhania na nepriateľa zaútočili. Jeden strmhlavý bombardér bol zostrelený a zvyšné nemecké lietadlá nebezpečný priestor rýchlo opustili. Tri Ju 87D-5 si potom ako náhradný cieľ vybrali tanky por. Rumana ustupujúce po ceste Trnavá Hora – Budča. Žiadny z nich síce nezasiahli, jedna z bômb, ktorá nevybuchla a ostala trčať zaborená do vozovky sa stalo osudnou pre nemecké samohybné útočné delo z motorizovanej kolóny, ktorá prenasledovala tanky por. Rumana. Jeho vodič si nebezpečnú prekážku nevšimol a obrnenec po náraze do bomby vyletel do povetria. O niekoľko minút neskôr sa nemecké vozidlá na komunikácii medzi Trnavou Horou a Dúbravou stali cieľom útoku trojčlenného roja La-5FN pod velením ppor. Leopolda Šroma. Stíhači zničili nákladný automobil s pechotou, štábne osobné auto, autobus a motocykel s prívesom. Celkovo v ten deň podnikli príslušníci 1. ČSSLP proti jednotkám divízie „Tatra“ a skupiny „Schill“ dvadsaťpäť operačných letov.

Boje medzi 8. - 12. októbrom

V popoludňajších hodinách 7. októbra 1944 nadviazali príslušníci II/6 roty skupiny „Schill“ južne od Kremnice spojenie s vysunutou jednotkou divízie „Tatra“. Obe nemecké formácie boli po nepretržitých šesťdňových bojoch značne vyčerpané a na ďalšie ofenzívne akcie nemali dostatok síl. Vzhľadom na to generál Höfle večer 7. októbra 1944 nariadil Loeperovým jednotkám (divízia „Tatra“) zaujať obranu na výšinách východne od línie Horná Štubňa – Kremnica – Pitelová a zabezpečiť údolie Hrona od Sv. Kríža po Hronskú Breznicu. Skupina „Schill“ a zosilnený prápor „Wildner“ dostali rozkaz dobyť banskoštiavnický priestor, z ktorého mali po príchode posíl zaútočiť na Krupinu.

V súvislosti so svojvoľným ústupom práporu „Korunt“ vznikla v obrane jednotiek 1. česko-slovenskej armády na Slovensku medzera, ktorú si Nemci nevšimli. Ma druhej strane nový veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku gen. Rudolf Viest preto vydal rozkaz všetkým častiam 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády (2. ČSSPB), ktoré sa už nachádzali na povstaleckom území, aby spoločne s príslušníkmi III. TS a partizánskou brigádou „Nálepka“ urýchlene vytlačili nepriateľa z priestoru Trnavá Hora – Jalná.

1. skupina, v ktorej bola paradesantná brigáda, mala útočiť v smere Železná Breznica - Ladno - Trnavá Hora - Jalná s úlohou zmocniť sa Jalnej.
2. skupina, v ktorej boli aj partizáni brigády „Nálepka“ mala útočiť v smere Železná Brezica - Burco - Kľačany - Pitelová.

Z prvotného plánu bolo zrejmé, že smery útokov oboch skupín sa veľmi rozbiehali. Hrozilo, že medzi oboma skupinami vznikne medzera, ktorá môže byť príčinou problémov. Preto bolo po porade rozhodnuté, že do medzery medzi oboma skupinami bude nasadený pomerne oddýchnutý prápor „Topľa“ (kpt. Petrik). Prápor mal sledovať skupinu paradesantnej brigády za jej severným krídlom až po Ladno a odtiaľ zaútočiť na Kľačany, čím mal dôjsť k dôkladnému zabezpečeniu útoku paradesantnej brigády zo severu.

Útok, sa začal o deviatej hodine ráno. Zo vzduchu ho odporovali stíhači Františka Fajtla. ktorí bombardovali nemecké kolóny presúvajúce sa po ceste Jalná - Svätý Kríž nad Hronom - Kremnica. Časti 2. ČSSPB spoločne s práporom „Topľa“ (kpt. Petrik) a brigádou „Nálepka“ postupovať zo Železnej Breznice k Ihráčskemu potoku. Na silnejší odpor narazili až popoludní pri Kľačanoch, kde rozprášili jednu čatu 6. roty. Zabili pritom desať Nemcov a zajali dvoch dôstojníkov Waffen SS.

Priamo po ceste Dúbrava – Trnavá Hora postupovala úderná rota „Gandel“ (npor. Jozef Gandel), ktorá spoločne s práporom „Dunaj“ napadla pozície nemeckého II. práporu a čaty „Pikowitz“. Povstalci však nedokázali nemeckú obranu prelomiť a npor. Gandel padol. Esesáci následne podnikli protiútok a vytlačili slovenské jednotky z Dúbravy aj Hronskej Breznice a popoludní prenikli až k Ostrej Lúke, kde mal sídlo štáb práporu „Dunaj“. Príkry svah pred severným okrajom obce sa stal osudným pre čerstvo menovaného veliteľa II. práporu SS-Hstuf. Wohllebena, ktorý zahynul po zásahu do srdca. Jeho muži potom pod velením SS-Ostuf. Schulza ustúpili k Hronskej Breznici.

V podvečer 8. októbra bol frontový úsek v údolí Hrona kompletne obsadený jednotkami divízie „Tatra“, V noci z 8. na 9. októbra 1944 vyslal generál Loeper do údolia Hrona posily a krátko po rozvidnení vypukli pri Trnavej Hore, Kľačanoch a Dúbrave ťažké boje, ktoré pokračovali v priebehu celého 9. októbra. V podvečerných hodinách obsadili jednotky 1. ČSAS Trnavú Horu a Kľačany. V Hronskej Dúbrave bola obkľúčená skupina Nemcov. Dňa 10. októbra Nemci začali útok a podarilo sa im obsadiť južnú časť Trnavej Hory. Útočili aj na južnom brehu rieky Hron smerom z Jalnej na Hronskú Breznicu. Tento útok bol odrazený.

V týchto dňoch došlo ku kontroverznej udalosti, keď partizáni brigády „Nálepka“ svojvoľne opustili svoje pozície v Kľačanskej doline bez toho, aby to veliteľ oznámil nadriadeným. Tento krok vyvolal silnú nevôľu velenia povstaleckej armády a náčelník štábu mjr. gšt Nosko kontaktoval Hlavný štáb partizánskych oddielov.

Vzhľadom na protiútoky nepriateľa prešla 2. ČSSPB a prápor „Topľa“ do dočasnej obrany. Z ďalších jednotiek paradesantnej brigády, ktoré práve prileteli na povstalecké územie, vytvoril veliteľ brigády plk. Přikryl 2. skupinu, ktorá vyčistila Hronskú Dúbravu. Jednotky 1. česko-slovenskej armády na Slovensku tak definitívne ovládli Trnavú Horu a Kľačany.

Počas bojov v údolí rieky Hron boli povstalecké jednotky podporované tankovou čatou, ktorej najskôr velil ppor. útv. Pavol Janoška a po jeho zranení prevzal velenie ppor. útv. Cyrila Kubinca.

Okupanti vyprázdnili aj priestor severne od rieky Hron až po potok Ihráč, čím došlo k zažehnaniu priameho ohrozenia letiska Tri Duby a mesta Zvolen. Nemci museli svoje útoky presunúť na juh a pokúsiť sa preniknúť do centra povstania obchvatným manévrom cez Banskú Štiavnicu a Krupinu.

Náčelník štábu povstaleckej armády mjr. gšt Július Nosko si na boje pri Jalnej a Trnavej Hore a úspešný protiútok 2. ČSSPB vo svojej knihe Takto bojovala povstalecká armáda zaspomínal takto :

„

V odpoludňajších hodinách som sa osobne zúčastnil na protiútoku v dúbravskej úžine. Z kóty 574 (1km západne od Tŕnia) som sledoval rýchly postup jednotiek a delostreleckú podporu útoku. Bol som prvý raz na fronte, na ktorom som nemusel nič naprávať. Mal som strašnú radosť z postupu našich jednotiek. Hneď v prvom boji sa prejavila dobrá vycvičenosť a dobrá bojová príprava jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády. Veď napriek veľkému úsiliu sa nám doteraz nepodarilo zastaviť tlak nemeckých jednotiek na najkratšom smere na Tri Duby, a teraz stačila slabšia časť 2. čs. paradesantnej armády, aby okupačné jednotky zastavila a donútila na ústup, takže celá skupina Schill musela zmeniť plán dobytia Zvolena a Troch Dubov obchvatným manévrom cez Banskú Štiavnicu a Krupinu. Keď som sa večer vracal z frontu do Banskej Bystrice mal som z vydareného nielen radosť ale aj výčitky. Prečo domáce jednotky nie sú také ako 2. čs. paradesantná brigáda?

“

Kontroverzie

Podľa odbornej literatúry mali 28. septembra 1944 na Jánovu Lehotu zaútočiť partizáni z brigády kpt. Jána Nálepku podporovaní 2. tankovou čatou a delostrelectvom, pričom tento útok mal byť neúspešný. Historik Pavel Wimmer s týmto tvrdením polemizuje a tvrdí, že k útoku partizánov brigády Nálepka s ohľadom na vývoj situácie pri Svätom Kríži nad Hronom (mal na mysli najmä prienik Nemcov do Lovčice, ale aj demoralizovanie partizánov po nálete z predchádzajúceho dňa) vôbec nedošlo a to aj napriek tomu, že rozkaz na útok velenie povstaleckej armády vydalo.

Veliteľ paradesantnej brigády gen. Vladimír Přikryl sa vo svojej knihe Pokračujte v Horách o účasti práporu „Topľa“ na útoku na Jalnú nezmieňuje. Tento prápor sa však útoku zúčastnil a počínal veľmi úspešne. Po predčasnom stiahnutí sa partizánskej brigády Nálepka prápor zaisťoval priestor Kľačany - Kľačiansky Mlyn.