Boje o vstup do Turčianskej kotliny

Boje o vstup do Turčianskej kotliny
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 5. september – 21. september 1944 Miesto Priekopa, Turiec Výsledok Porážka a ústup povstalcov z Turca
Protivníci
skupiny Ohlen a Junck, z nich sformovaná 178. divízia Tatra Skupina Schäfer Skupina Schill	Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku partizáni
Velitelia
Stephan Junck Conrad von Ohlen	Jozef Dobrovodský Emil Perko P. A. Veličko A. S. Jegorov
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Ružomberok – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Čremošné – Jalná – Vinné – Poľana

Boje o vstup do Turčianskej kotliny (inak aj boje o Priekopu) boli viac ako dva týždne trvajúce boje na severe Turčianskej kotliny počas Slovenského národného povstania, kde po ústupe zo Strečnianskej tiesňavy slovenskí povstalci a partizáni odolávali tlaku nemeckých bojových skupín Junck a Ohlen (z ktorých bola sformovaná 178. divízia Tatra) a neskôr aj skupiny Schäfer na Turiec a Martin. Napriek prevahe Nemcov v ťažkých zbraniach a letectve boli povstalci donútení ustúpiť z Turca až potom, ako nemecká bojová skupina Schill prenikla do Turca z Hornej Nitry a ohrozila povstalecké tylo.

Predohra

Od prvých dňov povstania prebiehali tvrdé boje na severozápadnom úseku povstaleckého frontu, kde útočili okupačné bojové skupiny plk. von Ohlena a plk. von Juncka. 30. augusta bola Nemcami obsadená Žilina a po piatich dňoch ťažkých bojov v Strečnianskej tiesňave sa Nemci prebojovali do dolného Turca a 4. septembra vstúpili do Vrútok. Postupujúce nemecké tanky boli hlásené veliteľom húfnicovej batérie npor. Štefunkom dokonca v smere z Priekopy na Košúty, čo primälo veliteľa pplk. Emila Perka vydať rozkaz o stiahnutí sa povstalcov z Turca k Čremošnému. Samotný Perko sa počas presunu na Čremošné z Štubnianskych Teplíc spojil s veliteľstvom armády v Banskej Bystrici, kde náčelník štábu mjr. Július Nosko považoval ústup za predčasný. Pplk. Perko a npor. Veličko sa vrátili do Martina a cestou vracali ustupujúce jednotky naspäť na front k Priekope. V noci na 5. septembra sa Nemci stiahli do Vrútok a povstaleckí vojaci a partizáni vybudovali obranné postavenia od Priekopy cez Lipovec a Kľačany. V noci na 5. septembra pristáli na Troch Duboch prvé sovietske lietadlá a priviezli okrem delegácie SNR vedenej Karolom Šmidkem 40 protitankových pušiek, 22 guľometov a 120 samopalov, ktoré boli prevážané autami do Turca. Pplk. Perko a npor. Veličko vypracovali v noci na 5. septembra plán na ďalšie dni bojov. Úlohou vojakov a partizánov bolo zastaviť ďalší postup nepriateľa na Martin a po posilnení vytlačiť Nemcov z Vrútok i pravého brehu Váhu a zničiť ho v Strečnianskej tiesňave. Plán schválilo aj veliteľsvo 1. čs. armády na Slovensku a k protiútoku dalo k dispozícii aj záložný prápor stotníka Jobáka z Kraľovian, 8cm batériu npor. štefana Kajdúcha, 4 minomety a 8 ťažkých guľometov zo zálohy 1. obrannej oblasti a nezistený počet mínometov a guľometov z veliteľstva druhej obrannej oblasti. Partizánska brigáda Jánošík prisunula oddiely Vozňuka a Riabykina, ktoré obsadili ľavý bok obrany pešieho práporu stotníka Vitalaya. 2. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika z Kuneradu vyslala 200 – členný oddiel Alojza Ritnošíka s cieľom útočiť na nepriateľa pri Vrútkach a Dubnej Skale. Zároveň sa veliteľ 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika npor. P. A. Veličko obrátil na Jegorova, veliteľa 1. československej partizánska brigády J. V. Stalina so žiadosťou o pomoc ten po konzultáciach Veličkovej požiadavky na Veliteľstva 1. čs. armády v Banskej Bystrici vydal 6. septembra rozkaz na presun svojich jednotiek do Turca. Postupne prichádzali večer 6. septembra oddiel npor. F. J. Kaličenka prepravený vlakom z telgártskeho bojiska, v dopoludňajších hodinách 7. septembra prišli oddiely N. V. Rylina a kpt. Ozábala, ktoré bol odvolané z akcie pri Nitre. Z Ružomberka prišiel oddiel N. A. Belova. Štáb brigády sa presunul do Martina a Jegorov začal organizovať s veliteľom bojového úseku povstaleckej armády pplk. Emilom Perkom a Veličkom obranu Turca. Povstalci tak prekonali vážnu krízu.

Bitka

5. septembra vyrázila na Priekopu z Vrútok nemecká pechota, podporovaná tankmi. Peší prápor Vitalay s rotami bojovej skupiny Žilina a s partizánmi 1. brigády Stalin a 1. brigády Štefánik útok odrazili a do protiútoku vyrazili dva povstalecké tanky Pz III pod velením por. Kubinca a por. Rumana, ktoré však pri Vrútkach boli zasiahnuté nemeckým protitankovým delostrelectvom a posádky sa zachránili útekom z poškodených vozidiel. Ďalšie tri ľahké tanky vzor 38 pod velením por. Bodnára viedli boj so šiestimi nemeckými tankmi severne od Priekopy a pred presilou ustúpili cez most na rieke Turiec. Most povstalci následne okamžite vyhodili do vzduchu, čím zadržali nepriateľské tanky. Povstalecké tanky útočili osamotene a nekoordinovane, bez podpory delostrelectva a bez súčinnosti s pechotou, a tak stávali ľahkou korisťou nepriateľských tankov a protitankového delostrelectva.

Ráno 5. septembra zaútočili Nemci aj na pravom brehu Váhu smerom na obec Lipovec, ktorú bránila rota partizánov pod velením lipovského rodáka Róberta Lamoša. Po ťažkom pouličnom boji Nemci obec obsadili a vypálili, pričom padlo mnoho Nemcov i povstalcov vrátane ich veliteľa Róberta Lamoša. Zvyšok partizánov ustúpil Kľačian, kde sa pripojili k prichádzajúcemu Kaličenkovmu oddielu z 1. partizánskej brigády Stalin. Pplk. Perko vyslal do Sučian aj prápor stotníka Oškvarka, ktorý zaujal na pravomm brehu Váhu obranu čiare výšina Jarolím – výšina Kečka – cintorín – trigonometer 538 Bukovina a tým prehradil nemecký postup aj na pravom brehu Váhu.

Povstalecké protiútoky 6. – 9. septembra

Plán povstaleckého protiútoku 6. septembra prerokoval pplk. Perko a mjr. Deretič s veliteľmi partizánskych brigád kpt. Jegorovom a npor. Veličkom. Na ľavom brehu Váhu mali útočiť na Vrútky prvosledové roty vojakov i partizánov s tankmi, podporované paľbou delostrelectva. Partizánsky oddiel Kaličenko 1. brigády Stalin sa mal presunúť na kótu 713 nad obcou Kľačany a zaútočiť na bok nepriateľskej obrany na delostrelecké batérie pri obci Lipovec.

Ráno o 5. hod. zaútočili po krátkej delostreleckej príprave povstalci podporovaní tankami na nemeckú obranu pri Vrútkach. Dosiahli križovatku ciest pred Vrútkami a Javorovú dolinu, ale nemeckú obranu pre sústredenú paľbu diel, mínometov, guľometov a ručných zbraní neprerazili. Povstalci sa opevnili na dosiahnutej čiare a udržali ju až do nasledujúceho dňa. Úspech útoku zhatil aj fakt, partizánsky oddiel Kaličenko vzhľadom na dlhý presun do tyla nepriateľa na kótu 713 nestihol načas zaútočiť na nemecké postavenie pri obci Lipovec.

Útok povstalcov zo 6. septembra mal napriek čiastočnému úspechu pomerne veľký význam. Podľa dokumentov, ktoré našli povstalci u mŕtveho nemeckého podplukovníka, mali nemecké vojská v úmysle v nasledujúcich dňoch vyraziť do útoku na Martin a na Kraľovany, ktoré plánovali dobyť do 9. septembra. Povstalci nečakaným útokom nemecký útok predišli a narušili jeho prípravy.

Ráno 7. septembra zaútočili Nemci tromi prúdmi na vrútockom smere, a to na postavenia povstalcov, ktoré títo dosiahli počas útoku v predchádzajúci deň. Prvý prúd pechoty s tankmi prenikal povstaleckou obranou smerom na Priekopu. Druhý postupoval severnými okrajmi lesa od kóty 560 na výšinu Osiková proti pešiemu práporu Vitalay. V priebehu ťažkých bojov povstalci zastavili útok nepriateľa na terénnej čiare kóta 560 – severný okraj obce Dolné Záturčie – južný okraj obce Priekopa – výšina 406 Hrádok, odkiaľ Nemci kontrolovali celé územie po oboch stranách Váhu až po kótu 538 Bukovina a po kótu 393 pri Sučanoch. Na pravom brehu Váhu dobyl nepriateľ v boji proti partizánom oddielu Kaličenka obec Kľačany. Eskadra lietadiel Ju-87 podnikla niekoľko náletov na mesto Martin, pričom zničila niekoľko povstaleckých nákladných áut.

„	7.9.1944: Severná skupina obsadila Kľačany (3 km východne od Vrútok). Pri tom napočítaných 120 mŕtvych nepriateľov. Nasadením „stuk“ v Martine boli zničené 3 tanky a 4 nákladné autá. Vlastné straty 30.8. – 5.9. v severnej skupine 31 mŕtvych, 144 ranených.	“
– Večerné hlásenia Nemeckého generála v Bratislave

Napriek uvedeným čiastočným územným ziskom nepriateľské situačné hlásenie zo 7. septembra otvorene priznalo neúspech 178. divízie Tatra: „Stav operácií je t. č. taký, že následkom nie dostatočných síl ustala činnosť. Najdôležitejšou úlohou je nadviazať spojenie s bojovou skupinou Schäfer, ktorá je v priestore Ružomberka, a definitívne zabezpečiť ružomberskú priemyselnú oblasť. Nato je potrebné posilniť severnú skupinu o 2 prápory s delostrelectvom."

Nemci sa aj 8. septembra ráno za hmly pokúsili prelomiť obranu pešieho práporu Vitalay na ľavom boku obrany, v priestore Dolné Záturčie—Osiková. Povstalecká pechota dovolila nemeckým rojniciam v sile práporu pechoty priblížiť sa na účinný dostrel ručných zbraní a guľometov a potom sústredenou paľbami Nemcov ničila. Peší prápor Vitalay s partizánskymi oddielmi brigády Jánošík prešli do protiútoku a zahnali zvyšky ustupujúcich nepriateľských rôt až k Vrútkam. Po tejto porážke nepriateľská pechota už nepodnikala sústredené útoky cez deň. Za hrdinstvo v boji dostal veliteľ práporu Vitalay v rozkaze pplk. Perku pochvalu a prápor premenovali na Železný. 8. septembra prepadli dve roty z 2. brigády Štefánik pod velenim Žingora a Popova nepriateľské spojovacie a mínometné jednotky v priestore Dubnej Skaly. V bojoch, ktoré trvali až do poludnia 9. septembra, vyradili z boja asi 50 nemeckých vojakov, minometnú batériu, rádiovú stanicu a telefónnu ústredňu a pútali nemecký peší prápor.

9. septembra bol naplánovaný povstalecký útok- Plán bol vypracovaný v Martine na porade veliteľov pplk. Emila Perka, mjr. Iľju Deretiča, kpt. A. S. Jegorova a npor. P. A. Velička. Cieľom bolo obsadiť Vrútky údermi oddielu Ozábala zo severu a Rylina od západu, Belovov oddiel mal útočiť na Priekopu zo západného smeru. Žingorova brigáda mala na čiare Dubná Skala prehradiť údolie Váhu. Vojenské jednotky mali podporiť útok delostrelectvom a tankami. Útok sa začal 9. septembra delostreleckými prepadmi nepriateľských postavení v Priekope a vo Vrútkach. Ozábalov oddiel zaútočil na severnú časť Vrútok a Belovov oddiel zaútočil v troch prúdoch na Priekopu. Rylinov oddiel sa pri presune k západnej časti Vrútok dostal do delostreleckej paľby nepriateľa a prijal boj na mieste. Do čelného útoku na Priekopu nastúpili francúzsky oddiel a dva povstalecké tanky, jedno samohybné delo a dva kanóny 7.5 cm ťahané traktormi, ktorým velil por. Buocik, no nemecké protitankové delostrelectvo ukryté neďaleko železničného nadjazduv Priekope túto techniku z boja vyradilo. Žingorova brigáda sa oneskorila a Veličkove oddiely nastúpili do útoku až o dve hodiny. Jegorovove oddiely a oddiely Ozábala a Rylina sa v útoku ocitli osamotené. Ťažké boje pokračovali až do večerných hodín, kedy sa povstalecké jednotky stiahli na pôvodné pozície. Pozornosť nepriateľa odpútala rota por. Ludovíta Šolca vedúca klamný útok na nemecké pozície vo Vrútkach zprava. 80-členná partizánska rota dosiahla južný okraj Vrútok, kde sa povstalci zmocnili niekoľkých mínometov a obrneného transportéra. Vzápätí však Nemci obkľúčili partizánsku rotu por. Šolca z troch strán a v boji proti presile padli veliteľ roty a velitelia čiat Pavel Ruman a Ján Mravec a takmer všetci partizáni. S pomocou útočiacich oddielov Ozábala a Rylina sa prebilo z obkľúčenia len 13 partizánov. Počas útoku padol ďalší veliteľ roty z oddielu Ozábal por. Karaska, veliteľ Rylin bol zranený, ako aj mnoho partizánov. Partizáni ustúpili pod tlakom nepriateľa k Dolnému Záturčiu a ku Košútom.

Povstalecký útok zlyhal kvôli absencii koordinácie a kvôli veľkým vzdialenostiam sa neuskutočnili útoky do bokov a tyla, čo umožnilo Nemcom skoncentrovať sa proti čelne útočiacim jednotkám. Tým sa vyčerpali aj útočné možnosti povstalcov v Turci. Nemecká divízia Tatra mala prevahu v technike, 13 tankov a 3 delostrelecké batérie. Nepriateľ v rozhodujúcich fázach boja disponoval aj podporou strmhlav útočiaceho letectva. Povstalecké sily na vrútockom smere predstavovali jeden peší prápor, tri samostatné roty, štyri troj- až štvordelové batérie, tri tanky a asi 1600 partizánov. Povstalecký prieskum neodhalil rozmiestnenie palebných prostriedkov nepriateľa na prednom okraji, ani v hĺbke obrany. Povstalecké delostrelectvo pre nedostatok čerstvých správ, ale aj pre malý počet hlavní nedokázalo nepriateľské palebné prostriedky zničiť alebo aspoň umlčať, čo spôsobilo tankistom i pechote veľké straty. Pre priestorové i časové zladenie činnosti vojenských i partizánskych jednotiek útočiacich z rôznych smerov a v rozdielnom čase chýbali rádiové spojovacie prostriedky a skúsenosti štábov, potrebné na koordináciu bojovej činnosti vojakov i partizánov.

„	9.9.1944: Nepriateľský útok smerujúci do tyla v priestore Vrútok bojujúcej severnej skupiny v sile prápora bol odrazený za ťažkých strát protivníka. Pri ďalšom útoku protivníka na Priiekopu boli zasiahnuté 2 tanky a jeden 7.5 cm protitankový kanón na samohybnej lafete.	“
– Večerné hlásenia Nemeckého generála v Bratislave

„	Naši útočí směr Vrútky. Boj o Vrútky za použití prvních protitankových ruských zbraní. Morálka o 50% lepší následkem ruské pomoci.	“
– Hlásenie kpt. Krátkeho pre MNO v Londýne

Druhá septembrová dekáda

Veliteľstvo 1. čs. armády vykonalo 10. septembra reorganzáciu povstaleckých síl. Namiesto dvoch obranných oblastí vzniklo šesť taktických skupín a jedna letecká skupina. Z vojenských jednotiek brániacich Turiec vznikla 5. taktická skupina Ďumbier pod velením pplk. Emila Perka. Jej úlohou bolo:

„	a) zamedziť nepriateľovi postup z údolia Váhu do údolia rieky Turiec v priestore Strečno, Kraľovany, Turčiansky Sv. Martin, Príbovce, Diviaky; b) bezpodmienečne udržať priestor Horná a Dolná Štubňa – Čremošné a tak zamedziť postup nepriateľa cez Malý Šturec na Banskú Bystricu.	“
– Rozkaz veliteľa 1. česko-slovenskej armády na reorganizáciu povstaleckej armády

Partizánske štáby a veliteľstvo 5. taktickej skupiny uskutočnili preskupenie síl. Jegorov prisunul nové posily pre oddiely Ozábalal a Rylina a obranu Košúty – Sučany vystužil nový 300 – členný oddiel M. J. Kirejeva, ktorý útokom za podpory 1. a 3. roty práporu Haluzického dobyl Košúty.

178. divíziu Tatra posilnili 11. septembra dve roty zemebrany a očakával sa príchod peších práporov 1008 a 1009. Dňa 13. septembra 30 bombardérov 15. americkej leteckej armády bombardovalo železničný uzol Vrútky. Na martinskom smere prebiehali miestne boje, no Nemci neboli schopní preraziť.

„	11.9.1944: Podľa zhodných hlásení a výpovedí zajatých pozostáva nepriateľ pred severnu skupinou pod vedením ruského generála z ruských parašutistov, Čechov, Francúzov a prebehnutých slovenských jednotiek.	“
– Večerné hlásenia Nemeckého generála v Bratislave

V druhej septembrovej dekáde zaútočila na Turiec od východu skupina SS Schäfer. 13. septembra prerazila nedostatočnú povstaleckú obranu Ružomberok – Hubová a dobyla Kraľovany, 15. septembra sa spojila so 178. divíziou Tatra a 16. septembra sa zmocnili severnej časti Sučian. Zároveň po neúspešnom pokuse jednotiek 4. taktickej skupiny a partizánov o znovudobytie Prievidze 18. septembra začala Turiec od juho ohrozovať skupina Schill. 19. septembra bol na zastavenie postupu skupiny Schill pri Dubovom nasadený 250 – členný oddiel P. T. Nikolajeva z brigády Hegorova a oddiel francúzskych partizánov.

Dohra

Za situácie, keď obrancom Turca hrozil obchvat a odrezanie prístupových ciest, prebehla 20. septembra u brigádneho generála Goliana porada pplk. Perka, Jegorova a Velička. Perko a Veličko navrhovali ústup z Turca, Jegorov navrhoval pokračovať v boji v Turci aj v obkľúčení. Názory sa nezjednotili. Golian nariadil, aby sa velitelia vrátili do Turca a na základe najčerstvejších správ sa dohodli na riešení, ktoré schváli. Jegorov odišiel do Martina, pplk. Perko na veliteľstvo 5. taktickej skupiny do Necpál, kde medzitým mjr. Iľja Deretič pripravil rozkaz k ústupu, s ktorým pplk. Perko súhlasil. Keďže Jegorov do Necpál neprichádzal, určili Perko s Veličkom platnosť rozkazu na polnoc. Jegorov sa dostavil do Necpál po polnoci a rozkazu sa podriadil, i keď mal námietky. Rozkaz určoval 5. taktickej skupine ústup do priestoru Rakša – Diviaky – Dubové, kde mala brániť prístupom do Kremnice a na Malý Šturec.

Hrdinský, viac ako trojtýždňový boj vojakov a partizánov pri obrane severného Považia, Turca i Rajeckej doliny bol ocenený Zvláštnym rozkazom veliteľa armády zo dňa 21. septembra 1944, ktorý prečítali všetkým vojakom povstaleckej armády. Rozkaz zároveň pranieroval zbabelosť. Generál Golian vydal tiež pri príležitosti odovzdania funkcie veliteľa 1. česko-slovenskej armády na Slovensku brigádnym generálom Jánom Golianom divíznemu generálovi Rudolfovi Viestovi svoj posledný Tajný rozkaz č. 36, v ktorom vyslovil veliteľskú pochvalu a uznanie aj vojenským a partizánskym veliteľom z Turca:

„	1. mjr. del. Jozefovi Dobrovodskému za vynikajúce organizovanie príprav a prevedenie odboja. 2. pplk. Emilovi Perkovi za veľmi dobré vedenie obranných bojov v priestore Turčiansky Svätý Martin. 3, kpt. pech. jánovi Oškvarkovi, kpt. pech. Alexandrovi Vitalayovi, kpt. pech. Teofilovi Galbovi a kpt. let. Ivanovi Haluzickému za hrdinské vedenie obranných bojov pri Turčianskom Sv, Martine. 4. pplk. Veličkovi, kpt. Jegorovi a npor. Žingorovi za veľmi dobré vedenie obranných bojov pri Turčianskom Sv. Martine a v priestore Malej Fatry."	“
–

Počas ústupu vďaka postupu velenia 5. taktickej skupiny i hrdinského ústupového boja 1. partizánskej brigády J. V. Stalina sa podarilo vyviesť vojakov i bojovú techniku z Turca s minimálnymi stratami a použiť v ďalšich bojoch. Na druhej strane počas ústupu došlo k jednému z najhorších partizánskych zločinov, keď oddiel 3. roty 1. partizánskej brigády J. V. Stalina vedený Leonidom Nikolajevičom Slavkinom postrieľal v Sklenom 187 mužov – civilistov nemeckej národnosti.

Slovenská národná rada ako politické vedenie povstania podrobila velenie armády za stratu Turca ostrej, v prevažnej miere však odôvodnenej kritike. Komunistický podpredseda SNR Dr. Gustáv Husák na 7. zasadnutí Slovenskej národnej rady 22. septembra 1944 síce nesúhlasil s ostrou kritikou niektorých poslancov SNR na adresu celej povstaleckej armády, zdôraznil ale, že veliteľský zbor armády musí prejsť očistou a armáda ako celok sa musí stať ľudovou a revolučnou armádou. Následné spoločné zasadnutie SNR a veliteľstva armády 23. septembra po referátoch plk. MVDr. Ferjenčíka, kpt. gšt. Noska a po diskusii prijalo viaceré opatrenia:

1. Vojenské vedenie sa podriadi politickej kontrole SNR a Predsedníctvo SNR sa bude pravidelne zaoberať vojenskými problémami.
2. Rada na obranu Slovenska sa bude pravidelne schádzať a riešiť zásadné otázky armády a partizánskych oddielov.
3. Očista zbaví dôstojnicky a poddôstojnicky zbor kompromitovaných a zbabelcov.
4. Na vedúce miesta v armáde sa určia statoční a schopní dôstojníci bez ohľadu na vek a hodnosť. Velenie armády navrhne na povýšenie vojakov a dôstojnikov, ktorí sa osvedčili v bojoch.
5. Zintenzívni sa politická práca v armáde, za osvetových dôstojníkov v armáde budú vyslaní skúsení politickí pracovníci.
6. SNR prijme opatrenia na zlepšenie materiálnych potrieb armády a na zabezpečenie ich rodinných príslušníkov.
7. Veliteľstvo armády preverí štáby, zníži počty štábnych pracovníkov na minimum a zvyšok dôstojníkov pošle na frontové úseky. Bude kontrolovať morálku dôstojnickeho zboru a zakročí proti previnilcom.
8. Od londýnskej vlády sa bude opäť žiadať, aby sa starala predovšetkým o efektívnu vojenskú pomoc Povstaniu.
9. Ďalšou mobilizáciou sa dopinia početné stavy armády.
10. Partizánsky štáb sa postará o maximálne vojenské využitie partizánskych oddielov a koordináciu ich akcií podľa rozhodnutia Rady na ohranu Slovenska.

Ovládnutie Turca sa prejavilo už koncom septembra a začiatkorn októbra 1944 v znásobených útokoch nepriateľa na Malý Šturec, na Kremnicu a na dolné a stredné Pohronie.

Zhodnotenie

Povstalci dvadsať štyri dní nepretržite na hlavnom operačnom smere nemeckých okupačných vojsk úspešne odolávali materiálnej presile 178. divízie tankových granátnikov Tatra. Povstaleckí vojaci tu bojovali spolu s partizánmi a boli príkladom pre celý povstalecký front. Bojov sa spolu so slovenskými povstaleckými vojakmi a partizánmi účastnili sovietski, českí, francúzski a juhoslovanskí partizáni. O úpornosti bojových operácií na tomto úseku frontu svedčí i skutočnosť, že generál SS Höfle si musel vypomôcť dvoma ďalšími bojovými skupinami zbraní SS — Schäfer i Schill — aby hlavnú bojovú silu svojich vojsk, 178. divíziu Tatra, zablokovanú úpornou obranou povstalcov pod Martinom, mohol použiť na útočné zámery proti povstaleckému územiu.