Nikaragua

O rovnomennom jazere pozri Nikaragua (jazero).

Nikaragujská republika
Vlajka Znak
Národné motto: En Dios Confiamos (V Boha veríme)
Štátna hymna: Salve a ti, Nicaragua (Pozdrav Tebe, Nikaragua)
Miestny názov
• dlhý	República de Nicaragua
• krátky	Nicaragua
Hlavné mesto	Managua 12°9′ s.š. 86°16′ z.d.
Najväčšie mesto	Managua
Úradné jazyky	španielčina
Štátne zriadenie Prezident	prezidentská republika Daniel Ortega
Vznik	15. september 1821
Susedia	Honduras, Kostarika
Rozloha  • celková  • voda (%)	129 494 km² (95.)   9 240 km² (7,1 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2019)  • sčítanie (2012)  • hustota (2019)	6 486 000 (112.) 6 071 045 51/km² (155.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 35,757 mld. $ (115.) 5 683 $ (129.)
Index ľudského rozvoja (2019)	0,660 (128.) – stredný
Mena	córdoba (NIO)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC-6) bez zmeny (UTC-6)
Medzinárodný kód	NIC / NI
Medzinárodná poznávacia značka	NIC
Internetová doména	.ni
Smerové telefónne číslo	+505

Nikaragua, dlhý tvar Nikaragujská republika, [lokál je v slovenčine (v) Nikarague] je štát v Strednej Amerike. Na severe hraničí s Hondurasom a na juhu s Kostarikou. Nachádza sa medzi Tichým oceánom, ktorý tvorí jej západné pobrežie a Karibským morom na východe.

Nazýva sa podľa kmeňa Nicarao, ktorý obýval brehy jazera Nikaragua pred príchodom Španielov do Ameriky a španielskeho slova "agua", čo znamená "voda". Odráža to prítomnosť veľkých jazier v tejto oblasti. V tom čase tento pojem zahŕňal iba územie medzi týmito jazerami a Tichým oceánom.

Geografia

Nikaragua sa nachádza na stredoamerickej šiji, v jej centrálnej časti a patrí do tropického pásma. Povrch je členitý a krajina sa mení od saván až po hory. Nachádzajú sa tu pozoruhodné jazerá Nikaragua, Managua a ďalšie, aktívne sopky, rozsiahle pláže a množstvo jazerných aj morských ostrovov.

Sopky a jazerá dominujú západnej časti krajiny, kde sa nachádza Cordillera Centroamericana a strmšia a vyššia Cordillera Volcánica. Reťaz sopiek sa na severe začína Cosigüinou, nachádzajúcou sa na rovnomennom polostrove v zálive Fonseca, ktorý je sám potopenou kalderou obrovského krátera. Smerom k juhu nasleduje reťaz sopiek Marrabios alebo Maribios, ktorá končí spokou Momotombito na ostrovčeku na jazere Managua. Nasledujú sopky ako Masaya, Maderas a Concepción na ostrove Ometepe na jazere Nikaragua.

Stred krajiny zaberá pohorie Chontaleña. Jeho severná časť je suchá a vlahy pribúda smerom na juh. Hranicu s Hondurasom tvoria pohoria Dipilto a Jalapa.

Východná oblasť krajiny je rovinatá a pokrytá rozsiahlym pralesom zavlažovaným vodnatými riekami, z ktorých najväčšie sú: Segovia alebo Coco, Wawa, Kukalaya, Prinzapolka, Bambana, Grande de Matagalpa, Kurinwás, Escondido a jeho prítoky Siquia, Mico a Rama, Punta Gorda a San Juan.

Podnebie

Zimné obdobie je od mája do októbra a letné od novembra do apríla. Obdobie dažďov trvá od júna do novembra a podnebie sa výrazne mení v západo-východnom smere. V závislosti na prírodných podmienkach sa rozlišujú tri typy podnebia:

Oblasť medzi jazerami Nikaragua a Managua a Tichým oceánom je veľmi suchá, má málo zrážok a teploty sa pohybujú od 27 °C do 32 °C v zimnom a od 35 °C do 40 °C v letnom období.

Centrálna a hornatá časť krajiny má chladnejšie a vlhkejšie podnebie, najmä na východe.

Karibská oblasť má tropické a veľmi vlhké podnebie s vysokými teplotami a intenzívnymi zrážkami.

Flóra a fauna

Na mnohých miestach sa zachovalo veľa pôvodných druhov. Známa je napríklad biologická rezervácia Bosawás.

V krajine žije 5 druhov veľkých mačkovitých šeliem a 4 druhy veľkých opíc.

Mnohými druhmi sú zastúpené plazy.

Dejiny

Predkolumbovská doba

Známe sú sídla pôvodných obyvateľov staršie ako 6000 rokov. Archeologické náleziská poskytujú predovšetkým keramiku a sošky z vulkanického kameňa nájdené na ostrove Zapatera.

Kolonizácia

V roku 1524 založili Španieli pod vedením Francisca Hernándeza de Córdoba mestá León a Granada a v roku 1528 vznikla provincia Nikaragua, spravovaná až do roku 1812 z kapitanátu so sídlom v Guatemale. Východná časť krajiny však nebola pod španielskou kontrolou takmer nikdy. Nedostupné a nehostinné územia pralesov pri karibskom pobreží obývali od polovice 17. storočia potomkovia miestnych Indiánov a čiernych otrokov, ktorí sem utiekli z ostrovov v Karibskom mori. Mali dobré vzťahy s Angličanmi, vtedy úhlavnými nepriateľmi Španielov.

11. októbra 1821 bola v Leóne vyhlásená nezávislosť od Španielska a pripojenie k Prvej mexickej ríši, ale Granada a Kostarika sa oddelili a vytvorili vlastné vlády. Po páde Agustína I v roku 1823 sa Nikaragua pripojila k Spojeným stredoamerickým provinciám. Nikaragua však bola aj prvou krajinou, ktorá sa z tohto útvaru definitívne rozhodla vystúpiť v roku 1838.

Nezávislosť

Udalosti prvej polovice 19. storočia vyvrcholili intervenciou filibustierov vedených Williamom Walkerom. Na ich porážke sa podieľala koalícia stredoamerických štátov, ale pokiaľ ide o Nikaraguu, jej najvýznamnejším príspevkom bola bitka pri San Jacinte. Krajina vyšla z tohoto zápasu hospodársky zoslabená. Granada bola takmer úplne zničená požiarom a pretrvávala tradičná rivalita liberálov z Leónu s konzervatívcami z Granady. V roku 1858 sa začalo približne tridsaťročné obdobie, ktoré patrí medzi najlepšie v dejinách krajiny a počas ktorého dominovali konzervatívci. Krajina vtedy bola jednou z najstabilnejších a najbohatších v Strednej Amerike, s jednou z najvýkonnejších ekonomík v Latinskej Amerike a so solídnymi inštitúciami a obozretným spravovaním verejných financií. To lákalo prisťahovalcov z Európy, najmä z Nemecka a Talianska a viedlo k ďalšiemu ekonomickému rastu, zatiaľ čo Salvádor, Honduras a Guatemala sa zmietali vo vojenských konfliktoch. V tomto období sa pri moci vystriedali prezidenti Tomás Martínez Guerrero (1858-1867), Fernando Guzmán y Solórzano (1867-1871), Vicente Cuadra y Ruy Lugo (1871-1875), Pedro Joaquín Chamorro y Alfaro (1875-1879), Joaquín Zavala Solís (1879-1883), Adán Cárdenas del Castillo (1883-1887), Evaristo Carazo Aranda (1887-1889) a Roberto Sacasa y Sarria (1889-1893). V roku 1885 sa Nikaragua stala vojenským spojencom Kostariky a Salvádora, aby spoločne čelili úmyslom guatemalského prezidenta Justa Rufina Barriosa, podporovaného Hondurasom, ktorých cieľom bola obnova politickej jednoty Strednej Ameriky, ale nikaragujská armáda nemala možnosť bojovať, lebo Barrios zahynul už pri invázii do Salvádora.

Éra konzervatívcov sa skončila vojenským prevratom liberálov vedených José Santosom Zelaya Lópezom, ktorý nastolil diktátorský režim a zotrval pri moci do roku 1909. Toto obdobie sa vyznačovalo potláčaním jeho odporcov a politickou nestabilitou, ale ekonomika ešte fungovala pomerne dobre.

20. storočie

Začiatok 20. storočia sa vyznačoval rastúcou nestabilitou a ozbrojenými intervenciami armády USA v rámci tzv. banánových vojen. Jednou z najznámejších osobností tej doby bol generál roľníckeho pôvodu Augusto César Sandino, ktorý bojoval na strane liberálov a proti americkej intervencii. Dohoda medzi liberálmi a konzervatívcami o mieri z roku 1933 nariaďovala rozpustenie jeho armády. Pre Sandina to znamenalo prakticky rozsudok smrti. Popravený bol vo februári 1934.

Ďalší hospodársky rozmach zaznamenala krajina v 50. a 60.rokoch. Niekoľko desaťročí, až do Sandinovskej revolúcie v roku 1979, vládla rodina Somozovcov. Zatiaľ čo Somozovci boli spojencami USA, ich nástupcovia zo Sandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN) boli podporovaní Kubou a Sovietskym zväzom. Nikaragua sa tak stala jedným z horúcich bojísk studenej vojny. Politická perzekúcia odporcov, partizánska vojna, povinná vojenská služba a zlý stav ekonomiky sa stali hlavnými dôvodmi masovej emigrácie Nikaragujcov do zahraničia - najmä do USA a susedných krajín, ale aj do západnej Európy. Sandinovská revolúcia sa skončila mierovou dohodou medzi FSLN a jeho odporcami, ktorá doviedla krajinu k slobodným voľbám v roku 1990. Vyhrala ich spoločná kandidátka všetkých opozičných strán Violeta Chamorrová. Odvtedy až dodnes prebieha výmena vlád v krajine ústavným spôsobom. Posledné voľby vyhral kandidát FSLN Daniel Ortega, ktorý vládol v krajine aj počas Sandinovskej revolúcie.

Vláda a politika

Nikaragua je republika postavená na 4 mocenských pilieroch: výkonnom, zákonodarnom, súdnom a volebnom. Výkonnú moc má prezident volený na obdobie 5 rokov. Zákonodárnu moc má jednokomorové Národné zhromaždenie zložené z 92 poslancov volených na 5 rokov. Súdna moc patrí Najvyššiemu súdu pozostávajúcemu zo 16 sudcov. Za voľby zodpovedá Najvyššia volebná rada. Voľby v krajine pravidelne monitorujú medzinárodní pozorovatelia a zväčša konštatujú, že sú spravodlivé a v súlade so zákonom.

Nikaragua je rozdelená na 15 departmentov, ktoré nemajú žiaden aparát ani právomoci zverené ústrednou vládou. Okrem toho v roku 1987 vznikli dve autonómne oblasti (AO): (Atlántico Norte a Atlántico Sur. Sú obývané prevažne pôvodným obyvateľstvom.

Demografia

Belosi tvoria 17% a mestici 69% obyvateľstva. Černochov je 9% a Indiánov 5%. Podiel Indiánov klesol v 19. storočí, kedy rástol podiel podiel belochov a najmä mesticov. Naopak, po Sandinovskej revolúcii emigrovali najmä príslušníci vyšších stredných vrstiev, čo viedlo k poklesu podielu belochov, ktorých podiel bol predtým o niečo vyšší. Najviac obyvateľov žije v departmentoch Managua, Granada a León v západnej časti krajiny.

Najviac černochov žije pri karibskom pobreží. Sú potomkami utečencov prichádzajúcich najmä z Jamajky. Tu žijú v menšom počte aj Garifunovia. Podiel černochov je po Paname druhý najvyšší v Strednej Amerike.

Indiáni sú príslušníkmi viacerých kmeňov, najmä Miskitos, Ramas, Mayangna a Sumos a žijú pri karibskom pobreží.

V Nikarague žije spolu približne 30 000 prisťahovalcov zo Sýrie, Arménska, Palestíny a Libanonu a Židov. Číňanov je asi 12 000 a žijú tu aj Japonci.

54% populácie žije v mestách. Veľa Nikaragujcov žije v zahraničí.

Jazyk

Úradný jazyk je španielčina. Nikaragujský prízvuk je podobný argentínskemu, výslovnosť je však rovnaká ako v iberskej španielčine.

Na karibskom pobreží sa hovorí anglicky a pôvodnými jazykmi, najmä Miskito, Rama a Sumo.

Náboženstvo

Väčšina obyvateľov sa hlási k Rímskokatolíckej cirkvi. V posledných rokoch narastá počet veriacich protestantských cirkví.

Ekonomika

Tradičným pilierom ekonomiky je pestovanie a export poľnohospodárskych plodín a výrobkov z nich, najmä banánov, kávy, cukru a tabaku. Ak sa pripočíta chov dobytka, aj v súčasnosti tieto komodity tvoria viac ako polovicu z hodnoty celkového vývozu. Nikaragujský rum patrí k najlepším na svete.

Z nerastných surovín sa tu nachádzajú ložiská zlata, medi, striebra a olova. Nevyužité sú aj značné zdroje geotermálnej energie.

Priemysel sa koncentruje najmä v západnej časti krajiny.

Krajina má jeden z najnižších hrubých domácich produktov na západnej pologuli. Inflácia však od skončenia Sandinovskej revolúcie klesla a ani dnes neprekračuje hodnotu 10% ročne. Hospodársky rast sa pohybuje okolo 5% ročne.

Cestovný ruch

Najdynamickejším odvetvím ekonomiky je cestovný ruch, ktorý sa stal druhým najväčším zdrojom príjmov ekonomiky. Ich priemerný ročný prírastok je približne 10%. Táto skutočnosť priaznivo vplýva aj na rast ďalších odvetví, najmä maloobchodu, bankovníctva a stavebníctva. Najviac turistov prichádza z USA, ale aj zo susedných krajín a Európy.

Najobľúbenejším cieľom je v koloniálnom štýle vybudované mesto Granada. Ďalšími destináciami sú mestá León, Masaya a Rivas, ostrov Ometepe, sopka Mombacho a ostrovy Corn Islands v Karibskom mori. Z aktívnych foriem oddychu sú najčastejšie rôzne formy turistiky (na severe krajiny) a surfing (pri tichomorskom pobreží).

Kultúra

Nikaragujská kultúra je zmesou jej dominantných prvkov: španielskeho a indiánskeho vplyvu, aj keď tento je slabší ako napríklad v Guatemale alebo Mexiku.

Nikaragua je známa veľkým počtom tradičných osláv a sviatkov, väčšinou súvisiacich s cirkevnými sviatkami. Niektoré trvajú aj niekoľko dní a hudba, tance, defilé jazdcov na koňoch a býčie zápasy, ktoré sú ich súčasťou, sú hlavným prejavom miestnej ľudovej kultúry. Účasť na nich je masová a je vnímaná ako prejav vlastenectva a hrdosti na tradície.

Nikaragujskú hudbu ovplyvňovali najmä Španieli a nemeckí prisťahovalci. Najznámejšie žánre sú son nica, polka a segovská mazurka. Husle talalate sú hudobným nástrojom vychádzajúcim z klasických huslí,ale sú typické výlučne pre Nikaraguu. Tak ako v ostatných krajinách Strednej Ameriky, aj tu je obľúbená marimba, nástroj, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou miestneho folklóru. Bežná je gitara a hrkálky typu "maracas". Špecifický hudobný prejav sa nájde na karibskom pobreží - obohatený o africké prvky. Má výrazný rytmus a je miestnymi obyvateľmi nazývaný Palo de Mayo.

Nikaragua má aj niekoľko známych literátov, obľúbených v celej Latinskej Amerike. Napríklad básnik Rubén Darío bol nazývaný "otec modernizmu".

Šport

Najobľúbenejší šport je bejzbal. Do krajiny ho priniesli filibustieri a vojaci z USA koncom 19. storočia. Najskôr sa ujal pri karibskom pobreží a vo vnútrozemí ho presadili Nikaragujčania, ktorí vyštudovali na univerzitách v USA. V národnej súťaži je 5 mužstiev, ktoré tvoria aj základ národného tímu. Niekoľkí hráči pôsobia aj v MLB. Druhým najobľúbenejším športom je box. Nikaragua mala niekoľkých majstrov sveta, napríklad takých ako Alexis Argüello,Rosendo Álvarez, Luís Pérez, Ricardo Mayorga a najnovšie José "Quiebra Jícara" Alfaro. Najmä medzi mladými rastie aj obľuba futbalu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikaragua